Čo sa udeje s mladým slovenským dievčaťom, ktoré odíde za prácou do západných Čiech a ocitne sa v textilke, kde dievčatá v sobotu sedia na posteli a čakajú, až na ne pod oknami ubytovne zatrúbia nemecké autá? „To však nie je zďaleka to najpríšernejšie,“ hovorí IVETA GRÓFOVÁ.
Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film z prostredia Ašu?
„Pár mesiacov po strednej škole som v Aši sama pracovala. Šila som tam – rovnako ako hlavná postava môjho filmu Dorotka – v jednej miestnej textilnej továrni a rôzne udalosti ma šokovali. Lenže ja sa na rozdiel od nej rýchlo vrátim domov.“
Ako ste sa zo Slovenska dostali až do Ašu?
„Nie je to vlastne nič výnimočné. Pochádzam z Trenčína a ten je, podobne ako Aš, textilným mestom. Keď u nás zatvorili väčšinu textilných tovární, mnoho žien stratilo prácu – a našli ju znovu práve v Aši. Ja som vtedy zmaturovala a ešte som nevedela, či ma prijmú na vysokú školu. Prihlásila som sa na úrad práce, kde mi ponúkli toto miesto. Potrebovala som si ujasniť i nejaké osobné veci, a tak som sa zbalila a odcestovala.“
Ako na vás v osemnástich rokoch pôsobilo prostredie ašskej textilnej továrne a miestnych ubytovní?
„Práve, mala som osemnásť. Na tom som postavila i svoj film. Ono je totiž veľký rozdiel, ak prídete do tohoto prostredia v osemnástich, bývate sama bez rodiny na ubytovni a celý deň sedíte za strojom, alebo či sem prídete na pár dní ako dospelý človek. Zrazu zistíte, že môže existovať i úplne iný svet, než v ktorom vás vychovali. Že ubytovne majú popraskané múry, na to som si ľahko zvykla. Ale oveľa viac mnou otriaslo, keď som postupne zistila, aký spôsob života tu niektoré robotníčky vedú. Že dievčatá rovnako staré ako ja sedia v sobotu na posteli a čakajú, až na ne pod oknami ubytovne zatrúbia nemecké autá, a potom do nich ochotne naskáču, celé šťastné, že sa aspoň cez víkend môžu ísť niekam zabaviť, pretože celý týždeň dreli od rána do večera. Tí Nemci sú často ich stálymi partnermi, ktorí majú za hranicami svoje manželky a vedú takzvaný usporiadaný život. Víkendy však trávia v Aši, dievčatám privezú plné nákupné tašky jedla, kúpia im nejaké oblečenie alebo ich vezmú na výlet, pretože ich svojím spôsobom majú radi. I tieto scény sa vo filme objavili.“
Zostal vám v pamäti nejaký skutočne bizarný príbeh niekoho, koho ste vtedy koncom deväťdesiatych rokov v Aši stretla?
„Ja som v tom čase ešte nebola dokumentaristkou, takže som sa logicky snažila vyhľadávať hlavne bezpečnejšie prostredie. Ale spomínam si trebárs, že vedúci výroby bol Turek a tam, kde sme pracovali, si chodil pravidelne vyberať slečny, s ktorými sa pôjde večer zabávať. Potom mi došlo, prečo niektoré dievčatá chodia do práce s dokonalým mejkapom, učesanými vlasmi a vo vyzývavých šatách. To bolo však pred viac než desiatimi rokmi.“
Myslíte, že to dnes už funguje inak?
„Ťažko povedať, ale celkom iste som sa zmenila ja. Už viem, že nemôžem ľudí rozdeliť na dobrých a zlých, že veci sa dejú z určitých dôvodov. Keď som ešte ako študentka písala prvý námet k tomuto filmu, pôvodne dokumentárnemu, koncipovala som ho ešte čiernobielo: chuderky ženy verzus zlí Nemci, ktorí zneužívajú ich situáciu. Lenže behom tých šiestich rokov nakrúcania som sa dostala tak blízko k realite, že som si uvedomila jednu vec: Nikto z tých zlých nie je vyslovené monštrum a ani miestne šičky nie sú neviniatka.“
Záber z filmu Až do mesta Aš.
Zmenili tieto skúsenosti nejako váš spôsob myslenia?
