Ján Mistrík: Som herec zo slobodného vysielača Kriváň

Je trocha počerný, a tak sa vo filmoch ľahko menil na Cigánov či Indov. Skôr ho obsadzovali do úloh tvrdších, zemitých chlapov, než jeho lyricky ladeného brata Ivana.

Ján Mistrík (1942) - Narodil sa v Bratislave. Už od šiestich rokov hrával v Slovenskom národnom divadle spolu s bratom Ivanom. Od roku 1958 pôsobil v Dvojke súboru Dedinského divadla v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1959 –1963 absolvoval Vysokú školu múzick(Zdroj: Peter Žákovič)

Herec JÁN MISTRÍK je z troch bratov a má tri dcéry. Môže sa cítiť ako kráľ. Tento rok navyše oslávil sedemdesiatku. Práve zajtra sa v premiére predstaví monodrámou Hamlet dnes nebude.

Kto prišiel s nápadom, aby ste účinkovali v monodráme?

Tento darček mi vymyslela moja dcéra Zuzka. Inscenáciu aj produkuje a dokonca zorganizovala so žijúcim autorom Rainerom Lewandowským stretnutie v Bratislave. Oslovila mladého šikovného režiséra Michala Vajdičku, ktorý mal túto hru desať rokov v zásuvke a nevedel nájsť človeka, ktorý by to hral. Budem na veľkom javisku úplne sám, bez všetkého, bez kulís, ani len stolička tam nebude. Keď sa opona otvorí, oponár vybehne upratať koberec a zistí, že v hľadisku sedia ľudia. Rozhovorí sa o divadle. Vylezie z neho, že bol voľakedy tiež herec, že toho Hamleta aj hral. Bude rozprávať o svojich osobných tragédiách. Je to dramatická figúra, nie improvizácia. Určite to nebude o tom, že Jano Mistrík vylezie na javisko a dve hodiny bude dávať. Veľmi sa mi tá hra páči, len je to obrovská zaberačka.

Cez sviatky si oddýchnete, či nie?

To dúfam. Hneď 22. decembra na obed sadáme do auta a smer Vyhne, wellness hotel Sitno. Tento rok na Silvestra v divadle nehrám, ako to zvyčajne býva, takže sa vrátime až po Novom roku. Ufrnkneme takto z Bratislavy už po tretí raz. Každá z troch dcér nás síce volá k sebe, ale takto nám to viac vyhovuje. Už je to iné, ako keď sme bývali spolu a mali spoločné Vianoce. Akoby sme sa medzi nimi teraz rozhodovali? Navyše, stále je na tie Vianoce akosi menej času. Takto manželka nemusí behať okolo hrncov, namiesto toho si môžeme užiť sauny, bazén, vírivky, po krk vo vode, čítať si, zaplávať si, dať sa vymasírovať, konečne si pospať. S deťmi a vnúčatami si to vynahradíme neskôr v zaťovej cukrárni.

6.jpg
S nemeckým dramatikom Rainerom Lewandowským a režisérom jeho monodrámy Hamlet dnes nebude Michalom Vajdičkom.

Teraz vás ešte čaká premiéra v divadle. Budete na javisku sám. V čom je to iné?

Asi v tom, že keď hru študuje desať hercov, navzájom sa počúvajú, reagujú na seba, podporujú sa v memorovaní textu. V tomto prípade sa počúvam iba sám a oproti mne sedí anonymný divák. Celý text sa musím, s prepáčením, mechanicky našprtať. Musím ho naozaj vedieť ako otčenáš. Do sedemdesiatročnej hlavy sa tých 65 strán už dostáva ťažšie, roky človek neoklame, ale trénoval som poctivo. Najprv sme to nejaký čas čítali, upravovali, aby to bolo naozaj bezprostredné rozprávanie. Text prekladala moja najstaršia dcéra Jana, autorka prekladov prvých dvoch dielov Harryho Pottera.

Chcelo sa vám do toho?

Určite áno. Chcel som si vyskúšať, či na to mám. Je to pekná príležitosť. Monodráma má vlastne aj výhodu: nikto druhý mi ju na javisku nemôže pokaziť, len ja sám. Tu je to celé na mne, musím zvládnuť rozsah v takej podobe, aby som divákov v hľadisku za tie dve hodiny neotrávil.

Začínali ste kedysi v Dedinskom divadle, podobne ako váš brat Ivan. Bola to náhoda?

