CD TÝŽDŇA / ŘEKNI ĎÁBLOVI NE
Karásek je skutočným misionárom, ktorý na pritiahnutie ľudí k viere nepotrebuje argumenty
„Církev, svět, tak jak jsou teď, oba ve stejném zajetí, / jak dvě houby ve stejném nálevu, v nálevu bez chuti,“ spieva Svatopluk Karásek v piesni Žalm na rozloučenou na dvojcédečku Řekni ďáblovi ne (Galén 2012). Na margo skladby, kritickej (aj) k cirkvi, evanjelický kňaz a pesničkár Karásek hovorí, že sa pohybuje na hranici, že je naplno v cirkvi i naplno vo svete. Taký je jeho život vo viere, pokorný i nezlomný, či už sa odohrával v kostole, alebo v undergrounde, doma, alebo vo švajčiarskej emigrácii.
Do nej odišiel v roku 1980, deväť rokov po tom, čo mu odobrali súhlas s výkonom funkcie duchovného. Uchýlil sa vtedy ako kastelán na hrad Houska, ktorý sa do histórie českého undergroundu zapísal ako miesto, kde Plastic People nahrali svoju platňu Egon Bondy’s Happy Hearts Club Banned, názvom parafrázajúcu najslávnejší beatlesácky album.
Magorova svadba
Neformálny charizmatický farár našiel v undergrounde nielen dobrých priateľov, ale na vlastné prekvapenie sa medzi nimi uchytil aj so svojou tvorbou. Čoraz častejšie koncertoval v spoločnosti Plastic People, DG 307 či ďalšieho pesničkára Charlieho Soukupa, a nechýbal ani na oslave druhej svadby Ivana Martina Jirousa vo februári 1976 v Bojanoviciach, ktorú ženích Magor označil za Druhý festival druhej kultúry (ten prvý bol dva roky predtým v Postupiciach a tretí v roku 1977 na Hrádečku).
O druhej kultúre, ktorú Jirous definoval ako kultúru úplne nezávislú od oficiálnych komunikačných kanálov, spoločenského ocenenia a hierarchie hodnôt establišmentu, vedela svoje aj tajná polícia. Karásek na festivale zaspieval štyri skladby, čoskoro bol zatknutý a nakoniec odsúdený v prelomovom procese s Plastikmi, ktorý spojil underground s disentom a vyústil do Charty 77.
Karásek ju podpísal medzi prvými a o rok nato nahral v jednom pražskom byte album Řekni ďáblovi ne. Ten vyšiel v exile vďaka spolupráci Jiřího Pallasa a jeho švédskeho vydavateľstva Šafrán 78 s kanadským vydavateľstvom Boží mlýn Paula Wilsona (ten bol do svojho vyhostenia z Československa spevákom Plastic People a dodnes je prekladateľom najmä diela Václava Havla do angličtiny). Po páde komunizmu album párkrát vyšiel aj v Prahe, no až teraz v úplne kompletnom znení a z pôvodného záznamu.
Od too late k tulej, od say no ku sejmou
Všetkých šestnásť piesní tvoria tradicionály, ktoré Karásek otextoval bez ohľadu na pôvodný obsah a skôr sa sústredil na fonetickú podobnosť. Vychádza z úvodnej anglickej slohy, ktorú aj odspieva v origináli, a podľa zvukovej asociácie rozvíja český text („It is too late, too late – Oni se k sobě tulej, tulej“ v piesni Je pozdě či „Say no to the devil, say no – Sejmou ti podobu, sejmou“ v ústrednej skladbe Řekni ďáblovi ne).
Počas osemmesačného väzenia napísal protifízlovskú pieseň Pavouci („Jak se sejdou mouchy dvě, tři, hned už pavouk něco větří, / hele, toho padoucha, zase nás už poslouchá“) a zo svojich pocitov v base sa vyznal aj prepracovaním textu Je pozdě.
