Bilancoval. Ale hoci má pre staré veci veľkú slabosť, 67-ročný Neil Young sa neobzerá iba dozadu.
Deväť rokov vyzerá na prvý pohľad ako dlhá pauza. Lenže kto sleduje Neila Yonga, pozorne vie, že mu nedošli nápady, ani sa so starými parťákmi z kapely Crazy Horse, ktorá funguje od 70. rokov, nerozhádal. Venoval sa len jednoducho iným a nielen hudobným projektom.
O to výraznejší je jeho návrat s Crazy Horse. „Pre mňa je táto skupina cestou do kozmických sfér, kam neviem vkročiť s nikým iným. Niektorí ľudia sa pýtajú, prečo som s nimi. Oni predsa nevedia hrať, tvrdia. Odpoveď je vo vetre,“ píše s dylanovskou narážkou v knihe.
Nezostane však len pri metafore a o pár riadkov dodáva: „Sme skvelá koncertná kapela, hrať s nimi je nadpozemský zážitok. Keby som len mal nové pesničky...“ To je prvé vysvetlenie pauzy, ktorú si Young, gitarista Frank Sampedro, basák Billy Talbot a bubeník Ralph Molina dali po albume Greendale (2003).
Vlastne nešlo o obyčajný album. Je to kolekcia prepojených piesní na spôsob rockovej opery doplnená filmom a grafickou novelou.
Po nej vydal niekoľko vlastných nahrávok. Silné sú najmä akustická Prairie Wind (2005), kde otvoril tému rodinných chorôb a smrteľnosti aj Le Noise (2010), pesničky postavené výlučne na gitare a experimentoch s jej zvukmi.
Spomienky aj nové témy
Turné k Le Noise absolvoval aj režisér a jeho dlhoročný priateľ Jonathan Demme a dokument Journeys okrem koncertov ukazuje muzikanta na miestach z mladosti.
V knihe je to podobne – Young preskakuje od spomienok k témam, ktoré ho zamestnávajú v posledných rokoch. Ale to vôbec neprekáža. Projekt Lincvolt ekologicky zachraňujúci staré automobily alebo prehrávač PureTone, ktorý má vrátiť hudbe kvalitný zvuk, sú originálne témy.
Jednou nohou v minulosti a druhou v súčasnosti sú aj nové nahrávky s Crazy Horse. Obe stihol vydať vlani, no sú úplne odlišné. Kým staré tradicionály pod názvom Americana poslúžili na opätovné zohratie sa, Psychedelic Pill je tým pravým návratom starej partie.
Úvodná pesnička má 27 (!) minút. Nemá veľa slov ani nôt, no dokážete ju dopočúvať do konca, lebo vás svojím pokojne plynúcim tempom a atmosférou úplne pohltí. Štvorica spolu dlho nehrala, dala si dosť času, aby to vyšlo čo najlepšie a vychutnala si každú sekundu.
„Jemne. Žiadne hľadanie. Žiadna práca. Žiadne pokusy. Iba nechať veci prirodzene plynúť,“ píše Young v knihe.– Vtedy šlo len o plány, ale vlastne sa to dá brať ako prvá recenzia. Platí to totiž o všetkých deviatich skladbách tohto dvojalbumu.
Podobne ako Bob Dylan, o ktorom sa spieva v Twisted Road, aj jeho kanadský kolega vlani urobil jednu zo svojich najsilnejších nahrávok za posledné obdobie.
