Žiadny sneh, žiadne vianočné zvyky, nie je to dokonca ani rozprávka a takmer tretinu filmu tvoria ľudové piesne a tance. Napriek tomu sa z televízneho filmu Kubo stala vianočná televízna klasika a najznámejšia veta ‚Anča, ja mám nožík‘ sa aj vďaka tomu prenáša z generácie na generáciu.
Vianoce v televízii, to nie sú len české Tri oriešky pre Popolušku či ruský Mrázik. Bez Kuba v podaní Jozefa Kronera by televízne Vianoce neboli kompletné a mnohí diváci by mali pocit, že im čosi dôležité z vianočného obradu chýba.
Je pozoruhodné, že Kubo, ktorý vznikol v roku 1965 (teda pred 47 rokmi) sprvu vyvolal rozpačité reakcie – mnohí diváci nedokázali stráviť zámernú divadelnú štylizáciu a čudesné „špagátové“ kulisy.
Na druhej strane, výkon Jozefa Kronera, romantický príbeh o láske a plno ľudových piesní napokon prevážili, ľudia si na špagáty zvykli a dnes už nikomu nepripadá čudné, že drevenice v Kubovi majú priehľadné steny.
Jozef Hollý
História vzniku Kuba má zaujímavé pozadie: autorom divadelnej predohry je evanjelický farár Jozef Hollý (1879 – 1912) a text hry prvýkrát uverejnil v roku 1904 v Slovenských pohľadoch. Ak by ste chceli zistiť, ako vlastne pôvodný text Kuba vyzerá, môžete si ho zadarmo stiahnuť zo Zlatého fondu denníka SME.
- Martin Bečela, richtár, bohatý gazda (Elo Romančík)
- Anna, jeho žena (Viera Strnisková)
- Kubo, ich syn (Jozef Kroner)
- Eva Košáriková, bohatá vdova (Eva Kristínová)
- Anička, jej dcéra (Milka Vášáryová)
- Štefan, gazda u Košáričky (Samuel Adamčík)
- Paľo, mládenec, rodina Štefanova (Jozef Adamovič)
- Lovecký, vdovec, všelijakého zamestnania (Július Pántik)
- Dora, stará Cigánka (Vilma Jamnická)
- Tancuje Lúčnica, spieva Darina Laščiaková
- Choreografia Štefan Nosáľ
- Architekt Anton Krajčovič
- Hlavná kamera Tibor Biath
Jozef Hollý, ktorého sté výročie smrti sme si pripomenuli v novembri, sa do slovenského divadelníctva zapísal aj ďalšou známou veselohrou nazvanou Geľo Sebechlebský.
Aj napriek predčasnej smrti divadelníctvo v Hollého rodine zostalo, venovali sa mu dcéra Elena Holéczyová a syn Martin Hollý, ale aj vnuk Martin Hollý ml. (1931 – 2004), ktorý patril medzi najvýznamnejších slovenských režisérov, či ďalší vnuk, český herec Josef Abrhám.
Kubo patril medzi často hraný a úspešný divadelný text – príbeh je jednoduchý, zápletka zrozumiteľná, humoru je dosť a aj ľudové piesne zaznejú.
Nuž a pre tých, čo Kuba nikdy nedopozerali do konca, ponúkam kostru príbehu: Bohatý richtár Bečela má hlúpeho (v origináli ‚sprostého‘) syna Kuba.
Bohatá vdova Košáriková má zasa krásnu dcéru Aničku, súcu na vydaj. Vdovec Lovecký pripraví intrigu – Anička sa má vydať za Kuba, Lovecký si uchmatne vdovu Košárikovú a s Bečelom sa podelia o jej majetok.
Lenže o Aničku má záujem aj chudobný mládenec Paľo. Keď sa celá intriga prevalí, vdova Košáriková sa nahnevá, Aničku dostane Paľo, Kuba zmastia husári a láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou.
Jozef Kroner
Predstava, že Vinnetua by hral niekto iný, než francúzsky herec Pierre Brice, je pre zopár generácií divákov neprijateľná. Rovnako je to aj s Kubom – kto iný by ho mohol hrať, než Jozef Kroner?
Pravdou je, že tento herec Kuba hrával už ako amatér a postava sa s ním dostala až do Martinského divadla, kde začal svoju profesionálnu kariéru.
Ako spomína pani Darina Ťapáková, manželka režiséra Martina Ťapáka:
„Jozefa Hollého manžel miloval. Pamätám sa, ako jeho Kuba uvádzali v Martinskom divadle. Tam sme s manželom aj prvýkrát videli Jožka Kronera v tejto úlohe a nesmierne sa nám to zapáčilo.
Keď sme sa neskôr presťahovali do Bratislavy a Jožko Kroner s rodinou tiež, boli sme si veľmi blízki a už vtedy obaja premýšľali o tom, že nakrútia Kuba pre film.“
Pravda a láska zvíťazila a krásny pár Milka Vášáryová s Jozefom Adamovičom dostala požehnanie vdovy Košárikovej v podaní Evy Kristínovej (vpravo)- Foto - Telexim
Nakrúcanie
Príležitosť prišla z Československej televízie v roku 1964. V Bratislave fungovalo oddelenie, ktoré sa nazývalo Televízna a filmová tvorba (TFT) a ktoré nakrúcalo (produkovalo) filmy primárne určené pre premietanie v televízii.
