V sobotu uplynulo desať rokov od smrti populárneho komika, herca a muža mnohých talentov.
Komédia S tebou ma baví svet patrí neodmysliteľne ku každým televíznym Vianociam. Desiate výročie úmrtia jej hlavnej hviezdy sa ale dokonca skloňovalo na obrazovke aj v správach s priamym vstupom.
Ako veľmi cítiť smútok za známym Júliusom Satinským na cintoríne?, sugestívne sa pýtal redaktor priamo odtiaľ. Lepší nápad, ako pripomenúť populárneho herca, ktorý zomrel 29. decembra 2002, mal jeho dlhoročný partner.
Turista aj karikaturista
Lístky na sobotňajší večer v divadle L+S s názvom Stále je tu s nami sa vypredali veľmi rýchlo. Ak niekto čakal, že Milan Lasica už nič nové po desiatich rokoch o Júliusovi Satinskom nepovie, mýlil sa.
Už na úvod ho predstavil ako svojského karikaturistu. To nie je až také známe ako jeho turistická vášeň. Diváci mohli vidieť sériu vtipných kresieb, z ktorých najviac pobavila tá, kde bol most na jednom brehu rieky. Podľa Lasicu existovala dokonca aj v olejomaľbe s názvom Komisia vyšetruje omyl inžiniera Ždiebika.
Divákov rozosmiali aj ukážky z televíznych začiatkov komickej dvojice, aj úryvky z knihy Bledomodrý svet. Úspech mala najmä historka o komunistických voľbách, kde bol jedným z kandidátov Gejza Šlapka: „S takým menom to nemôže byť zlý človek, vyhlásil Julo a komisii nezostávalo než súhlasne zatlieskať.“
Že český herec a komik Miroslav Horníček je jedným z krstných otcov značky L+S („Keď nás prvý raz videl, chválil nás. Ale naozaj veľmi. A my sme tomu uverili.“), nebolo až takým prekvapením, ako keď Lasica vytiahol inú spomienku.
„Veľa som o ňom pochopil vďaka jeho otcovi. Bol to veľmi zaujímavý človek, jeho humoru nerozumel každý, ale ja som si ho obľúbil. Rok som u nich totiž býval,“ spomínal. „Raz sme to s Julom trochu prehnali a prišli domov až nad ránom. Keď sme sa na obed zobudili, v kuchyni bol lístok: Kto je sviňa, nech skape! Váš otec.“
Viaceré televízne ukážky potvrdili, že L+S v mnohých veciach predbehli dobu. Improvizácie, slovné hračky či dabing televízneho seriálu boli veľmi nápadité a vtipné.
Prišlo aj na ich dlhoročný program Ktosi je za dverami. Po jazykovom okienku „spisuvnej záhoráčtiny“ Milan Lasica na pódium pozval sympatickú Luciu Satinskú, ktorá musela vysvetľovať, ako na nápady jej otca reagovali jej kolegovia z jazykovedného ústavu, kde pracuje.
Bledomodrý vizionár
Celý večer sa nenápadne menil z bledomodrého na tmavomodrý. Tak rozlišoval jeho hlavný hrdina veselé a smutné nálady. Tých veselých mal navonok viac a väčšinou ľudí zabával. Ale po novembri 1989 sa ich snažil aj vychovávať, v móresoch, obliekaní, jedení, jazykoch, aj v politike.
„Úspech má ten politik, ktorý si získa krčmu. Napríklad taký Fico. Je úplne jedno, čo rozpráva, stačí, že ho vidia a veria mu,“ hovoril v dokrútke jedného zo svojich posledných rozhovorov.
To bolo v roku 2001. Desať rokov predtým, keď ešte nik netušil, že spoločný štát sa rozpadne, vydal knihu Moji milí Slováci. Dal jej podtitul Listy rodákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia. Veľmi zaujímavo sa číta práve teraz, v čase osláv 20. výročia samostatného Slovenska.
Vo väčšine zo štyridsiatich listov triafa presne a nadčasovo. Mýlil sa iba v tom poslednom: „Dúfam, že sa všetci dožijeme v zdraví staroby. Keď je staroba dobre pripravená – môže byť zdrojom veľkej energie pre národ.“
Škoda, že jemu sa pravej staroby dožiť nepodarilo. Veľká škoda. Bol by určite takým „werichovským“ baťkom. Jeho humor, nadhľad a pozorovania chýbajú. Ale zároveň je stále tu – cez knihy, filmy a geniálne dialógy L+S.
Július Satinský: Moji milí Slováci
List prvý - O cudnosti (úryvok)
„Vy – moji milí Slováci – máte to šťastie, že nie ste čudní. Vy ste cudní. Na svete je málo takých vyslovene cudných národov. Ste vzácnosťou. Všade bujnie necudné odhaľovanie sa, zveličovanie, prehnané hýrenie a necudná zvedavosť – ale tu u Vás nie. Na Slovensku vládne cudnosť. Je to pre našu domovinu zdanlivo dobrá vlastnosť. Slováci voňajú skromnosťou, pokorou, cudným počínaním. Ale moje príhovory – ako si všímate – sú o nebezpečenstvách, ktoré Vám – Slovákom – doma i v zahraničí hrozia, a Vaša neotrasiteľná cudnosť takým nebezpečenstvom je!
...A napokon o cudnosti národa svedčia aj tieto moje príhovory Slováka Slovákom. Namiesto toho, aby som Vám poriadne vynadal, prípadne poslal Vás do horúcich pekiel, vykrivujem si tu pero do ornamentálne cudného štýlu. Nuž čo si počať? Som jeden z Vás a mám cudnosť v krvi...“