„Určite. Práve nedávno som bola svedkom takejto príhody. Po premiérovom premietaní oslovilo herečku Silviu Halušicovú, ktorá vo filme hrá kamarátku hlavnej postavy Dorotky, jedno dievča a začalo sa jej zverovať, že ju v živote nič nebaví. Že nechápe, prečo tu vôbec je a že sa asi zabije. Pritom to bolo krásne mladé dievča, ktorému po ekonomickej stránke evidentne nič nechýbalo. Pocítila som neuveriteľný hnev, hlavne v momente, keď som si spomenula na jednu ženu z Ašu. Majiteľka miestneho hotela ju necháva bývať v jednej malej izbe. Tej panej krátko po sebe zomreli dve dospelé dcéry na rakovinu, onedlho jej na infarkt zomrel manžel a v tejto situácii jej začalo byť všetko jedno. Prišla o byt, zostala na ulici s jednou igelitovou taškou a začala si zarábať ako prostitútka. Istého času mala radosť i z kúska chleba, ktorý jej niekto dal. Ona sama, keď rozpráva o svojom živote, hovorí, že nevie, ako to všetko mohla prežiť, ale nakoniec to nejako vydržala. Toto už je niečo, čo by som možno ani nechcela filmovať – prišlo by mi to ako zneužitie človeka s takým nešťastným osudom. A práve v porovnaní s týmto príbehom mi reči mladej slečny o samovražde pripadali úplne absurdné.“
Je to náhoda alebo zámer, že anglický preklad názvu filmu – Made in Ash – môžeme preložiť nielen ako Vyrobené v Aši, ale aj Vyrobené v popole?
„Je to zámerná metafora, pretože meno mesta Aš skutočne pochádza z nemeckého Asche, čo je popol.“
Aké boli reakcie publika pri premiérovom premietaní v Aši?
„Najzaujímavejšie na tom asi bolo, že sa v diskusiách, ktoré nasledovali po uvedení filmu, často objavoval názor: „Dobre, váš film pôsobí drsne, ale realita je ešte oveľa horšia.“ Dokonca jedno dievča v hľadisku vykríklo, že je to lož, že v skutočnosti sa tam dejú ešte príšernejšie veci. Ja viem, že to tak je, strávila som tam pomerne dlhý čas, ale nechcela som sa samoúčelne vyžívať v nechutnostiach. O tom sa už nakrútilo a napísalo dosť, chcela som skôr nazrieť, čo sa deje s psychikou dievčaťa, ktoré príde do takého prostredia, ako ju to zmení. Je zvláštne, ako tesne vedľa seba v Aši existujú dva striktne oddelené svety – svet „normálnych rodín s deťmi a svet tých druhých“ ľudí, ktorým sa tí prví snažia vyhýbať. A zvláštne je aj to, že väčšina z nich už zrejme rezignovala na akúkoľvek zmenu – aspoň tak si vysvetľujem to, že ich film, vlastne nijako zvlášť nepobúril, nenahneval.“
Vo filme hrajú nie herci, z ktorých väčšina pochádza priamo z tých sociálnych vrstiev, o ktorých ste nakrúcali. Aký s nimi máte vzťah?
„Tým, že som ten film pripravovala tak dlho, stačila som sa s niektorými z nich natoľko zblížiť, že sa stali mojimi priateľmi. Sú otvorení a mnohí z nich i veľmi láskaví. Viem, že za nimi môžem kedykoľvek prísť.“
Máte dnes pocit, že ľudia, ktorí v Aši žijú takzvane na okraji, si za to môžu sami a vlastne im tento spôsob života vyhovuje, alebo sú ich osudy skutočne výsledkom nešťastného sledu udalostí?
„Z každého rožka trošku. Určite si nedovolím hodnotiť ľudí, ktorí sa – je jedno akým spôsobom – dostali v živote na hranu. Bolo by veľmi hlúpe pozerať na životy iných z pozície niekoho, kto sa má relatívne dobre, má vzdelanie, zdravie i zázemie. To sa koniec koncom môže zvrtnúť zo dňa na deň. Nie každý človek je lúmen a všetci hráme, ako vieme. Ja mám trebárs i z nakrúcania vo verejnom dome niekoľko dojemných a obohacujúcich zážitkov – taký je život, príliš pestrý, plný protikladov. Napríklad som sa tam stretla s jednou brazílskou prostitútkou, ktorá mala na krku malý kľúčik. Spýtala som jej, prečo ho nosí, a ona mi povedala, že je to kľúčik od jej srdca. Vždy, keď príde domov do Brazílie za rodinou, odomkne ho pre svojich blízkych, a keď sa vráti do Čiech zarábať, zasa ho zamkne.“
Má príbeh hlavnej hrdinky Dorotky svoj reálny predobraz?
