„Doteraz sme dychtivo hľadeli do budúcnosti, odteraz budeme dychtivo hľadieť do minulosti,“ uzavrel svoj príhovor na odovzdávaní ceny Christmas 2012 člen výtvarníckeho Združenia A-R Milan Bočkay. „Koniec koncov je to v duchu nášho názvu Avance-Retard, čo značí dopredu a dozadu.“
Napriek tradične bodrému vystupovaniu rečníka bolo v bratislavskej Galérii 19 cítiť náznak nostalgie, cena, ktorú členovia A-R udeľujú od roku 1993, mala totiž svoju derniéru. Aj preto bol ceremoniárom Bočkay, a nie Marian Meško, spiritus movens tohto ocenenia, ktorý sa tentoraz ocitol na opačnej strane a stal sa jej posledným držiteľom.
„Mám zmiešané pocity, keď sme túto cenu vymysleli, dohodli sme sa, že ju nedostane nikto z nás,“ hovorí Meško. „Jej zmyslom bolo oceniť umelcov, ktorých sme si vážili za ich tvorbu i mravné postoje v minulom režime, a tak ju získali Klimo, Fila, Paštéka, Šimotová, Jankovič, Cígler, Štreit a ďalší. Dvadsať rokov prešlo a hoci, samozrejme, nemôžeme povedať, že by už cenu nebolo komu dať, zdalo sa nám, že splnila naše vtedajšie potreby vzdať hold istým ľuďom. A tak kolegovia rozhodli, že na záver výnimka potvrdí pravidlo a postavili ma do pozície laureáta.“
Ocenenie má formu albumu, ktorý vytvárali svojimi prácami členovia Združenia A-R (formujúceho sa ešte v 70. a 80. rokoch, keď manželia Bočkayovci, Čarný, Fischer, Kordoš, Laubert, Meško, Minárik, Mudroch a Tóth pôsobili na neoficiálnej výtvarnej scéne), pričom každoročne vznikal nový album, do ktorého prispievali aj pribúdajúci laureáti.
„Symbolicky to nadväzovalo na naše albumy, ktoré sme vytvárali počas totality, keď nám bol odopieraný priestor v médiách a galériách,“ hovorí Meško. „Udržiavali sme nimi kontakt medzi neoficiálnym slovenským a českým prostredím, boli výtvarnou obdobou literárnych samizdatov. Škoda len, že sa prakticky vôbec nezachovali, no už sme začali o našej vtedajšej aktivite zhromažďovať dokumentáciu. Vnímam to aj ako voľné nadviazanie na cenu Christmas, neviem si predstaviť, žeby sa to zrazu všetko len tak skončilo týmto večierkom.“