Výtvarníčka Jana Kapelová počas dvoch rokov zbierala výpovede ministerských úradníkov, teoretikov a umelcov, ktorí hovoria o tom, prečo nemáme kunsthalle.
Je to rafinované. Trochu trpké, niekedy úsmevné, sarkastické, inokedy šialene rozčuľujúce. Na konci pocítite bezvýchodiskové mávnutie rukou, apatiu, frustráciu a pocit zavádzania. Aj náš titulok je vlastne trochu zavádzajúci – na výstave Jany Kapelovej s názvom Kunsthalle v bratislavskom Dome umenia totiž prostredníctvom 6-kanálovej projekcie nepočujete osemnásť dôvodov, prečo nemáme kunsthalle. Počujete ich omnoho viac – ústami osemnástich „protagonistov“. Sú medzi nimi úradníci ministerstva kultúry, teoretici umenia a umelci.
Na najrôznejšie obdoby výrazov: nedá sa, nemáme peniaze či nešťastné rozhodnutie, sa musíte poriadne pripraviť. Viac ako dvojhodinovú projekciu na jeden raz isto nezvládnete, prísť viackrát môže byť dosť frustrujúce. „Pre mňa je to čosi ako modelová situácia toho, ako u nás funguje nielen kultúrna politika,“ hovorí Jana Kapelová. „Ak by sme za problém neexistujúcej kunsthalle doplnili čosi iné, tento dialóg množstva osôb by ostal rovnaký – začarovaný kruh riešení, ktoré nikam nevedú,“ dodáva.
Autorom architektonického návrhu videoinštalácie je Tomáš Džadoň.
Je to náš problém
Kapelovej výstava, ktorá na priečelie Domu umenia pripevnila vytúžený názov galérie prezentujúcej svetové súčasné umenie, má aj podtitul: Súhrnná správa o stave ustanovizne. „To slovo ustanovizeň som si zvolila schválne namiesto medzinárodne používaného termínu inštitúcia. Je to totiž iba náš lokálny problém. Napokon, tak to hovorí aj Vladimír Červenák – dvadsaťšesť štátov Európskej únie vie, prečo potrebuje kunsthalle, iba my, dvadsiaty siedmy štát, sme to ešte stále neobjavili. A zdá sa, že to ani nechceme objaviť.“
Dom umenia, ktorý sa s kunsthalle v minulosti spájal azda najviac, je tentoraz prázdny, vysvietený, aby ste si ho celý mohli prezrieť. Iba v centrálnej miestnosti je na rozmerných transparentných papieroch inštalovaná videoprojekcia osemnástich monológov. Postupne rozprávajú pätnásťročný príbeh kunsthalle – od Výzvy výtvarníkov a teoretikov v roku 1997 až po vlaňajší 7-miliónový „darček“ ministra Daniela Krajcera Danubiane.
Každý z diskutujúcich ponúka svoju pamäť, vlastnú verziu príbehu s osobnými emóciami. Napokon, ministerstvo kultúry archivuje podľa slov Janky Motyčkovej dokumenty iba 5 rokov, dôležité 10 rokov. Preto sa netreba čudovať, ak sa v ich rozprávaní metóda pokus – omyl opakuje s rovnakými riešeniami neúspešne viackrát za sebou.
Dom umenia je prázdny, iba v centrálnej miestnosti sa odohráva bezcieľny dialóg.
Na priečelí Domu umenia sa objavil aj názov inštitúcie, ktorá na Slovensku stále chýba.
Máme súcitiť?
„Pýtala som sa otvorene, či by nebolo od aktuálneho vedenia ministerstva úprimnejšie, keby oznámilo, že kunsthalle skrátka nezriadi, veď načo nás stále ťahať za nos. Dostala som odpoveď: a čo by sme potom robili?!“ hovorí Jana Kapelová.
Vlani sa v takomto čase zúčastňovala stretnutí na ministerstve, ktoré jej priniesli akurát dezilúziu. Napokon, aj výtvarníci a teoretici v projekcii priznávajú, že často nepostupovali spoločne a že im uškodil vlastný individualizmus. Ale to je iba jeden z množstva dôvodov.
Nielen oni sú z neexistujúcej kunsthalle rozčarovaní. „Chápete moju frustráciu? Trikrát som sa snažil zriadiť kunsthalle a nepodarilo sa mi to ani raz,“ hovorí v projekcii Branislav Rezník z ministerstva. Máme s ním súcitiť?
Zhodli sa
Do konca roka, keď má ministerstvo zverejniť ďalšiu víziu kunsthalle, ostáva už iba pár dní. Vo vzduchu sú stále otázky o právnej forme novej inštitúcie a o jej financovaní. Jana Kapelová to už vidí skepticky, neverí, že by sa čosi mohlo pohnúť. „Kultúra na Slovensku nie je témou,“ hovorí skleslo.
Keď sa spýtame, či zo všetkých siahodlhých rozhovorov vzišlo aj niečo, na čom sa všetci zainteresovaní zhodli, odpovedá v sekunde: „Áno, všetci sa zhodli, že kunsthalle chcú. Akurát neviem, či stačí iba chcieť.“
Autorka výstavy Jana Kapelová.
Pozrite si ukážky z videoprojekcie:
