Ako vzniká hit: televízny Kubo

Žiadny sneh, žiadne vianočné zvyky, nie je to dokonca ani rozprávka a takmer tretinu filmu tvoria ľudové piesne a tance. Napriek tomu sa z televízneho filmu Kubo stala vianočná televízna klasika a najznámejšia veta ‚Anča, ja mám nožík‘ sa aj vďaka tomu prenáša z generácie na generáciu.

Vianoce v televízii, to nie sú len české Tri oriešky pre Popolušku či ruský Mrázik. Bez Kuba v podaní Jozefa Kronera by televízne Vianoce neboli kompletné a mnohí diváci by mali pocit, že im čosi dôležité z vianočného obradu chýba.

Je pozoruhodné, že Kubo, ktorý vznikol v roku 1965 (teda pred 47 rokmi) sprvu vyvolal rozpačité reakcie – mnohí diváci nedokázali stráviť zámernú divadelnú štylizáciu a čudesné „špagátové“ kulisy.

Na druhej strane, výkon Jozefa Kronera, romantický príbeh o láske a plno ľudových piesní napokon prevážili, ľudia si na špagáty zvykli a dnes už nikomu nepripadá čudné, že drevenice v Kubovi majú priehľadné steny.

Jozef Hollý

História vzniku Kuba má zaujímavé pozadie: autorom divadelnej predohry je evanjelický farár Jozef Hollý (1879 – 1912) a text hry prvýkrát uverejnil v roku 1904 v Slovenských pohľadoch. Ak by ste chceli zistiť, ako vlastne pôvodný text Kuba vyzerá, môžete si ho zadarmo stiahnuť zo Zlatého fondu denníka SME.

Jozef Hollý, ktorého sté výročie smrti sme si pripomenuli v novembri, sa do slovenského divadelníctva zapísal aj ďalšou známou veselohrou nazvanou Geľo Sebechlebský.

Aj napriek predčasnej smrti divadelníctvo v Hollého rodine zostalo, venovali sa mu dcéra Elena Holéczyová a syn Martin Hollý, ale aj vnuk Martin Hollý ml. (1931 – 2004), ktorý patril medzi najvýznamnejších slovenských režisérov, či ďalší vnuk, český herec Josef Abrhám.

Kubo patril medzi často hraný a úspešný divadelný text – príbeh je jednoduchý, zápletka zrozumiteľná, humoru je dosť a aj ľudové piesne zaznejú.

Nuž a pre tých, čo Kuba nikdy nedopozerali do konca, ponúkam kostru príbehu: Bohatý richtár Bečela má hlúpeho (v origináli ‚sprostého‘) syna Kuba.

Bohatá vdova Košáriková má zasa krásnu dcéru Aničku, súcu na vydaj. Vdovec Lovecký pripraví intrigu – Anička sa má vydať za Kuba, Lovecký si uchmatne vdovu Košárikovú a s Bečelom sa podelia o jej majetok.

Lenže o Aničku má záujem aj chudobný mládenec Paľo. Keď sa celá intriga prevalí, vdova Košáriková sa nahnevá, Aničku dostane Paľo, Kuba zmastia husári a láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou.

Jozef Kroner

Predstava, že Vinnetua by hral niekto iný, než francúzsky herec Pierre Brice, je pre zopár generácií divákov neprijateľná. Rovnako je to aj s Kubom – kto iný by ho mohol hrať, než Jozef Kroner?

Pravdou je, že tento herec Kuba hrával už ako amatér a postava sa s ním dostala až do Martinského divadla, kde začal svoju profesionálnu kariéru.

Ako spomína pani Darina Ťapáková, manželka režiséra Martina Ťapáka:

„Jozefa Hollého manžel miloval. Pamätám sa, ako jeho Kuba uvádzali v Martinskom divadle. Tam sme s manželom aj prvýkrát videli Jožka Kronera v tejto úlohe a nesmierne sa nám to zapáčilo.

Keď sme sa neskôr presťahovali do Bratislavy a Jožko Kroner s rodinou tiež, boli sme si veľmi blízki a už vtedy obaja premýšľali o tom, že nakrútia Kuba pre film.“

Pravda a láska zvíťazila a krásny pár Milka Vášáryová s Jozefom Adamovičom dostala požehnanie vdovy Košárikovej v podaní Evy Kristínovej (vpravo)- Foto - Telexim

Nakrúcanie

Príležitosť prišla z Československej televízie v roku 1964. V Bratislave fungovalo oddelenie, ktoré sa nazývalo Televízna a filmová tvorba (TFT) a ktoré nakrúcalo (produkovalo) filmy primárne určené pre premietanie v televízii.

Vzniklo tu veľa televíznych skvostov a jedným z nich je aj Kubo. Pani Ťapáková, ktorá bola blízko pri vzniku Kuba, spomína:

„Väčšina divákov bola zvyknutá, že keď ide v televízii folklór, bude to realistické, akoby naozaj na dedine. Kuba nakrúcali aj z finančných dôvodov v najväčšom ateliéri na Kolibe, bolo to lacnejšie a jednoduchšie, ako keby mali nakrúcať niekde v exteriéroch.“

Režisér Martin Ťapák (1926) bol vo svojom živle, robil to, čomu najviac rozumel a čo mal najradšej – folklór. Scénu mu vytvoril architekt Anton Krajčovič a prvýkrát sa použila tzv. špagátová scéna, vďaka ktorej je Kubo zvláštnym spôsobom moderný dodnes.

Keď Martin Ťapák videl postavenú scénu prvýkrát, bol z nej v rozpakoch, rýchlo však pochopil možnosti, ktoré mu ponúkala – priehľadné steny dreveníc mu umožnili prepájať prostredia, izbu s dvorom a podobne, a tak dynamizovať dej.

Štylizácia bola zámerne divadelná a divák vďaka nej chápal, že nepozerá realistický obraz života na dedine na prelome storočí, ale veselohru.

Foto - Telexim

Medzi smiechom a tragikou

Aj bez mučenia sa priznám, že keď som Kuba videl ako dieťa prvýkrát, celá novátorská špagátová štylizácia mi bola cudzia a nezrozumiteľná a veľkých úľov v podobe ľudských hláv som sa dokonca bál.

Pripadalo mi zvláštne, že nejakí ľudia bývajú v domoch zo špagátov a pritom si aj veselo spievajú a tancujú. A keď pršalo alebo snežilo, čo robili?

Vekom som si však zvykol a ako väčšina divákov, aj ja obľubujem dva kľúčové výstupy – prvým je Kubo na vohľadoch (‚Anča, ja mám nožík‘), kde štyridsaťročný Jozef Kroner hrá dedinského ‚prostáčika‘ a dokonale balansuje medzi smiechom a tragikou.

Druhým výstupom je legendárna hádka medzi vdovou Košárikovou (Eva Kristínová) a richtárovou ženou (Viera Strnisková), v ktorej si obe vykričia všetku zlosť a nenávisť.

Nielen dnes, v časoch politickej korektnosti, dokáže vyvolať Kubov príbeh otázky o tom, či je vhodné, aby sa diváci smiali na mentálne postihnutom mládencovi.

Už autor Jozef Kollár bol veľmi opatrný a postava Kuba nie je hnaná do extrému, ale slúži skôr ako rezonančná doska, zosilňujúca pohnútky a konanie ostatných postáv.

Nuž a Jozef Kroner zahral Kuba s majstrovskou virtuozitou a ľudskou pokorou, bez výsmechu, ale s humorom.

Víťazstvo lásky

Režisér Martin Ťapák spracoval Kollárov text veľmi pietne, v podstate ho len upravil a pridal napríklad aj legendárny ‚nožíkový‘ výstup.

Celé nakrúcanie prebiehalo v radostnej atmosfére a stretli sa pri ňom tvorcovia, ktorí boli vtedy na vrchole svojich tvorivých síl: okrem Ťapáka, Kronera či Krajčoviča aj choreograf Štefan Nosáľ či kameraman Tibor Biath.

Vďaka tejto súhre vzniklo nadčasové dielo prinášajúce posolstvo o víťazstve lásky nad mamonou a chamtivosťou.