Ako tvorím / Hudobník Kubo Ursiny
Fanúšikovia Deža Ursinyho ovládajú mnohé texty jeho piesní, majú ich napočúvané. Dobre však vedia, že zaspievať si nahlas niektoré zhudobnené verše Ivana Štrpku, hoci len tak doma pre seba, chce nadštandardnú artikuláciu, najlepšie rozcvičku jazyka, lícnych svalov a riadne sústredenie. Hudobníkov syn, Jakub Ursiny, sa na to pred dvoma rokmi dal. Uzavrel kapitolu svojich prvých hudobných pokusov so spevom a klavírom a chcel sa posunúť ďalej. Známi mu často hovorievali, že má podobnú farbu hlasu ako jeho otec. Postupne ho to utvrdilo v myšlienke, že by ako interpret mohol siahnuť po otcovej hudbe, ktorú dobre poznal. Nakoniec, bola jeho krvou a mal ju rád. Vzal si hodiny spevu u hlasovej pedagogičky Aleny Čermákovej, žiačky Františka Tugendlieba, a skladby postupne dobrusoval.
"Nehovorím, že je to vždy úplne identické, ale pohybujeme sa vždy okolo originálu. Naše limity sa prejavia v pesničkách, kde sú viaceré hlasy spojené," hovorí Kubo. Dežo totiž nahrával platne sám a sám si spieval aj viachlasy. Tento fakt ovplyvňuje Kubov výber skladieb, ktoré interpretuje. Aby mohli byť zaspievané naživo pred publikom, pomáhajú mu spoluhráči v kapele. Pokúšajú sa spolu o čoraz náročnejšie skladby, niekedy si ich vyberú podľa chuti, inokedy je práve obtiažnosť tou správnou výzvou.
"Niektoré znejú veľmi dobre v štúdiu, no o to náročnejšie je dostať ich na javisko. Len málo stačí, aby to nevyšlo," vraví líder kapely. Cíti vraj, že sa pohybuje po veľmi tenkom ľade, no práve vďaka kapele sa mu to darí. Skladby sú veľmi citlivo nastavené na presnosť a treba ustrážiť, aby nešla na úkor hudby, aby sa niečo neprepísklo. "Na koncerte to veľmi závisí od kvality zvukových podmienok," vysvetľuje.
Kubo Ursiny má na javisku charizmu. Ponecháva pesničkám ich krehkosť a pevnosť, pracuje s "otcovým" hlasom tak prirodzene, až podobnosť človeka zaráža. V hlasovom rozsahu sa pohybuje s istotou, text dávkuje presne, ale nenásilne. Drobné nedokonalosti akoby k tomu patrili, nebojí sa ich, sú dôkazom autenticity.
Tento rok má jeho sedemčlenná kapela Provisorium za sebou dvadsaťdva koncertov, množstvo rozhovorov, zvukových skúšok. Kubo ako dedič autorských práv a zástupca svojho brata sa podieľa aj na reedíciách otcových platní, ktoré začali postupne vychádzať. Teraz by si rád dal na chvíľu pauzu a nabral druhý dych. Uvedomuje si, že život jeho kapely bude ďalej závisieť aj od publika, ale nechystá sa svoj náročný projekt zabaliť. Vďaka nemu ožil Dežo. V úzkych uličkách bez konca.