Nastúpil som v Dvojke súbore Dedinského divadla. Dedinské divadlo malo päť súborov, z toho jeden maďarský. Riaditeľstvo sídlilo na Štúrovej ulici v Bratislave, kde je teraz Lúčnica. Dvojka mala stálu scénu v Spišskej Novej Vsi a svoju zájazdovú oblasť na východe Slovenska. Ostatné súbory boli v Bratislave s tým, že keď sa hra naskúšala, mala premiéru v Trnávke u Saleziánov a hneď sa vypadlo na dva mesiace hosťovať po ďalších častiach Slovenska. Urobil som konkurz na jar roku 1958, keď som ešte nemal šestnásť, preto ma hneď nemohli vziať. Tak som sa naštval a ešte s jedným kamarátom sme podpísali zmluvu a išli sme stavať priehradu pri Litvínove pri západonemeckých hraniciach, makali sme s krompáčom.

Prečo ste chceli ísť do divadla hneď po základnej škole?

Veľmi zle som sa rozišiel so svojou triednou učiteľkou v deviatej triede. To bola vtedy jedenásťročná stredná škola a na konci ôsmej triedy sa robila malá maturita, z nej prijímačky do deviatky na tej istej škole. Tak som všetko spravil a po polroku som sa nejako posekal s triednou učiteľkou, ktorá mi dala zaucho, ja som sa urazil a povedal som, že už v živote do tej školy nepôjdem. Rodičom nezostávalo nič iné, len podpísať súhlas. A išiel som robiť. Robil som v pivovare, v zámočníckej dielni a potom na tej českej priehrade. A keď som tam v lete dovŕšil šestnásť rokov, prišiel mi papier, že môžem ako herec nastúpiť do Dvojky v Spišskej. Tak som nastúpil. Brat Ivan bol už vtedy dávno v Bratislave na Novej scéne a medzitým ešte vo Zvolene. Bol o sedem rokov starší odo mňa. Ja som prišiel do Bratislavy v roku 1959, keď Dedinské divadlo komplet zrušili a Dvojka v Spišskej prešla pod Prešov. Urobil som prijímačky na školu, ale najprv ma nechceli prijať, že nemám vzdelanie. Na druhýkrát ma prijali s tým, že som dostal rektorský dišpenz, že si musím dorobiť maturitu. Boli sme dvaja – ja a Jaro Ďuríček, plynoinštalatér, ktorý tiež už štyri roky hral v Dedinskom divadle.

5.jpg

Neskôr ste pôsobili vo Zvolene a predovšetkým v Martine, kde ste prežili šesťdesiate roky. Ako sa v čase postupného politického odmäku tvorilo?

V Martine som strávil sedem rokov, a to bola skutočná vysoká škola divadelná. Pracovali tam dôležití režiséri – Ivan Petrovický, Miloš Pietor, Stano Párnický, Ľubomír Vajdička a pravidelne hosťoval Peter Sherhaufer z Brna. Boli to naozajstné preteky o to, kto urobí lepšiu inscenáciu. Mali sme desať premiér za sezónu. Bol by som tam ešte minimálne štyri roky zostal, ale po roku 1968 som musel odísť. Z politických dôvodov.

Čo ste podnikli?

My sme v auguste 1968, keď prišli naši priatelia na železných autíčkach, dva týždne vysielali cez slobodný vysielač Matice slovenskej Kriváň. Najprv zo štábnej budovy civilnej obrany, na čo sme potrebovali vstup od okresného výboru strany. Ten nám dali. Dva dni sme vysielali a na tretí deň prišiel ideologický tajomník a hovorí: súdruhovia, plénum okresného výboru strany schválilo vaše prihlášky a stávate sa členmi Dubčekovej komunistickej strany. Tak sme sa stali, ani sme nevedeli ako. A o pol roka nás tí istí za to isté z nej vylúčili. Odvtedy som ako Mistrík prestal existovať, mohol som byť iba nejaká figúra na javisku, ale mimo neho nič. Predtým som robil kopu vecí okolo divadla, chodieval som recitovať, to všetko sa skončilo. Štyri mesiace chodil každé druhé ráno po nás džíp, ktorý nás vozil na miestne eštébé cez štvoro zamrežovaných dverí. Mali nahraté všetko, čo sme vysielali. A dokola bububu a previerkové komisie a vypočúvania. Tak som sa zbalil a vrátil som sa do Bratislavy. Po polroku som nakrútil v televízii krátku Petöfiho revolučnú poéziu. Keď to odvysielali, súdruhovia prišli za šéfom martinského divadla Štefanom Halásom, vraj kto to Mistríkovi dovolil. Ani si nevšimli, že som v tom divadle už nebol zamestnaný.

