Na Bábkarskej Bystrici sa hrá v každom kúte mesta. Na námestí sa napríklad usídlil poľský klaun a stal sa miláčikom detí aj rodičov. Najmä okamžitými improvizáciami, pri ktorých nadšené deti zapájal do deja. A keď práve nehral, v rovnakom odeve sa po Bystrici z predstavenia na predstavenie presúval na kolobežke. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
jedného malého divadielka - Bábkového divadla na Rázcestí. To už nesídli ani len na tom rázcestí, ale v maličkej vilke. Síce ako z rozprávky, ale s jedným z najmenších javísk v Európe. A na to minijavištiatko sa dokážu pomestiť ambiciózne domáce projekty. Pozývajú naň pozoruhodných hostí - v rámci festivalu napríklad špičkové divadelné súbory zo Slovenska, Čiech a Maďarska. A tí, ktorí sa naň predsa len nevošli, hrali v budove opery, Dome kultúry, na ulici, alebo pod cirkusovým šiatrom.
Jednoducho, od piatka trinásteho sa celá Banská Bystrica premenila na obrovskú divadelnú scénu. S viac než optimistickým posolstvom - že divadlo, hoci je dnes na chvoste záujmu (o divadle pre deti a mládež ani nehovoriac), má ľudí, ktorí vytvárajú hry plné fantázie, imaginácie, výtvarna, hudby, ale tiež humoru či irónie. Dokážu nimi nadchnúť aj toho, kto inak o divadelné predstavenie ani nezavadí. Práve hravé tituly malých javiskových foriem môžu byť tou vábničkou, ktorá naučí človeka chodiť do divadla.
V Banskej Bystrici sme boli prvé dva dni. Začala to Archa, pražské divadlo, ktoré sa pred časom stalo archou doslova. Patrilo totiž k pražským scénam, ktoré pokolísali vltavské vody. Aj preto festival venoval výťažok zo vstupného na jeho renováciu. Archa je divadlom rozličných projektov. Do Bystrice prišla s dielom, ktoré vzniklo v spolupráci s Divadlom Neslyším - teda nepočujúcich hercov. Dom hluchého bol inšpirovaný osudom španielskeho maliara Francisca Goyu, ktorý tiež prišiel o jeden z najdôležitejších zmyslov. Na hudobno-tanečno-vizuálnom predstavení bolo najpozoruhodnejším prvkom využívanie znakovej reči namiesto hovoreného slova, najmä pretlmočenie piesňových textov.
Nasledujúci Tromf bol však predsa len vďačnejším diváckym triumfom. Ostravské Divadlo loutek si vybralo ironický veršovaný text Ivana Andrejeviča Krylova na matičku Rus. Predstavenie patrí k tým, na ktorom sa všetci cítia dobre. Výborný satirický text režijne premyslený a dobre zahraný, diváci sedia do kruhu, herci v strede ich stále zapájajú do deja. Roznášajú sa pirôžky, čaj, na záver šampanské. Málokedy sa podarí vytvoriť taký tesný kontakt herec-diváci. A plus vynikajúci preklad Hany Vrbovej - pôvabné využitie hry s počeštenou nemčinou.
Podobne kladne jednoznačné bolo aj komorné predstavenie maďarského súboru z Kecskemétu - Leporelová prvá kniha - divadlo tieňov. Subtílny príbeh o šepkárke Ofélii, ktorá sa spriatelila s divadelnými duchmi. Postačili iba dve dievčatá - rozprávačky - vôbec neprekážalo, že text odriekali v maďarčine bez tlmočníka. Leporelo a tieňohra - a videli sme bábkové divadlo, na aké sa nezabúda.
No a do tretice - Mor na tie vaše rody!!! divadla DRAK z Hradce Králové, ktoré je medzi bábkovým divadlom pojmom. Josef Krofta siahol po Shakespearovom Rómeovi a Júlii a využil prvky japonského divadla. Japonské motívy sa objavili v kostýmoch, tancoch, bojovom umení, k tomu tradičný humor a suverénna práca s bábkou, ktorá dnes už vôbec nie je samozrejmosťou. Drevení herci sú skutočnými partnermi živým hercom, zotiera sa hranica, až sa tají dych.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
