
foto archív
Fenomén komerčne úspešného predstavenia je skutočnou záhadou. Šoudance podujatia ako to, ktoré sa odohralo uplynulý víkend v Bratislave, potvrdzujú, že ak majú diváci pocit, že uvidia to pravé, sú schopní dať za lístok nezanedbateľnú sumu, docestovať zďaleka a posadiť sa na nepohodlné lavice v športovej hale. V tomto prípade boli tými pravými praví Španieli a s tou najpravejšou Carmen a Bolero v štýle flamenca. Svetoznámy Ballet Teatro Espagnol, ktorý vystupoval od Boľšoho teatra až po Staatsoper Hamburg - to znie predsa nádejne.
Diváci za nič nemôžu. Tanečníci, ktorí sa v jednotlivých sólach prezentovali ako technicky výnimočne disponovaní, už vôbec nie. Organizátori predstavenia však museli vedieť, že flamenco je intímny tanec, ktorý nemôže naplno vyznieť vo veľkej hale. Diváci síce zostávali po celý čas v napätí, ale kvôli tomu, aby vytiahnutí zo stoličiek videli tanečníkom aspoň na ruky. Nohy sú, ako vieme, pri flamencu celkom nepodstatné. Keďže však tisíce platiacich divákov v hale sľubuje rádovo vyššie príjmy ako kapacita toho najväčšieho divadla, kto by odolal pokušeniu prezentovať ako šou niečo, čo ňou nie je? Je logické, že zájazdová verzia akejkoľvek produkcie nebude stavať na náročnej scénografii. Aj od náznakovej scény však možno požadovať isté výtvarné kvality. Prestrihávanie operných árií rytmami ľudových tancov či striedanie tanečných a baletných prvkov sa tiež dalo robiť menej drasticky.
Nadšeným divákom v športovej hale však voľné narábanie s Bizetom zjavne neprekážalo. Prečo povie divák flamencovej Carmen áno a prečo niektorým, často divadelne oveľa efektnejším produkciám pozývaným na divadelné festivaly, nie? Možno sa bežný divák obáva pohodlných divadelných kresiel, ktoré si podvedome spája s nudou. Športová hala, hoci celkom nevhodná na divadelné predstavenia, navyše s nedostatočnou kapacitou sociálnych a bufetových zariadení, sľubuje akési vzrušenie. Dovoľujem si však tvrdiť, že na Slovensku máme v súčasnosti niekoľko divácky prístupných tanečných inscenácií, ktoré sú choreograficky, ale predovšetkým scénicky kvalitnejšie vrátane špičkových produkcií našich folklórnych telies. Uplynulý víkend k zakríknutým slovenským kandidátom na komerčný úspech pribudla ďalšia produkcia.
Na opačnom konci republiky sa v prešovskom Divadle Jonáša Záborského konala premiéra tanečného projektu s názvom Pa-di-pa-ré, v preklade Ten, ktorého dal boh. Choreograf Jaroslav Moravčík a skladateľ Peter Niňaj pripravili efektnú produkciu, a to aj napriek tomu, že nepracovali so špičkovým tanečným súborom. Koncepcia tejto šou je založená na rytmoch rôznych národov a historických období. Obrovské scénické objekty Pavla Andraška pripomínajú prvky pouličného divadla a spolu s kostýmami Jany Kuttnerovej dodávajú tejto eklektickej inscenácii nadhľad a šarm. Podľa toho, čo som videla na generálke, by sa Bratislavčanom viac oplatilo zacestovať do Prešova, ako sa pokúšať zaparkovať pred Pasienkami. Táto páčivo multikulturálna a predsa divákom až tak nepodliezajúca inscenácia by bola vhodná ako úvodný ceremoniál olympiády, ak by sa na Slovensku nejaká konala. Že by aj našim divadelníkom pomohla kampaň, kupujte slovenské produkcie?