Vzniklo tu veľa televíznych skvostov a jedným z nich je aj Kubo. Pani Ťapáková, ktorá bola blízko pri vzniku Kuba, spomína:
„Väčšina divákov bola zvyknutá, že keď ide v televízii folklór, bude to realistické, akoby naozaj na dedine. Kuba nakrúcali aj z finančných dôvodov v najväčšom ateliéri na Kolibe, bolo to lacnejšie a jednoduchšie, ako keby mali nakrúcať niekde v exteriéroch.“
Režisér Martin Ťapák (1926) bol vo svojom živle, robil to, čomu najviac rozumel a čo mal najradšej – folklór. Scénu mu vytvoril architekt Anton Krajčovič a prvýkrát sa použila tzv. špagátová scéna, vďaka ktorej je Kubo zvláštnym spôsobom moderný dodnes.
Keď Martin Ťapák videl postavenú scénu prvýkrát, bol z nej v rozpakoch, rýchlo však pochopil možnosti, ktoré mu ponúkala – priehľadné steny dreveníc mu umožnili prepájať prostredia, izbu s dvorom a podobne, a tak dynamizovať dej.
Štylizácia bola zámerne divadelná a divák vďaka nej chápal, že nepozerá realistický obraz života na dedine na prelome storočí, ale veselohru.
Foto - Telexim
Medzi smiechom a tragikou
Aj bez mučenia sa priznám, že keď som Kuba videl ako dieťa prvýkrát, celá novátorská špagátová štylizácia mi bola cudzia a nezrozumiteľná a veľkých úľov v podobe ľudských hláv som sa dokonca bál.
Pripadalo mi zvláštne, že nejakí ľudia bývajú v domoch zo špagátov a pritom si aj veselo spievajú a tancujú. A keď pršalo alebo snežilo, čo robili?
Vekom som si však zvykol a ako väčšina divákov, aj ja obľubujem dva kľúčové výstupy – prvým je Kubo na vohľadoch (‚Anča, ja mám nožík‘), kde štyridsaťročný Jozef Kroner hrá dedinského ‚prostáčika‘ a dokonale balansuje medzi smiechom a tragikou.
Druhým výstupom je legendárna hádka medzi vdovou Košárikovou (Eva Kristínová) a richtárovou ženou (Viera Strnisková), v ktorej si obe vykričia všetku zlosť a nenávisť.
Nielen dnes, v časoch politickej korektnosti, dokáže vyvolať Kubov príbeh otázky o tom, či je vhodné, aby sa diváci smiali na mentálne postihnutom mládencovi.
Už autor Jozef Kollár bol veľmi opatrný a postava Kuba nie je hnaná do extrému, ale slúži skôr ako rezonančná doska, zosilňujúca pohnútky a konanie ostatných postáv.
Nuž a Jozef Kroner zahral Kuba s majstrovskou virtuozitou a ľudskou pokorou, bez výsmechu, ale s humorom.
Víťazstvo lásky
Režisér Martin Ťapák spracoval Kollárov text veľmi pietne, v podstate ho len upravil a pridal napríklad aj legendárny ‚nožíkový‘ výstup.
Celé nakrúcanie prebiehalo v radostnej atmosfére a stretli sa pri ňom tvorcovia, ktorí boli vtedy na vrchole svojich tvorivých síl: okrem Ťapáka, Kronera či Krajčoviča aj choreograf Štefan Nosáľ či kameraman Tibor Biath.
Vďaka tejto súhre vzniklo nadčasové dielo prinášajúce posolstvo o víťazstve lásky nad mamonou a chamtivosťou.
Kubo (úryvok)
Jozef Hollý, Martin ŤapákKubo: Anča...
Anička: No?
Kubo: Aha, ja mám nožík.
Anička: Hí, aký krásny. A odkiaľ ho máš?
Kubo: Z jarmoku.
Anička: A kto ti ho kúpil?
Kubo: Ujčok.
Anička: A čo s ním budeš robiť?
Kubo: Rezať.
Anička: A čo?
Kubo: Ale drevo, čo sa pýtaš, sprostá...
Košáriková: Bože môj, veď si len sadni u nás Kubko, sem...
Kubo: Nedbám, sadnem si.
Košáriková: No rozprávaj, čo je nového?
Kubo: Čo ja viem?
Košáriková: Nevieš, čo je nového?
Kubo: Nie.
Košáriková: A čo si robil včera? Kde si bol?
Kubo: Na peci.
Košáriková: A čo si tam robil?
Kubo: Čo ja viem? Spal som. Ty, Anča, dáš mi ten ručník?
Anička: Aký ručník?
Kubo: Ujčok Lovecký povedali, že ty si moja frajerka a moja mať ma sem poslali, aby som šiel na vohľady. Aby som si sadol, rozprával a počúval. A potom mi vraj dáte chleba a voľáke koláče. A ty že mi dáš ručníček a nič mi nedávate.
Košáriková: Hneď to bude Kubko... Veď my sme sa nenazdali, že ty k nám prídeš...
Anička: A načo ti bude ten ručník?
Kubo: A čo ja viem? Ty, Anča, moja mať povedali, že prídeš k nám za nevestu...
Anička: Povedz svojej materi, že moja mať povedali, že ma k vám nedajú.
Kubo: To som rád! Lebo ty by si nám zjedla všetky makové buchty a mne by málo zostalo.
Anička: A ja makové buchty strašne rada, všetky by som ti ich pojedla.
Kubo: Tak to si radšej zostaň pri svojej materi, vieš! Nechcem ťa k nám!
A ručníček mi dáš?
Anička: Dám, dám, aj maku doň, len povedz svojej mame, že ma nechceš.
Kubo: Nuž, nedbám...