Jeho skladby však pomáhali aj iným väzňom, viacerí spomínajú, ako sa pristihli, že si spievajú Karáskove texty. A navyše, on svojím umeleckým i občianskym životom je skutočným misionárom, ktorý priťahoval ľudí k viere bez potreby argumentovania, či nebodaj naliehania.
V spomínanej piesni Je pozdě sa objavil aj známy verš „v tom šíleným smutku si hraju na Hutku“, ktorý bol vyjadrením vlažného až kritického pohľadu undergroundu na špičkových českých folkerov. Tí síce tiež zápasili so šikanovaním a častými zákazmi, no umelecké podzemie ich koncertovanie na verejnosti vnímalo ako kompromisy. K zlepšeniu vzájomných vzťahov došlo až vtedy, keď sa viacerí pesničkári z oboch táborov ocitli v emigrácii.
Vo väzbe nie ste sami
Ich občasné stretnutia vyvrcholili 3. novembra 1989 na koncerte vo Vroclave, kde sa zišli s Karáskom aj ďalší exiloví speváci Jaroslav Hutka, Vlastimil Třešňák či Karel Kryl a spolu s nimi koncertovali aj niekoľkí pesničkári z Československa. Práve záznam Karáskovho vystúpenia na tomto prelomovom koncerte tvorí úvodnú polovicu druhého disku, prezentujúceho najmä tvorbu z 80. rokov. Karáskovým gitarovým spoluhráčom je tu jeho dlhoročný priateľ Zdeněk Vokatý, známy takmer výlučne pod prezývkou Londýn.
Aj tu ide o Karáskove texty na tradicionály, výnimkou sú len tri pôvodné skladby, jednu, Hadovky smrduté, skomponoval Mejla Hlavsa. Je to parafráza na svoj hit Muchomůrky bílé, ktorú autori venovali vtedy piatykrát väznenému Jirousovi. Na spomínanom koncerte odznela aj pieseň Přímluva, v ktorej menuje Magora i ďalších politických väzňov a ubezpečuje, že vo väzbe nie sú sami, je tam s nimi aj Boh. „Ty nejlepší lidi, který já znám, jsou odloučeni nám, / pro ně zní andělský zpěv a já zpívám též.“
Karáska neprekvapuje, že ani po zmene režimu všetko zďaleka nefunguje tak, ako sme dúfali. Boj s podvodníkmi patrí do každého režimu, diabol len mení svoju podobu a budeme sa s ním musieť biť donekonečna, tvrdí. Preto treba diablovi povedať nie, preto aj po desaťročiach vyzýva: Řekni ďáblovi ne.
Svatopluk Karásek
Narodil sa 18. októbra 1942 v Prahe.
Po maturite a vojenskej službe pracoval v kladnianskych baniach.
V rokoch 1964 až 1968 absolvoval Komenského bohosloveckú fakultu v Prahe.
V roku 1973 mu odobrali štátny súhlas na výkon duchovnej služby a do roku 1976 pracoval ako kastelán na hrade Houska.
Od začiatku 70. rokov začal vystupovať ako undergroundový pesničkár.
V roku 1976 bol odsúdený v procese s Plastic People na osem mesiacov.
V roku 1977 podpísal Chartu 77 a pracoval v robotníckych povolaniach.
V roku 1980 emigroval s manželkou a tromi deťmi do Rakúska a neskôr do Švajčiarska, kde pôsobil ako evanjelický farár
Po návrate do Česka pôsobil ako farár v pražskom zbore u Salvátora.
V roku 2002 bol zvolený do Poslaneckej snemovne ako nezávislý na kandidátke Únie svobody – Demokratickej únie.
Vydal niekoľko albumov (Say no to the Devil, Nebeská kavárna, Halelujá, Rány zní a ďalšie).
Výber z kníh: Víno tvé výborné, V nebi je trůn, Boží trouba (kázání), Tři kázání o Jonášovi.