Neriešili ste dilemu, či ste ako herec neboli zneužitý?

Robil som to, čo som pokladal za správne. Nikto ma do ničoho nenútil. Keď prišla možnosť vysielať, okamžite sme do toho išli. A keď už súdruhovia chceli cenzurovať, tak sme sa zdekovali tak, aby na nás nemali a vysielali sme ďalej. Ušli sme do podzemných krytov civilnej obrany. Navigovali nás cez telefónne linky, volalo sa to štafeta, každú hodinu zapojili iné štúdio z republiky. Prestali sme, až keď sa Husák vrátil z Moskvy.

Ako to prežívala vaša rodina?

V tom čase mala Janka päť rokov, Zuzka rok aj voľačo a Ľubka ešte nebola na svete. Najstaršia dcéra oslavuje práve 21. augusta meniny aj narodeniny. A tieto sviatky moju ženu vtedy vlastne spasili. Zostala síce s dievčatami sama, ale keďže sme sa doma vopred pripravili na tie narodeniny a meniny, bola dobre zásobená a potom počas prohibície si mohla sem-tam aj chlipnúť, aby zvládla to čakanie a napätie, či sa z rádia opäť ozvem.

Čo pre vás znamenala značka Matica slovenská?

V tých časoch fungovala inak ako teraz. Matica vtedy kultúrne žila. Najmä v rokoch 1968 – 1969 sa aj vďaka nej začala kultúrna obroda. V Martine vznikla takzvaná slovesná jar, kam sa z celej republiky schádzali mladí autori – Jaroslav Rezník, Ladislav Ballek a mnohí ďalší. Stretávala sa tam celá partia, čítali svoje veci, chodili aj recitátori z celej republiky. V roku 1968 prišiel dokonca prezident Ludvík Svoboda, čítal som vtedy takzvaný matičný príhlas, bola veľká sláva. Keď sme potom v auguste vysielali cez slobodný vysielač Kriváň, práve matičiari nám robili servis, zásobovali nás správami, komentármi.

1.jpgOtec troch dcér a starý otec piatich vnúčat si svoj život už roky nevie predstaviť bez každodenného tenisu. Na snímke s dcérou Zuzanou, divadelnou dramaturgičkou a študentskou líderkou nežnej revolúcie a Ľubicou, akvabelou a šéfkou projektu Bažant Kinematograf. FOTO: archív J. M.

Ako vás ovplyvnil brat Ivan na vašej ceste za herectvom?

Brat ako inšpirácia zafungoval v jednom: v obrovskom, serióznom prístupe k práci. My sme spolu začínali vlastne už ako malé deti. Mal som šesť rokov, keď som prišiel na javisko národného divadla, kde sme hrali spolu v Roku na dedine. Ivan mal trinásť, Oldo Haverl dvanásť, Zuzka Lonská jedenásť. Boli sme rákoš detí a Karol L. Zachar, ktorý mal vtedy 31 rokov, nás mal na starosti. Do štrnástich som stále hral detské úlohy, v Národnom aj na Novej scéne. Takže som bol už s divadlom akosi zrastený a presvedčený, že ním budem žiť. Keď som sa pripravoval na prijímačky, vravím Ivanovi, nech si ma teda vypočuje. Povedal som mu jednu básničku, pozrel sa na mňa a hovorí: To mufsífš prerobiť. Potom som už za ním nešiel.

Mali ste dobrý vzťah?

Výborný, ale mali sme ostych hovoriť medzi sebou o divadle a herectve, asi preto, aby to nevyzeralo, že on mi pomáha alebo niečo vybavuje. Táto téma bola tabu po celý čas, čo som chodil do školy. Sledoval som ho na obrazovke aj na javisku. Nech bol v akomkoľvek rozpoložení, hoci aj do šiestej rána flámoval a o siedmej nastúpil na pľac, bol absolútne pripravený, nič na ňom nebolo vidno, hoci keď potom padla posledná klapka, padol aj on. Na pľaci bol absolútny profesionál, vždy sústredený a pripravený. V tomto bol pre mňa obrovskou inšpiráciou. A ako človek vnútorne tiež. My sme spolu na javisku nikdy nestáli, ale niektoré rovnaké postavy sme hrali paralelne. Robil som Ferka Putorisa v Mladých letách v televízii, a on sedem rokov predtým na javisku Novej scény. V divadle som zase ja hral v Ballekovom Pomocníkovi Dobríka, a Ivan ho stvárnil vo filme.

