Čo najviac zaujalo tvorcov a ľudí, ktorí sa zaoberajú kultúrou? Oslovili sme ich takmer tristo, počas týždňa budeme postupne uverejňovať priebežné výsledky. Vo víkendovom vydaní SME nájdete rozhovor s celkovým víťazom a komentáre všetkých hlasujúcich.
KULTÚRNA UDALOSŤ ROKA 2012
| KNIHA | FILM | HUDBA | VÝSTAVA | DIVADLO
2. Mojich 7 životov. Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou (Aspekt)
3. Lucia Piussi: Život je krátky (Limerick)
4. Jana Beňová: Preč! Preč! (Marenčin PT)
5. Viťo Staviarsky: Kale topánky (Marenčin PT)
Balla v ankete bodoval nielen svojou novinkou Oko, ale hlavne vlaňajšou knihou, ktorá získala cenu Anasoft litera.
„Konečne sa niekto na dnešnom Slovensku prežehnal sám nad sebou, aj keď so značnou dávkou odstupu, otrávenosti až sarkastickej znudenosti nad tým, čo ako možnosť pre život absorbuje človek našej súčasnosti,“ zhodnotil Ballovu knihu V mene otca jeho starší spisovateľský kolega Ivan Štrpka, tentoraz v pozícii porotcu ceny Anasoft litera 2012. „Je jedným z mála autorov, ktorí dôsledne majú štýl.“
Balla sa čítal najviac
Boli to slová uznania a zdôvodnenia Ballovho triumfu v tomto prestížnom ocenení, ktorého renomé potvrdzuje aj fakt, že hoci titul V mene otca sa na knižnom trhu ocitol už vlani (Anasoft litera sa udeľuje za knihy vydané v predošlom roku), mnoho respondentov ankety po ňom siahlo až teraz a doviedlo ho k víťazstvu. Balla medzičasom vydal ďalšiu knihu Oko, ktorá si v ankete tiež počínala veľmi úspešne.
Ak sa vrátime k Štrpkovým slovám z úvodu, že „konečne sa niekto na dnešnom Slovensku prežehnal sám nad sebou“, treba možno mierne spresniť, že Balla sa takto žehná už pekných pár rokov, a skôr je novinkou, že konečne to aj odborná literárna verejnosť náležite a akoby definitívne ocenila.
Istá významná a uznávaná literárna kritička totiž napríklad pred časom na jeho adresu napísala, že existenciálna úzkosť je alfou i omegou jeho písania a pitvanie stavov úzkosti, strachov, bolestí a neistôt jedinou literárnou témou - na Ballovu i čitateľovu škodu.
Jednoduchý vzťah s kritikou
Pravda, Balla, tento nekorunovaný kráľ slovenských outsiderov a stratených existencií (ako ho nazval spisovateľ Pavol Rankov), si z recenzentov asi príliš ťažkú hlavu nerobí.
„Niekedy je zázračne vydarená veta či dokonca súbor viet natoľko výraznou udalosťou, že je potrebný celý húf kritikov, aby dokázali túto výnimočnosť znehodnotiť v očiach čitateľov a zachovať pokojnú hladinu na oceáne priemeru,“ povedal v rozhovore pre SME so svojím neproklamovaným humorom. „Môj vzťah ku kritike je zarážajúco jednoduchý, presne taký, aký je vzťah časti kritiky ku mne.“
Ale aby nevznikol mylný dojem nejakej permanentnej vojny medzi ním a kritikmi - už za debut Leptokaria z roku 1996 dostal Kraskovu cenu, čoskoro zvíťazil aj v literárnej súťaži Poviedka 97 a o desaťročie neskôr sa dostal medzi finalistov Anasoft litery s knihou De la Cruz.
Na jej margo však odznelo z ďalších významných úst aj to, že táto kniha vie poriadne rozhádzať naše myšlienkové stereotypy a rozhodne neposlúži ako návod na život. Ešteže to autor ani nemal v úmysle. On len jednoducho necíti radosť a optimizmus, keď sa tak obzerá okolo seba.
V literatúre je strata ilúzií o živote bežnou témou, no Balla o tom píše pre niekoho možno až nepríjemne otvorene a mrazivo. Je realista, ktorý sa neusmieva, hovorí o ňom už spomínaný Štrpka. Na Ballovo písanie možno aplikovať vo všeobecnosti to, čo on sám povedal o výhradách voči vulgárnostiam v knihe V mene otca: „Vo vulgárnom svete by bola nevulgárna kniha lžou.“
Prečo ste dali hlas Ballovi?
Peter Konečný, Kinema.sk
Drsný sarkazmus a irónia dostali vďaka Ballovmu generačnému románu nový rozmer. Nepatetický spomienkový sentiment, vyrovnávanie sa s minulosťou a neúspechom očakávaného životného klišé "Postav dom, zasaď strom..." autor podáva pútavou literárnou precíznosťou. Bol by to možno skvelý film.
Marek Šulík, filmár
Balla dokázal presne a úprimne pomenovať pocit osamotenosti a bezradnosti zoči-voči vlastnej existencii. A to mi je blízke.
Radoslav Passia, Romboid
V novele V mene otca o plynutí času a starnutí Balla menej ako zvyčajne upozorňuje na metódy a postupy vlastného písania, viac stavil na príbeh. Dom-bludisko ukrýva vo svojich temných a snových zákutiach klbko komplikovaných rodinných vzťahov. V mene otca určite patrí k najlepším slovenským prózam uplynulého roka.
Silvia Dubecká, riaditeľka ASFK
Ballova rozsahom útla knižka je ukážkou veľkého a originálneho spisovateľovho jazyka, ktorý v sebe skrýva tajomstvo, hravosť a magickú predstavivosť podfarbenú príjemnou dávkou humoru.
Boris Meluš, grafický dizajnér
Balla píše a hovorí o veciach tak, ako sú. Bez prikrášľovania alebo zmäkčovania napriek tomu, že je to niekedy nepríjemné. Toho je na Slovensku stále málo.
