KNIHA TÝŽDŇA / VZPOMÍNKYKniha „prekliateho spisovateľa“ je osobným zúčtovaním s povesťou rúhača
Salman Rushdie v súvislosti s fatwou vyhlásenou ajatolláhom Chomejním prišiel najmenej k dvom novým menám. Na narýchlo zbúchaných karikatúrach v zástupoch demonštrantov sa zmenil na Satana, obesenca s červeným jazykom. Ďalšie meno – Joseph Anton - si vybral sám. Ide o krstné mená jeho obľúbených autorov Conrada a Čechova.
Rushdieho kniha Vzpomínky (Paseka 2012) je jeho osobným zúčtovaním s povesťou rúhača a nedobrovoľne pridelenou identitou toho, ktorý sa musí skrývať.
„Prekliaty spisovateľ“ napísal beletrizované spomienky úctyhodného rozsahu. Píše o sebe v tretej osobe, ale nie vždy sa mu darí udržať rozprávačskú neutralitu. Venuje sa predsa vlastnému životu.
Po rozsudku vyhlásenom iránskym duchovným sa stal väzňom na slobode. Rozprávanie o detailoch života v utajení je najzaujímavejšou časťou jeho spomienok. O väzňov, rukojemníkov a inak trpiacich nie je núdza, ale Rushdieho údel bol napriek všetkému anonymnému utrpeniu sveta skutočne krutý.
Súčasťou tohto trestu bolo nevysloviteľné zdesenie nad dôvodmi fatwy, nejasná vízia ukončenia trestu (nemal byť ukončený výlučne jeho popravou?) a absurdity života v utajení. Príslušníci tajných služieb sa stali stabilnou súčasťou jeho domácnosti a ich milostné pletky poznal lepšie ako osudy svojich knižných postáv.
Príbeh je právom človekaTu je Rushdieho spomínanie najcitlivejšie. Jeho ambíciou nebolo bojovať proti svetovým náboženstvám. Iba sa cítil byť obdarovaným schopnosťou rozprávať príbehy. „Príbeh je právom človeka, s týmto právom sa narodil a nikto ho o toto právo nemôže pripraviť.“ Talentovaný rozprávač sa zrazu stal prekliatym provokatérom, ktorý si za všetko môže sám. Fantázia obsiahnutá v Satanských veršoch zdegenerovala na malomocenstvo. Preto ho letecké spoločnosti odmietali prepravovať do cudziny, lebo cestujúcim sa v očiach objavila hrôza z blízkej smrti.
Britská verejnosť nemala záujem o hrdinu. Veľmi rýchlo prevládli výčitky za náklady súvisiace s ochranou ohrozeného spisovateľa. Málokto prejavil záujem akceptovať (alebo aspoň registrovať) to, čím žil Salman Rushdie: úctu k zázraku nepokojnej duše a intelektu, odvahu k polemike, analýze a pokroku, oslobodenie filozofie z okovov teológie, odpor voči slepej viere, podriadeniu, rezignácii a stagnácii.
Údel prozaika postihnutého fatwou začal pomerne rýchlo unavovať (a ohrozovať) hlavne tých vplyvných. Politici a diplomati mali vždy v rezerve obchodné záujmy v Iráne, blížiace sa voľby alebo bližšie neidentifikovateľné prekážky v hlasnejšej podpore slobody umeleckého prejavu. Rushdie je opakovane dojatý nezištným priateľstvom a solidaritou ostatných – vydavateľov a kníhkupcov, spisovateľských kolegov, syna a svojich partneriek. V súvislosti s nimi sa Rushdie (napriek nie veľmi pozitívnemu mediálnemu obrazu) mení na vďačného muža, nechýba mu láskavý humor a schopnosť priznať vlastné zlyhania.
Všetci si tu nájdu svoju témuPasáže o diplomatických aktivitách v prospech odvolania fatwy sa menia na (odpusťte!) zábavné čítanie o zbabelosti a pokrytectve politických lídrov. Umelcova vášeň pre slobodu snívať pravidelne naráža na thatcherovský cynizmus, Blairovu neprístupnosť či prílišnú zbrklosť Clintonových kruhov. Epizóda s komplikáciami okolo stretnutia Rushdieho s Václavom Havlom je pre zmenu rozkošná.
Viac ako päťsto strán týchto pamätí napriek samoľúbosti autora (tú mu recenzenti nezabúdajú vytknúť) sa koncentruje v jeho zásadnom rozhodnutí: „Nie som tým najstatočnejším človekom na svete. Vydobyjem si späť svoje dobré meno tak, ako som, nahý, bez úskokov a taktizovania a svojím písaním sa znovu pokúsim kúzliť tak ako v minulosti. Jedine tak sa dočkám skutočnej spásy.“
Josepha Antona pochopia všetci, ktorí sú vnútorne ranení obviňovaním z akýchkoľvek zrád, sú vylučovaní zo spoločenstiev všetkého druhu, stigmatizovaní vymyslenou vinou alebo ohováraní hlupákmi, ktorí nevedia odlíšiť umenie od politiky či náboženskú obmedzenosť od intímnej viery.
Žiadny strach – aj všetci ostatní tu nájdu „svoju“ tému. Vyrovnávanie sa s fatwou ukazuje plachosť, ktorá ochromuje slobodnú spoločnosť v konfrontácii s fanatizmom. Ideály slobody slova hasnú rovnako rýchlo ako mnohé iné pri pocite blízkeho rizika. Sedieť v jednom lietadle spolu s Rushdiem je iná skúška slobodomyseľnosti ako len virtuálne zatlieskať mediálnym vyhláseniam proti fundamentalizmu.
Vieme vyhrávať iba v súbojoch, ktoré si sami vymyslíme. V takých konfliktoch sa hrdinsky predvádzame. Nie je nám po chuti vidieť hodenú rukavicu, vtedy je pravdepodobnosť krvi v ringu dramaticky vyššia. Malé útržky fatwy nosíme v sebe.
Ďalšie knihyHanbaPaseka, 2004
Rushdieho trpkú 'modernú rozprávku' inšpirovanú modernými dejinami Pakistanu môžeme čítať ako čistú fikciu, politický pamflet, legendu i skutočnosť. Autor vyniká brilantnou fabulačnou schopnosťou a jazykovým majstrovstvom.
Čarodejnica z Florencie
Slovart, 2010
Mladý európsky cestovateľ prichádza na dvor cisára Akbara, aby vyrozprával príbeh, ktorý uchváti celé cisárske hlavné mesto. Cudzinec tvrdí, že je synom stratenej princeznej Kary Köz, ktorú najprv zajme uzbecký bojovník, potom perzský šach a napokon sa stane milenkou istého Argaliu, florentského žoldniera a veliteľa vojsk osmanského sultána. Keď sa Argalia vráti so svojou mogulskou princeznou domov, očarí ňou celé mesto a začínajú sa veľké problémy.
Deti polnoci
Slovart, 2011
Rushdie rozvíja príbeh s prvkami magického realizmu: súkromné dejiny troch generácií jednej rodiny, ktorých životy sa prelínajú s modernými dejinami Indie od roku 1910 až do roku 1976. Rozprávačom je Salím Sináí, ktorý sa rovnako ako tisíc ďalších detí narodil 15. augusta 1947, keď India spoločne s Pakistanom získala nezávislosť. Tisíc a jedno dieťa – a každé z nich je nadané nadprirodzeným darom a všetky spája Salímova schopnosť telepatie. Čím bližšie k polnoci, tým väčšie nadanie dieťa má.