Všímala si to aj kritika?

Málokto si to všimol, navyše sme boli aj odlišné typy, väčšinou nás rozdielne využívali. Ivan bol veľký lyrik, z neho to trčalo, aj keď hral tvrdého chlapa, kým mňa tlačili skôr do tvrdších figúr.

Ako ste vnímali kult jeho osobnosti po tragickej smrti?

Jeho kult žil už dobrých pätnásť rokov pred smrťou. Začalo sa to filmom Vyšší princíp, potom prišli Rómeo, Júlia a tma, Tvár v okne, Medená veža, Orlie pierko. Už v týchto bol zárukou najlepšej kvality. Mohli ho obsadiť do hocičoho, nepustil svoju figúru von bez toho, že by nebola absolútne plnokrvná a vierohodná. Či bol na javisku, či pred kamerou, v tých očiach to stále bolo, stále žilo.

A čo váš tretí brat?

Vilo bol ešte o dva roky starší od Ivana. Keďže naša mama pracovala, bratia ma mali ako poškrabka dosť často na krku. Vláčil som sa všade za nimi. Keď išiel Ivan na rande, vykrikoval za mnou: Počkaj, kristušát, sopliak, keď vyrastieš, tak si to s tebou vybavím! Potom som vyrástol o hlavu vyšší. Ale všetko sa časom zrovnalo. Nikdy sme si nejako nápadne nepreukazovali emócie, ale vedeli sme, že keby niektorý z nás hocičo potreboval, okamžite sme pohromade.

Ste z troch bratov a máte tri dcéry, to je celkom rozprávkové. Cítite sa ako kráľ?

V súvislosti s kráľmi ma skôr zaujíma, ako na tom boli s matematikou. Kráľ mal tri dcéry a za každú sľuboval pol kráľovstva. Kde bral tú tretiu polovicu?

Vašou domovskou scénou je už dlhé roky Nová scéna. Ako ste v nej zakotvili?

V roku 1973 som prišiel z Martina do Bratislavy a nastúpil som do súboru Poetickej scény. Úradne sme patrili pod Novú scénu a pôsobili sme v Divadle na Korze, potom nás vyhodili, že idú budovu rekonštruovať. Potĺkali sme sa kde-kade, hrávali sme v PKO, na Herlianskej v dome kultúry, chvíľu na Vajnorskej, na Malej scéne v Istropolise, v Astorke na Suchom mýte a nakoniec sme skončili v rozhlase. Vtedy bol riaditeľom Vlado Štefko, vybavil som uňho Štúdio 5, kde sme urobili asi tri premiéry.

3.jpg S Teodorom Piovarčim v inscenácii Divadlo zázrakov v Poetickom súbore NS (1974). FOTO: archív NS

Aký ste boli tím?

Základ súboru tvorili Braňo Križan, Ľubo Gregor, Dušan Kaprálik, Vlado Černý, Jozef Vajda, Oľga Šalagová, Libuša Trutzová, Táňa Hrivnáková, neskôr pribudli Števo Kožka, Kamila Magálová, Šura Záborská, Elena Husková. Nemali sme strechu nad hlavou, ale súbor sa paradoxne rozrastal, dokonca aj o takých, ktorí k nám prišli na úradný súdružský príkaz. Keď bolo treba niekoho takto angažovať, šupli ho k nám do Poetického súboru. Napríklad taká Rudolfa Besíková, ktorej otec bol nejaký štátny tajomník ministerstva. Keď sa nám predstavila so svojím ruským prízvukom, že skončila ‚institut akťorsky v Kyjeve‘, skoro sme spadli zo stoličiek.

Čo ste vtedy hrávali?

My skalní sme hrávali veľmi dobré veci – napríklad Bukovčanovu Fatamorgánu, ktorú režíroval Jozef Palka, sme hrali 160-krát, výborne vyšla Moliérova Škola žien v réžii Stana Párnického, alebo Hlava 22 či Evanjelium podľa Jonáša Záborského. Vtedy sme hrali v kultúrnom dome Darnica, čo bolo absolútne nedivadelné prostredie, ale ľudia si nás našli.

Nová scéna prešla po roku 1989 zmenami. Ako ste to prežívali?