„Je skôr poskladaný z viacerých skutočných príbehov. Pracovala som s nehercami, a tak som sa usilovala o to, aby scenár čo najviac zodpovedal ich reálnym životným skúsenostiam, aby sedel na telo ich povahám a spôsobom reakcií. I vlastné krstné mená im v úlohách zostali pôvodné. To všetko im pri hraní pomáhalo. Napríklad postava Dorotky je trochu naivná, zasnená, introvertná a pasívna – takú som hľadala i jej predstaviteľku. Dorotu Billu som nakoniec našla v osade Petrová pri Bardejove. Chcela som dievča zo slabších sociálnych pomerov, ktoré by sa i v reálnom živote mohlo ľahko ocitnúť v Aši, ale nehľadala som Rómku. Je to skôr náhoda, že som sa rozhodla pre rómske dievča. Jej etnikum nie je pre filmový príbeh nijako zvlášť určujúce.“
Vaši neherci vraj nemali k dispozícii scenár.
„To je pravda. Jediný človek, ktorý čítal scenár, bola Silvia Halušicová. Vďaka tomu, že tušila, o čo ide, pomáhala mi usmerňovať situáciu pred kamerou tak, ako som potrebovala. Silvia vlastne nie je herečka, ale chcela hrať, tak ma našla. Má veľký talent pre improvizáciu a v súčasnosti pracuje ako redaktorka v televízii. Ostatní ľudia, ktorí vo filme vystupujú, nepotrebovali scenár – rozumeli tomu, o čom hrajú, pretože sa im také príbehy denne odohrávajú pred očami. Napríklad Johann, ktorý hrá Nemca, s ktorým má Dorotka pomer, bol i v živote veľkým milovníkom žien.“
Vo filme je celkom sugestívna scéna pohlavného styku Dorotky a Johanna, ktorá trvá pomerne dlho. To bol zámer?
„Áno, aby si divák uvedomil, že ten zážitok Dorotke z hlavy len tak nevymizne, že to nie je len prchavý okamih. Aby sa v tej trpkosti podobne ako hlavná postava takpovediac poriadne vykúpal. Myslím, že diváci sú hlavne z festivalových filmov zvyknutí na drsnejšie posteľové scény, a tak pokiaľ som chcela zapôsobiť a zároveň nechcela šokovať ešte väčšími hanebnosťami, rozhodla som sa účinok toho obrazu zvýšiť tým, že trvá o niečo dlhšie.“
Prečo ste cítili potrebu zaradiť do filmu i animované pasáže, ktoré dokresľujú Dorotkin vnútorný svet?
„Tým hlavným dôvodom bolo, že film je nakrúcaný pozorovacou metódou, ktorá síce poskytne divákovi autenticitu, ale už mu neumožní dostať sa viac do pocitov a myšlienok jednotlivých postáv. Hlavná hrdinka je introvert, príliš toho na seba neprezradí – a práve jej kresby dávajú šancu lepšie pochopiť, čo prežíva. S animálnosťami mi okrem animistu Jozefa Elšíka pomáhala i moja mamička, ktorá je teraz už na dôchodku, ale dlhé roky pracovala ako fotografka v Trenčianskom múzeu.“
Prečo vás v ašskom opuse znovu pritiahla téma námedzných pracovných síl, ktoré ste spracovali už vo svojom dokumentárnom filme Gastarbeiteri?
„Možno preto, že som od detstva okolo seba videla ľudí, ktorí veľmi tvrdo pracovali, aby vôbec mali na základné živobytie. Môj otec bol robotník... Vždy ma už ako dievča hnevalo, že vo filmoch, ktoré som videla, to vyzeralo, ako keby ľudia hádam vôbec nechodili do práce. Pritom svojho otca som trebárs nevidela dva týždne, pretože odišiel na montáže, a ja som vedela, že tam tvrdo robí. Téma práce je pre mňa skrátka dôležitá.“
Na čom teraz pracujete? Bude to téma z podobného prostredia?
„Spoločne so scenáristom Markom Leščákom pripravujeme filmovú adaptáciu románu Moniky Kompaníkovej Piata loď. Tento román nedávno vyšiel i v českom preklade v novej edícii s názvom Česi, čítajte! Je to príbeh, ktorého hlavnou hrdinkou je dvanásťročné dievča – v našej verzii bude ešte o trochu mladšie, ktorej jej vlastná rodina nedáva príliš lásky. Náhodou sa dostane do kočíka s dvomi malými deťmi, o ktoré sa nemá kto postarať, a rozhodne sa nahradiť im matku. Zaujíma ma na tom, ako tú istú situáciu môže vnímať dieťa a ako dospelý. Bude to zasa medzižáner na hranici hraného filmu a dokumentu – rada by som opäť pracovala s nehercami a našla takých predstaviteľov, ktorí majú podobné životné skúsenosti.“
Iveta Grófová (32) absolvovala Ateliér animovanej tvorby (2004) a Ateliér dokumentárnej tvorby (2009) na VŠMU v Bratislave. Režírovala dokumenty ako Politika kvality, Nazdar partička či Gastarbeiteri alebo krátky animovaný film Bolo nás 11.
Autor: Petra Smítalová
