Spisovateľ Ľubomír Feldek: Nevzdávam sa ani minúty svojho života

Keď sa pred dvadsiatimi rokmi rozpadlo Československo, spisovateľ ĽUBOMÍR FELDEK žil a tvoril doma. Onedlho sa však odsťahoval s rodinou do Prahy. Už roky je späť doma.

Ľubomír Feldek (1936) - básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ sa narodil v Žiline. Počas štúdií slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. V roku 1957 spolu s konkretistami zakladal Trn(Zdroj: Peter Žákovič)

Keď sa pred dvadsiatimi rokmi rozpadlo Československo, spisovateľ ĽUBOMÍR FELDEK žil a tvoril doma. Onedlho sa však odsťahoval s rodinou do Prahy. Kdesi v srdci stále nosil myšlienku spoločného štátu, no realita bola iná a on sa stal emigrantom. Už roky je späť doma. Po chorobe sa opäť cíti dobre. Bratislava je jeho mestom, v ktorom chce zomrieť.

Keď ste sa pred rokmi rozhodli odísť z Bratislavy, predali ste dom.

Áno, predali sme ho rabínovi Baruchovi Myersovi. On ho vraj tiež teraz predáva. Keď ho kupoval, upozorňovali sme ho z vlastnej skúsenosti, že budú mať pod tou strechou veľa detí. Aj teraz prípadného kupca môže potešiť, že je to veľmi plodný dom. Rabínova rodina sa už doň asi nezmestí.

Už dlho ste opäť naspäť v Bratislave. Ako sa vám tu teraz žije?

Nikdy som neprestal byť Bratislavčanom. Hoci som sa narodil v Žiline, vždy som sa najlepšie cítil v Bratislave. Patrím sem už od čias, keď som sem prišiel študovať. Ako žijem? Nuž, bývame vo svojom, ale robíme vlastne iba na nájom. Platíme vysoké sumy do fondu opráv. Povedali sme si, že to vydržíme. Chcem zomrieť tu a na dobrej adrese.

Nebol váš vtedajší odchod do Prahy príliš ráznym riešením?

Každý mi vtedy hovoril, že sa to nerobí, neodchádza sa. A ja si vlastne tiež myslím, že z Bratislavy sa neodchádza. Je to moje mesto. Nikdy nebolo Mečiarovo, nemal som dôvod odísť. Napriek tomu som odišiel.

11.jpg

Ako sa to dá vysvetliť?

Niekedy človek musí odísť nie pre mesto, ale kvôli jednému zlému kolegovi. Nerád by som sa k tomu vracal, nechcem sa na nič sťažovať. Ale aj v Prahe sa dajú prežiť emigrantské pocity. Veľmi krásne o nich píše Samuel Abrahám vo svojej knihe Resetované Slovensko. O tom, ako sa mu o Bratislave snívalo, keď v roku 1980 emigroval do Kanady. Je to naozaj tak, že pre emigranta je tráva doma zelenšia. A pritom som v Prahe nebol neúspešný. Napriek tomu som mal intenzívny pocit, že slovenský spisovateľ má žiť na Slovensku.

Slovensko vám vtedy asi priveľmi pripomínalo vašu kauzu s Dušanom Slobodníkom, vtedajším mečiarovským ministrom kultúry. Museli ste preto odísť?

Slobodník ma žaloval v roku 1992, ja som odišiel až o tri roky neskôr. Neušiel som pred súdom.

Slobodník vás zažaloval v súvislosti s básňou Dobrú noc, má milá, v ktorej ste vraj poukázali na jeho minulosť, napokon ste sa ospravedlnili, ale spor ste vyhrali. Ako sa na tento prípad dnes pozeráte?