Po rekonštrukcii Novej scény nastal veľký tresk, lebo naraz sa zistilo, že nie sú peniaze. Všetky súbory vtedy išli do výpovedí, bol vnútrodivadelný konkurz a zo 160 ľudí, ktorí pôvodne tvorili orchester, zbor, balet, spevohru, činohru a poetický súbor, ostal jeden súbor, akože hudobno-dramatický a v ňom nás ostalo nejakých štyridsať ľudí. To bolo v roku 1991. Potom sa ešte okresávalo a teraz je nás v súbore trvalých členov asi dvadsať.

Začali sa tam robiť muzikály. Bavia vás?

Celkom som sa v nich ujal, až na to, že spievam iba v sebaobrane. Máme v repertoári aj činohru. K tej mám, samozrejme, bližšie. V divadle sa musel začať robiť repertoár, aby sa dalo zvýšiť vstupné a aby bola produkcia atraktívna, keďže dotácie boli stále nižšie. Začalo sa to operou Evanjelium o Márii, to bola prvá veľká vec, potom Jozef a jeho zázračný plášť, Pokrvní bratia. Ľudia sa naučili chodiť, dokonca prichádzali aj diváci z Viedne a situácia sa trochu ustálila. Finančné nožnice sa bohužiaľ stále roztvárajú. Keď sa má robiť pekný muzikál, to stojí veľa peňazí. Činohra je lacnejšia, a keď sa vydarí, tak je to fajn. Na ňu zase nemôže byť vyššie vstupné.

2.jpg
Ako Otec Zobar v muzikáli Cigáni idú do neba na Novej scéne v Bratislave. FOTO: archív NS

Účinkovali ste v mnohých filmoch. Čo to pre vás popri divadle znamenalo?

Chvalabohu, že bolo stále divadlo. Pretože vo filme a v televízii treba prinášať už výsledný tvar. Tam nie je čas skúšať. Aj preto sú dnes v seriáloch často tí istí herci. Režiséri si totiž netrúfnu zavolať niekoho, o kom si nie sú istí, že to urobí na jeden šup.

V čom konkrétne spočíva herecká skúsenosť pri tvorbe televízneho seriálu?

Vnútorná príprava a systém budovania figúry, to je možné len v divadle. Tam prejde herec celým procesom – od spoznania svojej postavy cez vzťahy až po hotovú akciu a reakciu. Pre mňa tento skúšobný proces znamená, že si potrebujem vybodkovať svoju postavu tak, ako sa to robí v detských obkresľovačkách. Bodky sa očíslujú a potom pospájajú čiarou, povedzme od jednej do stodvadsiatej a vyjde z toho slon či opica. A potom, keď hrám, viem, kedy musím byť presne na tých fixných bodoch, aby si figúra udržala svoju kontinuitu. A keď herec nemá skúsenosť s takouto prípravou, ťažko udrží postavu pohromade cez tridsať dielov. Ráno nakrúca do tretieho dielu, o hodinu do dvanásteho, potom do tridsiateho. Musí sa vedieť hneď zorientovať, v akom štádiu vývoja je jeho postava. Dostane desať obrazov do ôsmich dielov, to je tridsať strán dialógov, ráno príde o ôsmej na pľac, a keď o desiatej odtiaľ vypadne, tých desať obrazov musí byť hotových.

V minulosti bola televízna výroba asi menej hektická.

Keď sme voľakedy robili televízne inscenácie, skúšali sa mesiac! Normálne za stolom. Potom sme prišli do štúdia, kde sa to naaranžovalo, nakamerovalo, a pár dní ampexovalo. Režisér mal čas skúšať, usmerňovať, mohol viac experimentovať s neskúsenými hercami, ktorí sa tam vlastne zabehali. Niektoré inscenácie sa dokonca vysielali naživo. Napríklad Kukučínove Mladé letá, kde som hral Ferka Putorisa, sme vysielali z dnes zbúranej bratislavskej synagógy.

4.jpg V spoločnosti hereckých kolegov – v popredí režisér Peter Mikulík a herec František Kovár

V syngagóge bolo televízne štúdio?

Presne tak, ďalšie bolo v Starej tržnici, potom ešte jedno v Jarovciach v kultúrnom dome, ďalšie na Zochovej v suteréne. Technika bohvieaká nebola, takže napríklad v synagóge boli postavené dekorácie medzi kopami stĺpov, ktoré zavadzali. Dohrali sme v jednej dekorácii a prechádzali hneď do druhej. Kamery boli síce štyri, ale zvuková šibenica len jedna, a kým sa pomedzi tie stĺpy premiestnila, museli sme hrať nemé etudy. V Starej tržnici sme zase nakrúcali inscenáciu Mário a kúzelník s Jurajom Kukurom v réžii Sláva Luthera, neskôr ocenenú v Monte Carle. To boli časy, keď sa už ampexovalo. Predtým sa trcovalo. To je podľa skratky trc, čo znamená telerecording. Ampex bol už akože kvalitný, farebný záznam, ktorý sa zaznamenával a ukladal. Lenže o týždeň, keď to všetko išiel režisér strihať, sa ukázalo, že na jeden z tých uložených pásov už medzitým niekto nahral televízne noviny. Museli sa opäť narýchlo postaviť kulisy a nakrúcalo sa znovu.

