Pointou výstavy je spojenie doteraz nezmieriteľných oponentov – klasického konceptu a maľby.
Aj keď výstava Obraz?! Obraz a koncept – z dejín nového vizuálneho myslenia doteraz nevyvoláva veľkú pozornosť, vymyká sa doterajšej bežnej produkcii Zoya Museum a Aukčnej siene Soga. Väčšinou v exkluzívnych výstavných priestoroch galérie za Modrou vystavujú klasiku, či overené medzinárodné hity, ktoré provokujú iba ak výškou dosiahnutých dražobných cien.
Chvályhodný hazard
A práve touto poslednou výstavou prekvapivo zahazardovali s diváckymi istotami živenými leskom Warholových celebrít. Ponúkajú tému patriacu skôr do akademického sveta umenia a spriama reagujúcu na výsostne teoretický spor. V tomto prípade o primáte akčných alebo maliarskych východísk v slovenskom konceptuálnom umení. Obrazy Júliusa Kollera, Petra Bartoša, Stana Filka a Rudolfa Sikoru sa takto prvýkrát objavujú ako obrazový – dôkazný materiál domáceho konceptu.
Autori výstavy Katarína Bajcurová, Ján Abelovský a Július Barczi nemohli zvoliť vhodnejší názov výstavy. Je nielen graficky úderný, ale aj presný obsahom, pretože témou je skutočne obraz s otáznikom a s imperatívom. Ten, ktorý bol vystavený hraničným situáciám, aby priniesol zásadné otázky typu: kto som a čomu slúžim. Ako najlapidárnejší symbol tradičných, teda v očiach konceptuálnych revolucionárov staromódnych hodnôt, nemal veľa šancí prežiť vtedajšiu inváziu.
Rituálna rozlúčka
Ukazuje sa však, že zdanlivá podvratnosť konceptuálnych stratégií obraz neobišla, ale naopak, ukázala ho v jeho dovtedy netušených polohách: v procese jeho vzniku, v akte hľadania či vo formulovaní jeho hraníc. A práve do revolučných pomerov 60. rokov vstupujú aj štyria teraz vystavujúci, vtedy len študenti a absolventi maliarskych katedier bratislavskej VŠVU.
Bartoš hneď po promóciách rozdal všetky dovtedy namaľované obrazy ako rituálnu rozlúčku s konvenčnými maliarskymi návykmi. Maľovanie považoval za tvorenie v tom najčistejšom zmysle slova. Načas sa mu „prvodotyk“ čiže bod, kde sa stretne maliar, farba a plátno, stal priam symbolickým priestorom, kde je maľba schopná existovať vo svojej panenskej neporušenej čistote.
Testovanie maľby
Podobne aj Kollerovo filozofovanie nad zmyslom obrazu a maľovania ho ešte v škole doviedlo k radikálnemu vpisovaniu slov do obrazu. Jeho vtedajšie písmové obrazy sú vlastne maľované piktogramy a aj pre dejiny umenia v zlomovom obraze More (1963 – 1964) sa len ťažko určuje hranica medzi zobrazením a textom.
Pokračoval testovaním maľby tým, že ju posúval k jej hraniciam. Leitmotívom Kollerovej „umeleckej misie“ by mohla byť aj otázka - kedy je ešte obraz obrazom a maľba maľbou?
Filkov pomaľovaný svet
Ani megalomanská túžba Stana Filka obsiahnuť univerzum umením ho nepozbavila maliarskej skúsenosti. No aj on mení jej pôvodné zadanie a farbou pomaľováva všetok okolitý svet, aby ho označil a roztriedil do svojho „filkovského“ symbolického metaporiadku.
Možno tu niekde mohli autori výstavy dorozprávať tému hľadania novej obraznosti. Ale rozhodli sa pokračovať obrazmi Ruda Sikoru, čo možno úplne nezodpovedá pôvodnej myšlienke výstavy - pýtania sa po zmysle obrazu. Lebo ten Sikorov už otvára iné témy, jednou z tých príznačných je spojenie takých paradoxných javov, ako je „pošpinenie“ konceptuálneho obsahu akoby estetickou kvalitou maľby.
Sikora ako pohyblivý stred
Ale ako to už raz povedal Tomáš Štrauss, autor myšlienky vyslovenej pred štyridsiatimi rokmi práve o maliarskych východiskách slovenského konceptu: „že práve Sikora zaujíma pozíciu pohyblivého stredu, medzi konceptom a staršou či novšou maľbou“.
A tu niekde treba hľadať pointu výstavy – v spojení do〜teraz nezmieriteľných oponentov – klasického konceptu a maľby. Navyše táto téma aktuálne rezonujúca aj v najvyšších poschodiach medzinárodnej teórie umenia sa vo vizuálnom príbehu tejto výstavy javí ako blízka aj našim dejinám umenia.
Autor: Beata Jablonská
