Herečka Jana Lieskovská: Nie je ľahké byť princeznou

Herečka JANA LIESKOVSKÁ túžila byť v detstve muzikálovou divou. Na svoju métu už siahla.

Herečka Jana Lieskovská (1983)- narodila v Považskej Bystrici. Vyštudovala muzikálové gymnázium Alcana a bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 2007 až 2009 bola členkou súboru Bratislavského bábkového divadla. Spolupracoval(Zdroj: Peter Žákovič)

Herečka JANA LIESKOVSKÁ túžila byť v detstve muzikálovou divou. Vtedy ešte netušila, čo všetko sa na ňu počas cesty za snom nabalí. Na svoju métu už siahla, dnes ju však ľudia asi najviac poznajú ako učiteľku zo seriálu. Váži si to a chcela by rásť. Tvrdí, že pre herca je najlepšie dostať sa do kontaktu so všetkým na svete.

Je po termíne avizovaného konca sveta. Priznajte, tiež vás chytal ošiaľ?

Všimla som si, že ľudia to okolo mňa riešili. Aj v divadle niektorí uvažovali, či si nemajú nakúpiť zásoby a niekam odísť. Mňa tá téma akosi obchádzala. Trápiť sa takýmito vecami nemá význam. Keď sa to má stať, tak sa to stane, človek nič dopredu nevyrieši.

Teraz hovoríte ako nejaká múdra učiteľka. Jednu takú hráte v seriáli Druhý dych. Ako sa vám páči?

Zistila som, že ľudia ma majú takto najviac zapísanú. Som pre nich učiteľka Anna Zemanová. Mám tú postavu rada, veľa vecí máme spoločných, ale bola by som rada, keby prišla aj nejaká nová televízna postava. O filme ani nehovorím, ten by som tiež veľmi rada nakrúcala.

4.jpg
V seriáli Druhý dych stvárňuje Jana Lieskovská učiteľku Annu Zemanovú. Zaujíma sa o ňu aj fešný a úspešný architekt Daniel (Branislav Deák). FOTO: Markíza

V divadle teraz oslňujete ako princezná Večernica. Je ťažké na Novej scéne takúto úlohu získať?

Teším sa, že som túto príležitosť dostala. Samozrejme, musela som si postavu obhájiť napriek tomu, že som stálou členkou divadla. Mnohí si myslia, že úlohy získavame automaticky. Režisér však má o postavách a typoch hercov svoju predstavu a často zavážia aj také kritériá ako vek, farba vlasov, či ste nežná alebo skôr dračica, kto príde na konkurz a či už s vami režisér niekedy spolupracoval. Keď sa zíde veľa kvalitných ľudí, je to náročný výber. Mňa režisér nepoznal, o to príjemnejšie bolo, že sa mi to podarilo, lebo kedysi som si spevácky zďaleka tak neverila.

Teraz už áno?

Niežeby sa to nejako veľmi zmenilo, ale začala som chodiť na hodiny spevu k pani Mirke Marečkovej. Na veľkej scéne nestačí vedieť intonovať a niečo len tak odspievať. Mala som čo doháňať. Je to moja prvá náročná spevácka postava.

9.jpg
Ako krásna princezná v divadle Nová scéna v novom muzikáli Princ a Večernica.

Ste vyštudovaná bábkoherečka. Je to zaujímavý, ale nie veľmi populárny odbor. Naozaj ste ňou chceli byť?

Chcela som účinkovať v muzikáloch, chodila som na muzikálové gymnázium. Po maturite som sa prihlásila do Brna na muzikálové herectvo, ale neprijali ma, ani na činohru. Ďalšie dva roky som prežila obdobie ničoho, dostala som sa do stavu, keď som si hovorila, že na to naozaj nemám. Bolo to ťažké obdobie hľadania a zúfalstva, nevedela som si predstaviť, že by som robila niečo iné.

Bábkoherectvo sa vtedy asi ukázalo vhodnejšie. Čo vás k nemu zavialo?

Moja učiteľka z gymnázia mi spomenula, že niečo také v Bratislave existuje a nech sa vraj idem pozrieť na jedno predstavenie. Veľa ľudí má o bábkoherectve predstavu, že vám nasadia na ruku maňušku, beháte za paravánom, celé je to veľmi detinské a nič sa tam nenaučíte. Keď som si pozrela predstavenie absolventov bábkoherectva, vyrazilo mi dych. Robili Shakespeara, navyše čierne divadlo, boli tam svetelné efekty, tieňohra, hudobne aj činoherne veľmi zaujímavé. Tak som sa prihlásila na prijímacie pohovory a zobrali ma.

Ocenili ste to štúdium?

Boli sme šiesti v ročníku, tri dievčatá a traja chalani. Pracovali sme ako tím, ale zároveň aj sami na sebe, navyše sme mali aj predmety činoherného charakteru, dejiny divadla, spev aj tanec. Učil ma Peter Bzdúch, strašne mu za veľa vďačím, bol to človek, ktorý ma postupne otváral a odbúraval vo mne princeznovský syndróm. Naschvál mi dával spracúvať texty, v ktorých som musela ísť akoby proti sebe. Aj som si poplakala, že mi to nejde, že je to ťažké, ale takéto momenty a situácie človeka asi posúvajú. Otvorilo mi to oveľa väčší priestor, ktorý môžem využívať.

Ako dieťa ste obľubovali bábkové rozprávky?

Nie. Prekážala mi mŕtvolnosť bábok, bála som sa ich. V škole som sa potom s bábkami skamarátila. Keď som nastúpila do Bratislavského bábkového divadla, na vlastnej koži som pocítila, čo v tom všetko je. Najťažšie je asi hrať s javajkou, je to drevená bábka, jednou rukou vediete hlavu a druhou obe jej ruky, je to fyzicky veľmi náročné. Naštudovali sme tam veľkú rozprávku Ču-čin-čau alebo Alibaba a štyridsať zbojníkov. Režisér Jozef Bednárik v nej všeličo povymýšľal. Stiahol do inscenácie aj pár ľudí z Novej scény a všetci sa zhodli na tom, že je to s bábkami strašne ťažké, pretože ste niekedy v krkolomných polohách, vzápätí musíte dať dolu masku a idete na javisko sám za seba ako činoherný herec, chvíľu hrá bábka, chvíľu vy, všetko je veľmi tvárne, musíte všeličo obsluhovať, v hre je kopa rekvizít, deje sa tam veľa vecí. Po skončení predstavenia má divák pocit, že by na javisko malo vyjsť dvadsať hercov a vyjde päť.

2.jpg
Inscenácia Déjà vu vznikla na základe poviedkovej tvorby pesničkára a básnika Miloša Janouška v bratislavskom divadle Ticho a spol. Fantaskné krehko-smiešne postavy Maaty a Arfa stvárnili Jana Lieskovská a Paľo Plevčík .

Oproti tomu je teraz princezná Večernica malinou, nie?

Je pravda, že v niektorých úlohách je to menej komplikované, ale práve Večernica medzi ne nepatrí. Napríklad práve z pohľadu javiskovej techniky. V tejto inscenácii sa levituje a môj prvý výstup je, že zavesenú ma zhora spúšťajú na javisko. Technici, ktorí nás vodia, si to musia časovo presne vyrátať, a spočiatku to nešlo. Predstavte si, že ide váš výstup, vy sa sústredíte, začnú vás spúšťať, vzápätí vás zastavia, že ešte nie, a znova ťahajú kdesi do neba, a potom opäť dolu. V tej výške to nie je veľká zábava.

V tomto prípade akoby ste boli bábkou vy sama. Ako ste upevnená?

Nosíme špeciálne nohavičky, ja ich volám pás cudnosti. Na tie nás upevnia hákom cez kostým, ktorý má otvory. Všetko musí fungovať presne, času na kontrolu je málo - jeden človek musí vyletieť hore a vzápätí zlieta nejaký paravan. V jednom výstupe spievam na schodoch, ktoré nevidím, lebo sú prekryté látkou, takže po nich kráčam len po pamäti. V ďalšom výstupe ma spustia na hojdačke, kde som zachytená len o ňu s pocitom, že z nej každú chvíľu spadnem. Dlho som si na tie výšky a výkyvy zvykala. Prvýkrát to bolo strašné - uvoľniť sa, sústrediť sa na partnera, na text a na celé dianie na javisku.

Okrem muzikálov robíte aj činohru. Hráte napríklad v malom divadle Ticho a spol. V čom je pre vás zaujímavé takéto alternatívne fungovanie?

Veľmi ma baví, ako spoločne hľadáme stvárnenie textu, rôzne výrazové prostriedky. Získavam širšiu predstavu o tom, čo všetko sa na javisku dá. Na druhej strane, herectvo v týchto podobách sa nedá využiť napríklad v rozhlase alebo v dabingu.

Prečo?

Každý žáner má svoje špecifiká a zákonitosti. Keď som začala nahrávať rozhlasové hry, pri prvom nahrávaní som sa postavila k mikrofónu s technikou činoherca, ale nefungovalo to. Hovorila som neprimerane rýchlo, žiadne pauzy. Doslova som sa zbavovala textu. Chvíľu trvalo, kým som prišla na grify, ktoré som pri rozhlasovej práci potrebovala vedieť. Podobne v dabingu. Raz som napríklad v jednom filme dabovala dievča zomierajúce na rakovinu. Pri jej postave sa ukázalo, že čím viac som do hlasu dala, tým viac to postave škodilo. Najviac jej pasovalo, keď sa jej replika len tak povedala, veľmi jednoducho.

7.jpg
V niekdajšom bratislavskom divadle a.ha si Jana Lieskovská zahrala s Vladom Jedľovským v inscenácii Goetheho Prafausta v réžii Štefana Korenčiho.

Slovenský dabing vie občas film zabiť. Máte opačnú skúsenosť?

Mám. Napríklad v telenovele Tisíc a jedna noc, ktorá sa nedávno vysielala. Robila som tam epizódne postavičky. Keď počujete pôvodný jazyk, zdá sa vám, že slovenčina tomu dodala všetko. Alebo slovenskí Priatelia boli vynikajúci.

Čo je podľa vás problémom slovenského dabingu?

Najviac mu škodí to, že sa robí veľmi rýchlo.

Čo považujete za svoju prvú veľkú príležitosť?

Keď som sa dostala do muzikálu František z Assisi. Pôsobila som vtedy v Bratislavskom bábkovom divadle, kam som nastúpila po VŠMU. Bola som tam šťastná, ale cítila som, že chcem ísť ďalej. Sledovala som konkurzy a keď prišlo na Františka z Assisi, prihlásila som sa. Veľmi som sa bála, ako v bábkovom divadle zareagujú kolegovia. Ich reakcia ma milo prekvapila. S úsmevom mi vraveli – jasné, choď, a keď sa budeš chcieť vrátiť, dvere máš otvorené. Ale ty sa k nám už určite nevrátiš. Ako keby mi predpovedali, že uspejem, bolo to úžasne povzbudivé. Potom bol konkurz. A, samozrejme, Lieskovská sa vo svojej nedôvere v samu seba vyhecovala tak, že sa to skončilo skôr, ako sa začalo.

Vy ste sa na tom konkurze nezúčastnili?

Nie. Celú noc predtým som nemohla spať. Bola som strašne nervózna, bolo mi zle od žalúdka, krútila sa mi hlava. Hovorila som si, konkurz bude trvať celý deň, kým sa dostanem na rad so svojimi piatimi minútami prezentácie, nedám zo seba ani to, čo som dúfala, že v sebe mám. A nešla som. Ľahla som si a strašne som plakala, lebo mi bolo ľúto, že som sa toľko pripravovala a zbytočne. Navyše to bol muzikál, ktorý sa mi veľmi páčil aj dejovo, aj piesne boli krásne.

Ale tá rola si vás nakoniec našla. Ako sa to podarilo?

Sama nechápem, bol to doslova boží zázrak. Pár dní po konkurze sa mi ozval režisér Martin Kákoš. Vraj o mne počul, že spievam, a že si nie je istý výberom z prvého konkurzu, tak ma oslovuje, či by som sa neprišla ukázať. Neverila som vlastným ušiam. Tú postavu som nakoniec získala a otvorila mi nové príležitosti, začala som byť viditeľnejšia, ľudia z brandže ma začali registrovať. V tom čase som hrala aj s Vladom Jedľovským a Jankom Kronerom v Prafaustovi a v Mydlovej opere v divadle a.ha. Vlastne si uvedomujem, že som nikdy nemusela chodiť a búchať niekde na dvere. Akoby sa to samo spustilo.

Hráte aj na saxofón, to sa u žien málokedy vidí. To učia na muzikálovom gymnáziu?

Ani neviem, kedy som po ňom zatúžila. Ale vždy sa mi páčilo, keď dievča hralo na saxofón. S bratom sme hrávali na flautu a klarinet, čo ma veľmi nebavilo, ale mama trvala na tom, aby som s tým neprestala. Zároveň vedela, že mám sen o saxofóne, tak mi ho raz kúpili. Bol to starší, vraj veľmi dobrý saxofón. Cvičenie na ňom už bolo horšie. Ale viem sa naučiť melódiu a v rámci divadelného predstavenia je to bonus. Prvý raz som na ňom hrala v inscenácii Shakespeare - Macbeth, ktorú sme naštudovali s divadlom Pôtoň. Hrali sme tam len tri dievčatá a vymysleli sme si, že chceme hrať na hudobné nástroje. Neskôr som ho využila aj v inscenácii Deja vu. Moja teória je, že pre herca je úplne najlepšie dostať sa do kontaktu so všetkým, lebo nikdy nevie, na čo mu to bude dobré.

3.jpg
„Vždy sa mi páčilo, keď dievča hralo na saxofón,“ hovorí Jana Lieskovská. S tým svojím si zahrala aj v divadle.

V tomto duchu účinkujete aj v hudobnom zoskupení Trio s Borkom Suchánkom?