Takže to bol predsa len adrenalín, nie?

Veru. Aj dabingy sme robievali naživo. Malo to jedinú výhodu, že človek vedel, kedy príde domov. O ôsmej štartoval film a zachráň sa, kto môžeš. Väčšie postavy sme si týždeň chodili pozerať na strihacom pulte, robili sme si poznámky do scenára. Potom nás zavreli do štúdia, kde bol jeden mikrofón, monitor, na ktorom skoro nič nebolo vidno, desať hercov so slúchadlami na ušiach, pustili film a ideme. Keď sa v ňom hovorilo po anglicky, po polhodine už polovica dablérov zápasila s anglickým prízvukom. Keď sa potom dabing začal nahrávať, to bolo dosť nanič. Zo začiatku sa totiž nahrával po kotúčoch, ktoré mali asi dvadsať minút. A keď to niekto pred koncom pokazil, museli sme celý kotúč nakrútiť od začiatku. Iná technika nebola. Až neskôr sa začalo strihať na slučky, ale fungovali iba tri stopy – jedna na dialóg, jedna na ruchy a jedna na hudbu. Takže ak v niektorej slučke bolo dvadsať hercov, všetci museli byť pri mikrofóne. To sa nedá porovnať s dneškom, keď si robí postavu každý sám.

Vráťme sa ešte k filmu. Ako sa vidíte v histórii slovenskej kinematografie?

Prvé epizódne postavy som robil vo filmoch Paľa Bielika Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač. Potom v roku 1962, už ako druhák v škole, som na Barrandove nakrúcal film Posledná etapa, v ktorom hral Jaroslav Satoranský svoju prvú veľkú postavu. Odohrával sa na cyklistických Pretekoch mieru a my sme boli československý reprezentačný tím. Chodili sme počas reálnych pretekov na slávnostné štarty, a tam nás fotili. Na chrbte som mal číslo cyklistu Hasmana, ktorý bol u nás vtedy najlepší. Deti za mnou behali po autogramy. Keď sa preteky skončili, Barrandov zaplatil časť pelotónu, ktorý s nami ďalej nakrúcal. Samozrejme, hneď nabrali rýchlosť štyridsať kilometrov za hodinu, a my s jazykom po kolená sme sa vliekli za nimi. Český herec Bohuslav Čvančara nakrúcal záber, ako vyberá zákrutu, a potom dva týždne preležal v nemocnici, lebo sa durch celý oškrel.

Hlavnú úlohu ste si zahrali o rok neskôr vo filme Kto si bez viny ako Cigán Vinco. Naučili ste sa aj dačo po rómsky?

Práve naopak, ani len cigánsky prízvuk som nemohol v tom filme používať. V slovenskom filme sa mohlo vtedy hovoriť iba spisovnou slovenčinou. F šátnom prípate to idakšé debochlo pyt. Moju manželku hrala Marie Málková z divadla Na zábradlí, ktorá bola schopná naučiť sa dialógy v slovenčine. Až na jeden problém. Ja som do nej totiž najprv natĺkol akúsi polovýchodniarčinu v domnienke, že takto budeme vo filme hovoriť, keďže sme boli Cigáni z Vikartoviec. Ona sa to naučila, a keď sme išli robiť postsynchróny, povedali, že to je vylúčená vec, že neexistuje nárečie. Vystupoval tam aj Brňák, ten mohol hovoriť po moravsky, ale my, Cigáni z Vikartoviec, sme mali hovoriť spisovne po slovensky. Nakoniec aj to Málková zvládla a v postsynchrónoch sa nahovorila sama. A ja som si nakoniec predsa len zachoval jednu vetičku v tej polovýchodniarčine. Keď sa ma vyšetrovateľ vo filme pýta, prečo som ju zastrelil, odpovedám: Bo bula zla.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 708
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 806
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 763
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 994
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 947
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 669
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 088
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 3 953
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 688
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 379

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop