Americká skupina Deftones na aktuálnom albume kombinuje metal, post-rock, djent a shoegaze. Nahrávku Koi No Yokan prijali s veľkým nadšením kritici aj fanúšikovia.
Nie je to láska na prvý pohľad, je to však niečo, čo sa dá nazvať prísľubom lásky. Tak možno voľne preložiť japonské slovné spojenie, podľa ktorého pomenovala svoj aktuálny album americká metalová skupina Deftones.
A skutočne, je to tak. Od prvého taktu je jasné, že „z tohto niečo bude“. Dokonca ani hudobní kritici nešetria hviezdičkami.
Robert Smith na Islande
Jedna z tohtoročných najlepších metalových nahrávok má toľko žánrových presahov, až sa o nej skôr dá hovoriť ako o tvrdej alternatívnej hudbe.
Koi No Yokan pružne reaguje na aktuálne hudobné smery, akými je zasnený post-rock, polyrytmický a podladený djent alebo do osemdesiatych rokov sa vracajúci shoegaze. V skratke, takto by zneli The Cure so sedemstrunovou gitarou, skúšobňou na Islande a domovom v slnečnej Kalifornii.
Pätica zo Sacramenta debutovala v roku 1995 nahrávkou Adrenaline, kde doslova intímne kombinovali metal, post-hardcore, rock a rap. Poznávacím znamením sa stal najmä osobitý prejav speváka China Morena, ktorý v jednej chvíli úpenlivo šepkal a o chvíľu ručal ako rozzúrené zviera.
Prielom medzi elitu predstavoval o päť rokov neskôr album White Pony, ktorý má dodnes nesmierne moderný zvuk a ponúka najsilnejšie skladby skupiny.
V roku 2008 ostal po autonehode basgitarista Chi Cheng v kóme, z ktorej sa už prebral a momentálne sa zotavuje doma. Deftones sa rozhodli pokračovať a Chenga nahradil Sergio Vega z Quicksand. Skupina odložila ešte so starým členom rozrobený album Eros a vytvorili úplne novú nahrávku Diamond Eyes, ktorá vyšla v roku 2010.
Plynulé prechody medzi žánrami
Aktuálna nahrávka rozvíja minulým albumom naznačený smer, má však členitejšiu a uvoľnenejšiu štruktúru. Jednotlivé vplyvy sa prirodzene miešajú, nie ako je to často na nahrávkach "jamajských" Bad Brains, kde sa hardcore a reggae rozdeľujú hrubou čiarou.
Vrcholmi nahrávky sú napríklad strhujúca Leathers, ktorá uvoľní miesto zlovestnej hydre Poltergeist, kde sa kapela oháňa mimoriadne podladenou gitarou v sprievode robotického tlieskania. Tá zase plynulo prechádza do nasledujúcej post-rockovo rozvláčnej Entombed. Najsilnejším momentom albumu je naliehavá skladba Tempest.
Aj keď v určitých momentoch na Koi No Yokan strácajú koncentráciu, Deftones sa vypracovali na jednu z najosobitejších kapiel súčasnosti. A po vzore Radiohead, Meshuggah alebo Tool už niekoľko rokov kopú svoju vlastnú ligu.