To je tiež zvláštna zhoda okolností. Keď som chodila na hudobnú školu v Stupave, Borek Suchánek bol môj učiteľ a pripravoval ma aj na všetky prijímačky. Vtedy hrával v ezoterickom zoskupení s bubeníkom Thierrym Ebamom, boli len dvaja a práve potrebovali speváčku, aby mohli vystúpiť na nejakom veľkom podujatí. Oslovili ma, ja som išla a zostala som tam doteraz. Hrali sme na rôznych ezoterických festivaloch. Potom sa to prehuplo do fázy šansónu a stále je to aj o džezových štandardoch. Je to milý koníček.

Máte obľúbený šansón, ktorý aj spievate?

Ne me quitte pas od Jacqua Brela, Lásko prokletá. Mnoho skladieb píše aj Borek Suchánek, a najkrajšie na tom je, že ich píše na môj hlas. Mám ho totiž skôr nižšie položený, a v muzikáloch sú party väčšinou oveľa vyššie. Borek píše v mojej polohe, môžem sa oveľa viac hrať s výrazom.

5.jpg
Dievčenská karnevalová klasika – princezná Jana prvá zľava. FOTO: archív J. L.

Čo počúvate doma?

Nemám obľúbeného interpreta, niekedy počúvam čisto moderné veci, inokedy džez alebo skladby z muzikálov. Skôr si vyberám hudbu, ktorá ma upokojuje. Chuťovky, ktoré môžu byť melodicky aj textovo zaujímavé. Práve šansóny sú v tomto krásne. Teraz som mala obdobie songov z muzikálu Rómeo a Júlia. Podľa mňa výborné veci.

Účinkujete v silvestrovskom programe vášho divadla. Je to povinná jazda?

Celkom ma to potešilo. Možno, keď je to šiesty–siedmy Silvester v divadle, človek nie je až taký nadšený. Závisí to aj od toho, aký priestor dostanete. Keď budete robiť iba šva-šva v pozadí, nie je to príliš veľká výzva. Mám však spievať pieseň z muzikálu Moulin Rouge s Róbertom Halákom, na to sa veľmi teším, a kabaretnú skladbu z All that jazz – tanečne aj spevácky zaujímavé číslo. Skončí sa to celé asi o siedmej, takže ešte stále mám možnosť ísť silvestrovať aj niekam inam. Ale vôbec mi nebude prekážať, že budem aj v divadle, hlavne s ľuďmi, ktorých mám rada.

Dosiahli ste svoju métu – muzikál, po ktorom ste tak túžili. Čo by ste ešte chceli?

Mne sa to celé tak zvláštne preklenulo. Keď som bola mladšia, prioritný bol pre mňa spev. Činoherné herectvo je pre mňa novým rozmerom. Začali ma lákať tituly s kvalitným textom, ktorý dáva herecký priestor. A plus k tomu piesne skôr v komornejšom prevedení. Muzikál je náročný v tom, že by ste mali obhájiť naozaj všetky tri zložky a byť v tom dobrý. Bohužiaľ, herectvo je v ňom dosť odsúvané. Na všetkých ostatných zložkách sa maká oveľa viac. Možno Klára vo Františkovi bola ten prípad, kde som mohla vychádzať zo seba a bolo to aj dramaticky a charakterovo zaujímavé. Na druhej strane, odhodiť všetky starosti a byť veselá a bezprostredná ako Večernica tiež nie je jednoduché. Skrátka, chcela by som herecky rásť, ale ak by som pri tom nemohla spievať, chýbalo by mi to.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  4. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  5. Splnený sen
  6. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  7. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  8. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  9. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman
  10. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný
  1. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  2. Návšteva zo Southwestern University of Finance and Economics
  3. Medzinárodná letná škola EDGE 2017
  4. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  5. Ako na refinancovanie hypotéky
  6. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  7. Splnený sen
  8. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  9. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  10. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  1. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 10 654
  2. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 5 745
  3. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 3 709
  4. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 2 794
  5. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 2 431
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 429
  7. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 2 343
  8. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 798
  9. Koniec štátnym príspevkom pre mladých 1 577
  10. Splnený sen 1 426

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.

Neprehliadnite tiež

Belgické rádio a minca medzi polkami zadku. Ako Suchet oživil svojho Poirota

Najťažší deň svojej filmovej kariéry si Suchet odbil pri nakrúcaní posledného dielu – Opona.

Zabil svoju priateľku a dnes je späť. Sudca nechápe, aký hnev rockový spevák vyvolal

Bertrand Cantat si po prepustení z väzenia opäť robí promo. Je to hanba, hovoria osobnosti.

Vyhlasovali najlepšie divadlo. Niektorí účinkujúci nevedeli, komu cenu odovzdávajú

Ceny Dosky vysielala RTVS, vtipy na adresu extrémistov škrípali.

Gary Numan pre SME: Talent je užitočný. Bez šťastia však hit nespravíte

Ikona elektronickej hudby príde na Slovensko predstaviť album o apokalypse.