Tá báseň nebola o nikom konkrétnom, a čo sa týka Slobodníka, pravda je taká, že môj prípad bol v médiách trošku preinterpretovaný. Som synom mukla. Zažil som, čo je to mať otca vo väzení či po návrate z väzenia. Takže mám na muklov slabosť. A to bez ohľadu na to, či je to môj otec, Václav Havel, alebo Slobodník. Nebol som schopný nenávidieť Slobodníka. Keď si niekto odsedí osem rokov v gulagu, pred tým človekom musím dať klobúk dolu. Pred súdom som to viac ráz zopakoval. A Slobodník zase pred súdom nikdy nespochybnil, že si ma ako spisovateľa bude vždy vážiť. To dejiny a politika nás vrhli do konfliktu. Slobodník ma však nekonečne naštval, keď začal skúmať ako čosi podozrivé vznik divadla Aréna, za ktoré som bojoval. A keby sme ho – nielen ja, ale hlavne Fero Mikloško – nezachránili pre štát, bol by tam dnes možno súkromný bordel. Vtedy sa práve rozbiehala veľká privatizácia a ja, ako nejaký brontosaurus, som šiel proti prúdu a zachraňoval som štátny majetok, len málokto to bol ochotný vtedy pochopiť. A pritom mal Slobodník to nové divadlo ako minister pod sebou, dokonca nielen ako inštitúciu, ale aj ako pamiatkovo chránenú budovu. Takže, čoho sa obával? Veď nás mal absolútne v hrsti. Bol to účelový pseudoproblém a nacionalistický týždenník Zmena ho zneužil – bolo sa treba brániť. Vtedy som urobil chybu, že som namiesto obrany aj zaútočil.

Máte to v povahe?

To my, Feldekovci, občas robíme, tú frajerinu, že bojujeme na dvoch frontoch. Odcitoval som z Lidových novín výrok o Slobodníkovej minulosti, a vyzval som ho, aby sa radšej vzdal funkcie ministra. A Slobodník, ktorý sa bál zažalovať Lidové noviny, sa nebál zažalovať mňa. Vo chvíli, keď sa súd skončil, bolo v rozsudku aj moje – Slobodníkovým advokátom sformulované – ospravedlnenie. Aj bolo publikované, a tým som to pokladal za vybavené. No neskôr prišiel Ernest Valko a povedal, to nemôžeš nechať tak, musíme to vyhrať. V Štrasburgu to potom pokračovalo hlavne ako súboj dvoch advokátov. Ernest to nakoniec vyhral. Ešte v ten istý deň, ako mi prišlo tých päťstotisíc korún, ktoré vysúdil, som ich predisponoval na jeho účet, keďže celé to bolo jeho riziko, on to celé financoval. Tým sa to skončilo.

7.jpg
Ľubomír Feldek (druhý zľava) v spoločnosti šarmantných rovesníčok v čase, keď ešte nikto netušil, že z neho bude spistovateľ.

Ste už s touto vecou zmierený?

Som. Škoda, že sa v médiách málo hovorilo o tom, že priebeh súdu bol džentlmenský.

Prečo ste sa nakoniec vrátili na Slovensko?

Ako to už paradoxne býva, dobrá príležitosť príde až potom, keď odídete. Moja manželka dostala ponuku účinkovať v relácii Sedem, neskôr Sedem, s. r. o. Aj preto sme sa vrátili. Bez veľkých fanfár. Nehovoriac o tom, že ona sa vlastne ani nemusela vracať, lebo bola v Prahe načierno. V Česku vtedy platili veľmi tvrdé prisťahovalecké zákony. Sťahovali sme sa v auguste 1995. Vtedy sa zo Slovenska odchádzalo rôznymi spôsobmi – syn prezidenta Kováča v kufri auta. Róbert Remiáš v horiacom aute, rovno do nebíčka. My sme našťastie odchádzali do Prahy iba v sťahovacom aute. Legálne som tam však mohol žiť iba ja.

Ako to?

Môj otec bol Čech a ja som sa narodil pred rokom 1938. Keďže som sa navyše v Čechách trvalo prihlásil, spĺňal som všetky tri prisťahovalecké podmienky, ktoré moja žena nespĺňala. Nemohla sa stať českou občiankou, dokonca si tam nemohla kúpiť nijakú nehnuteľnosť. Takže ak som si po predaji domu v Bratislave kúpil neporovnateľne horší dom na periférii Prahy, tak len sám. A moja žena ostala v tej chvíli chudobná ako kostolná myš. Dôverovala mi. Bizarné je, že jej trvalá adresa ostala na Partizánskej ulici v Bratislave. Rabín po celý čas vôbec netušil, že má vlastne dve ženy (smiech). Potom sa manželka prihlásila do zdevastovaného bytu v centre Bratislavy a bývala tam v podnájme. Po čase sa ukázala možnosť odkúpiť ho. Polovicu sme kúpili od mesta, druhú od druhej nájomníčky. Tam žijeme dodnes.

V mladosti ste prežili v Bratislave búrlivé roky, spoluzakladali ste legendárnu Trnavskú skupinu konkretistov, ktorá proti schematickej poézii manifestovala novú, hravú poetiku. Ako si na to spomínate?

To obdobie v roku 1958 prirovnávam k Veľkému tresku. Súvisí to s aprílovým číslom časopisu Mladá tvorba, ktoré sme ako Trnavská skupina pripravovali. Trvalo to však naozaj veľmi krátko. My sme si vlastne neuvedomili, že už je po chruščovovskom odmäku. Trval šesť mesiacov. Od marca 1956, keď Chruščov demaskoval Stalina a odstránil kult jeho osobnosti. Maďari na to zareagovali hneď povstaním, Chruščov použil stalinský princíp potlačenia ich povstania a bolo po odmäku. My s Trnavskou skupinou sme štartovali až potom, v roku 1957. Vbehli sme do toho ako blázni, keď už sa začala prejavovať recidíva päťdesiatych rokov. Trnavská skupina štartovala neskoro. Naši kamaráti, Galandovci, využili situáciu skôr a aj sa udržali pohromade. Jeden z nich, Rudo Krivoš, navrhol aj obálku spomínaného čísla Mladej tvorby. To číslo sa dostalo až na ústredný výbor komunistickej strany. Mali sme tú česť, že nás zakázali priamo tam, ale vlastne sa nič nestalo. Naopak.

10.jpg
S manželkou Oľgou a Petrom Zemanom, porevolučným šéfom Slovenskej televízie.

Ako to myslíte?

Z takýchto príbehov je neskôr čítanková sláva. No kedykoľvek o tom hovorím, nikdy nezabúdam na pokoru. Úctu si zasluhujú nie zošrotované knihy, ale predovšetkým zošrotované životy. Moja zošrotovaná zbierka Hra pre tvoje modré oči sa nedá porovnávať s tým, čo v tom istom čase zažíval v Jáchymove môj rovesník Rudolf Dobiáš. Našťastie to prežil v dobrej kondícii a ja som hrdý na to, že ako básnik debutoval v roku 1977 v mojej redakcii poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Česi mali Chartu a my sme mali Ruda Dobiáša. Dobiáš pre nás, pre slovenskú kultúru, znamená viac. Vtedy bol možno ešte trochu plachý, ale dnes je to skvelý básnik, ktorého neskoršia zbierka Medzi trávou a vetrom je úžasná. Je to jedna z najlepších slovenských básnických zbierok.

Čím teda skupina vošla do dejín?

Bol to iba pokus. Niečo sa predsa stalo: Trnavskou skupinou sa v literatúre končí socialistický realizmus. Umelci sa ho začali striasať. Ľudia, ktorí tvrdia, že socialistický realizmus trval až do roku 1989, klamú. Keby sa umelci za socializmu nebúrili, kde by sa inak vzali tie výborné diela, ktoré vtedy vznikli? Kde by sa vzala česká nová vlna, Galandovci, Jakubiskove filmy, Brunovského grafiky na dreve? Niektorí to riešili disentom, ale tí, čo to riešili inak, tiež čosi dokázali. Nevzdávam sa ani jednej minúty svojho života.

Dá sa dnes žiť s faktom, že ste kedysi vstúpili do komunistickej strany?

Odpovedám zas a znova na túto otázku už pomaly štvrť storočia. Ako keby ktosi kdesi na nejakom tajomnom ÚV nariadil, že práve mne ju treba zas a znova klásť. Bol som prvý, kto stranu vyzval, aby sa vzdala mocenského monopolu – a za trest ma onálepkovali ako pomaly široko-ďaleko jediného komunistu. Nielen bývalí Pamírčania, ale aj bývalí stalinisti, ktorých nazývam šavlopavlami. Zvyšok života prežívam medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ale nech. Aspoň to zo mňa čosi vylisuje. Stále je v mojich sudoch dobré víno.

8.jpg

Keď sa povie Feldek, to je plodná hodina literatúry. Vaše rozprávky a básničky si nás našli a mali sme ich radi – originály aj preklady. Stále ste pojmom v literatúre. Čím je pre vás tá detská?

To je otázka pre celú slovenskú literatúru od Cyrila a Metoda. Prečo rozprávka riešila základné otázky existencie celého spoločenstva? Pretože ľudia si ju rozprávali, keď nevedeli, nemohli alebo nesmeli robiť nič iné. V mojej pamäti žije detská literatúra ako ostrov slobody. Keď som mal štyri roky, začal som čítať rozprávky. Vtedy bola vojna, ale v slovenskej detskej literatúre nebolo poznať nijaký ideologický útlak. Cez tvorbu pre deti unikali fašizmu najlepší slovenskí spisovatelia - Jozef Cíger Hronský či Mária Rázusová-Martáková. Na Hronského sa ustavične dívam detskými očami. Bol to slobodný človek, ktorý v čase, keď sa schyľovalo k vojne a koncentrákom, písal o Smelom zajkovi, o Budkáčikovi a Dubkáčikovi, o Troch kozliatkach, Sokoliarovi Tomášovi. A za vojny vydával Slniečko. Ani ako dospelý človek som nechápal, prečo zo Slovenska odišiel.

Vraj z obáv pred trestným stíhaním.

Vieme, že 1. septembra 1944 počas SNP prišli nejakí partizáni, chytili ho, vyšetrovali a na druhý deň ho pustili. Čo sa však v tú noc stalo, nevieme. Myslím, že to Hronský ani nikdy neporozprával. Keby aj porozprával, určite nie všetko. Aj na tomto holubičom Slovensku vedia byť niektorí ľudia strašne zlí. Dokonca aj vtedy, keď sú na správnej strane. Partizáni boli na správnej strane. A Hronský nebol fašista. V tú noc mu však spravili niečo také hrozné, že sa rozhodol odísť. Odišiel do Argentíny, kam utekali gestapáci a esesáci. Čo tam hľadal? Nikto po vojne nemohol trpieť väčšou nostalgiou než on. Pretože tu ho milovalo každé dieťa. Domov sa vrátili v roku 1993 až jeho kosti. Ak mečiarovcom vyčítam mnohé veci, tak túto určite nie. Aj o tomto je tvorba pre deti. Bola aj jedným z únikových východov zo socialistického realizmu. Nie je náhoda, že naša generácia štartovala tvorbou pre deti, v súťaži na leporelá. Napísali sme ich vtedy mnohí – ja, Ondruš, Mihalkovič, Stacho, Turčány aj Válek.

Detské básničky poplatné obdobiu sa písali tiež.

V prvej polovici päťdesiatych rokov určite. Veď povinným čítaním (nielen v Rusku, ale aj u nás) bol Gubarevov Pavlik Morozov, príbeh chlapca, ktorý udal vlastného otca. Zo ZSSR sa vtedy šírila teória, že syn sa má vzdávať svojho otca. To sa zrodilo v chorom Stalinovom mozgu. Tvrdil, že otcom všetkých detí je on. Prekladal som neskôr nádhernú Tvardovského poému Právom pamäti. Vyznáva sa v nej zo svojho príbehu – ako sa aj on musel zrieknuť svojho otca kulaka. Trápilo ho to až do smrti, ale dostal sa z toho. To bol úžasný človek. Redigoval časopis Novyj mir, ktorý prvý publikoval Solženicyna. Z ruskej tvorby pre deti som napríklad rád prekladal aj Samuila Maršaka, to bol podobný „únikový“ prípad ako Hronský. Nehovoriac o tom, že on sám bol najlepším prekladateľom Shakespearových sonetov v Rusku. Aj preto ho mám rád.

S vašou poéziou kedysi horlivo súťažili deti, pubertiaci aj dospelí na recitačných súťažiach. Chodievali ste sa na nich pozerať?

Nechodil som na žiadne Hviezdoslavove Kubíny, Sládkovičove Radvane, Chalupkove Brezná a podobne. Ale určite to bola paráda! Iní slovenskí spisovatelia na to spomínajú ako na jeden zo svojich najkrajších zážitkov.

A účinkovali ste niekedy ako recitátor?

Raz som ako maturant získal zemiakovú medailu na Hviezdoslavovom Kubíne. Recitoval som Rúfusove Rakvy z Vietnamu. (Tu Ľ. F. zarecituje naspamäť celú báseň, pozn. red.). Mal som vtedy to šťastie, že výborní recitátori zo žilinského gymnázia, ako bol napríklad Tóno Mrvečka, už odišli na vysoké školy. Potom som sa na Hviezdoslavov Kubín dostal ešte raz ako prvoročiak z Vysokej pedagogickej, to som súťažil (a prehral) s nebohým Štefanom Oľhom, aj to bol výborný recitátor. Vtedy sa tam stala ešte jedna dôležitá vec, ktorej som bol svedkom: došlo k prvému stretnutiu legendárnej dvojice Lasica a Satinský. Oficiálne sa jej zrod datuje až v roku 1959. No oni sa stretli už na Hviezdoslavovom Kubíne v roku 1955 ako bratislavskí gymnazisti, ktorí sa však ešte nepoznali, každý bol z iného gymnázia. A poznáte to, medzi pretekmi boli aj dôležité noci, keď sa šantilo v izbách, a tí dvaja začali improvizovať absurdné dialógy a my ostatní sme sa váľali od smiechu. Potom vraj cestovali spolu z Kubína do Bratislavy a improvizovali tie dialógy ďalej aj vo vlaku. No až o štyri roky neskôr sa s tým presadili v rámci zväzáckych predpoludní v bratislavskej Tatra Revue, kde ich videl aj Miroslav Horníček a stal sa ich verným súbežcom a patrónom. No aby som bol úplne presný: raz mi prezradili, že v skutočnosti sa po prvý raz stretli ešte oveľa skôr. Ako celkom malí chlapci v Pionierskom paláci, v rozprávke O dvanástich mesiačikoch, jeden z nich hral apríl, druhý jún. Ale to sa len tak mihli okolo seba.

Pri svojej tvorbe ste hľadali zrejme aj inšpiráciu u svojich detí. Do akej miery?

V Trnavskej skupine sme verili na alternatívne inšpirácie, ktoré sa tiahnu najmä od surrealizmu, kde sa poézia hľadala napríklad u detí či hendikepovaných ľudí. Zapisoval som si detské výroky, keď boli naše deti malé, a niektoré som potom aj použil napríklad v rozprávkach. Oravský literát Theo H. Florin kedysi dokonca vydal knižočku Čisté srdce s textami môjho štvorročného syna, ktorú ilustroval syn Miroslava Cipára. Až teraz, keď mám vnúčatá, zisťujem, že nie každé štvorročné dieťa produkuje rovnako kvalitné básnické texty. Skúšam si zapísať napríklad výroky svojho vnuka-Polomexičana, a nie je to ono. Je orientovaný skôr inžiniersky. Tá malá knižočka vtedy určite vyvolala aj pohoršenie, čo si to ten Feldek dovoľuje, ale pokladám ju za veľmi krásnu stopu toho obdobia. Theo H. Florin bol úžasný človek, najpríjemnejší homosexuál, akého som kedy stretol, ktorý sa svojou orientáciou už v tých časoch netajil. Raz sme sa prechádzali popri Oravskej priehrade. Bol november, bol som otužilejší ako dnes, tak som sa povyzliekal a zaplával som si, voda bola poriadne studená, veď na Orave je zima už od augusta. A keď som vyliezol z vody, Theo vytrhol mojej žene z ruky uterák a vrhol sa na mňa s výkrikom: Oľga, dovoľ mi ho poutierať!

S manželkou ste umelecká dvojica. Mali ste niekedy obavy, ako sa uživia vaše deti, ak sa budú venovať tiež umeniu?

Žijeme ustavične undergroundovým spôsobom života, ale nenazývame ho tak. Umelec tu nie je na to, aby sa ľutoval, ale aby tvoril. Vychovali sme svoje deti tak, že nás rodičov videli takmer vždy na voľnej nohe. Presvedčil som sa už za komunizmu, že človek na voľnej nohe je slobodný a môže si vybojovať to najsprávnejšie miesto pod slnkom. Len sa nesmie tej slobody zľaknúť. A to sme zrejme – ani nie tak slovami, stačilo príkladom – vštepili aj svojim deťom.

3.jpg
S dcérami – šansónovou speváčkou Katkou a mímkou Olinkou.

Boli však roky starého režimu, keď ste boli zamestnaný vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Zavolali ma tam roku 1973, pôvodne vraj tak asi na tri mesiace na zastupovanie redaktora, básnika a môjho priateľa Jana Stacha, ktorý vtedy havaroval – kým sa vystrábi. Lenže on už ostal pripútaný na lôžko a ja som tam uviazol na trinásť rokov. Nebolo to nejaké významné miesto, mal som na starosti oddelenie poézie. No oni rátali s tým, že podobne ako Stacho, aj ja som kamarát ministra Válka a budem môcť za normalizácie uňho za všeličo lobovať. Aj som to robil. Nie nejako často, ale zašiel som za ním vždy, keď bolo treba riešiť nejaký problém, A pár problémov – nehovorím o sebe, ale o iných, čo mali vtedy ťažkosti – sa mi aj podarilo vyriešiť. Pamätám si teda Válka z pozitívnej stránky a nemám dôvod svoje priateľstvo s ním tajiť – smiešni sú mi ľudia, ktorí vtedy za ním chodili hlavne pre svoj prospech, no dnes sa tvária, akoby ho nikdy nepoznali.

Napríklad čo ste s ním riešili?

Napríklad prípad spisovateľa Štefana Moravčíka, za ktorého bolo treba bojovať celé roky, pretože ho nenávidel riaditeľ vydavateľstva Vojtech Mihálik. Alebo prípad Ruda Slobodu. Dnes sa považuje za samozrejmosť, že pracoval na Kolibe. Bolo tam jediné miesto scenáristu, ostatní boli dramaturgovia, a on nemusel dramaturgovať cudzie veci, jeho úlohou bolo napísať raz do roka scenár. Nebolo to luxusné miesto, mal malý plat, no absolútnu slobodu. A nik sa dnes nepýta, ako sa tam Sloboda dostal? Niekto predsa musel ísť za tým Válkom a povedať mu, že Rudo Sloboda nemá z čoho žiť. Bol som to, prirodzene, ja. Aj som Válka informoval o tom, že na Kolibe majú jedno také voľné miesto – vedel som to od svojej ženy. Válek potom už len zdvihol telefón a oznámil kolibskému riaditeľovi Malíčkovi, že sa dozvedel odo mňa o tom voľnom mieste – a nariadil, aby naň prijali Ruda Slobodu. Podobne sa dnes nikto nepýta, ako sa Ladislav Snopko dostal na miesto tajomníka Kruhu priateľov českej kultúry, ktorý sme mimochodom založili ja a Albín Brunovský. Stalo sa to vo chvíli, keď ho vyhodili zo zamestnania pre Bratislavu nahlas. A za nášho a za Snopkovho účinkovania – ale priznajme, že aj pod Válkovým ministerstvom – sa potom diali aj také veci, že sa napríklad v Bratislave hrala hra Václava Havla Zítra to spustíme, aj keď pod pseudonymom. A vychádzali slávne Literárne konfrontácie... Prestaňme už konečne písať dejiny normalizácie ako dejiny temna, iba so svetielkami dvoch-troch disidentov. Je to falšovanie histórie. Kto si kedy napríklad spomenie na všetkých tých pracovníkov obvodných kultúrnych stredísk, ktorí sem ťahali veci, zakázané v Čechách?

V tom období ste pôsobili aj ako externý dramaturg v divadle Poetický súbor Novej scény, čo považujete za dôležitú etapu svojho života. Prečo?

V mojom živote zohral významnú úlohu Dalibor Heger, mimochodom, synovec P. O. Hviezdoslava a bývalý manžel Hany Hegerovej. Ako dramaturg Novej scény mi umožnil prežiť na voľnej nohe šesťdesiate roky – dával mi šancu spolupracovať na muzikáloch ako West Side Story, My Fair Lady, Kiss Me Kate – Bratislava ich za jeho éry uvádzala iba krátko potom, čo mali premiéry na Brodwayi alebo v Londýne. A potom ako riaditeľ Novej scény mi Dalo Heger ponúkol aj polúväzkové miesto v súbore, na ktorý sa v roku 1976, transformovala k Novej scéne pridružená Poetická scéna. Bolo to miesto za 1500 korún – a ja som sa oň s Hegerovým súhlasom ešte podelil s Jarom Filipom: tak som Jara prelanáril z amatérskeho do profesionálneho prostredia. Samozrejme – Jaro bol štvrtinovým dramaturgom iba formálne, v skutočnosti sa takto stal profesionálnym hercom. Je to síce dnes zabudnutá etapa jeho života – ale veď ešte si raz niekto na to spomenie. Ako aj na to, že Dalo Heger sa vzápätí v roku 1977 stal obeťou normalizačného trestu za pokus o uvedenie „protištátnej“ macedónskej hry Veľká voda.

Aké boli roky predtým? Ešte počas štúdia vás vyhodili z redakcie Mladé letá, lebo váš otec bol ako sudca v roku 1948 politicky perzekvovaný.

A skončil vo väzení. No vyhodili ma aj za to, že sme sa pokúsili o to skupinové vystúpenie v apríli 1958. Verdikt znel: na dva roky do výroby. Najprv som pracoval ako pomocný robotník, ale po úraze, keď som strčil v tlačiarni prsty do stroja, zvyšok pobytu vo výrobe som si odkrútil ako redaktor závodného časopisu v Nižnej nad Oravou. Tam som si našiel „sedemnástku“, s ktorou žijem dodnes. Bol som jediný človek, ktorý sa vtedy radoval, že ju neprijali na vysokú školu do Bratislavy a tiež musela ísť najprv do výroby, do tej istej fabriky v Nižnej. Keď ju o rok prijali do školy, dal som tam výpoveď aj ja. Ešte mi síce nejaký ten mesiac do kompletných dvoch rokov výroby chýbal, ale povedal som si: prečo vlastne by som tam mal ešte tvrdnúť, keď sa aj tak nemienim vrátiť do nijakého zamestnania? Naraz mi svitlo, že ostanem na voľnej nohe a nebudú ma mať už v budúcnosti odkiaľ vyhodiť.

Svojmu otcovi ste venovali báseň a knižku Usmiaty otec. Čo pre vás znamenal úsmev vášho otca?

Nie je to až taká radostná vec, ako by sa zdalo z toho názvu. Kniha dostala názov podľa rovnomennej básne – a tá sa končila veršami: ´A pretože sa veľmi náhlil azda a v eufórii ho štrajchla britva – zas tu bol jeho úsmev. (Ak sa tak dá nazvať tá zubatá a suverénna jazva, čo na temene nechala mu pitva.)´

Ale, áno. Môj otec bol usmiaty človek. Až kým ho o ten úsmev nepripravila štátna bezpečnosť.

Vašou veľkou vášňou je preklad. V poslednom období je to predovšetkým súborné dielo Shakespeara. Traduje sa, že po anglicky ani neviete. Za tie roky, čo Shakespeara prekladáte, sa to už asi zmenilo, nie? Ako to robíte?

Shakespeare do veľkej miery nie je o angličtine. Aj keď je jeho angličtina dávna, a teda zdanlivo ťažká, v kritických vydaniach jeho diel sú pod čiarou bohaté poznámky a z nich sa všetko dozviete. Aj keď som „tichý Angličan“ a nerád hovorím, lebo sa hanbím za chyby, opoznámkovanému Shakespearovi rozumiem, a čomu nerozumiem, to mi vysvetlí moja spolupracovníčka Ľubka Hornáčková. Ale aj tak zdôrazňujem: Shakespeare je, aspoň pre mňa, predovšetkým o slovenčine. Je to najneúnavnejší básnik všetkých čias! V každom jeho verši nájde prekladateľ aspoň jeden veľký básnický problém. A vo verši, kde nie je jeden taký problém, sú také tri. Pochopiť ten verš trvá päť minút, no prebásniť ho trvá hodinu. Niekedy sa spochybňuje Shakespearovo autorstvo – vraj jeho dielo mohol napísať aj filozof Bacon alebo anglická kráľovná vo voľných chvíľach. Je to nezmysel. Je vylúčené, aby takúto úžasnú estetickú iniciatívu bol schopný niekto vyvinúť len tak, vo voľných chvíľach. Musel to byť celoživotný básnik – a celoživotný divadelník. Stačí si všimnúť, ako dokonale vníma divadelný čas, jedny postavy zo scény odchádzajú a hovoria nejaký verš, a druhé prichádzajú, a hovoria ďalší verš, ktorý sa s tým veršom odchádzajúcich postáv rýmuje. To, že tam ten rým zaznie, mohol odhadnúť len človek, ktorý mal divadelnú skúsenosť, dokonalý zmysel pre divadelný tajming. Ale, aby som sa vrátil k tej svojej angličtine, nebojte sa, ja sa ešte rozhovorím. Len čo doprekladám Shakespeara, naučím sa hovoriť po anglicky.

6.jpg

Vaše deti sa vybrali cestami umenia. Jedna dcéra je mímka, druhá speváčka a herečka, syn knižný vydavateľ... S čím za vami chodia?

Viete, ako to býva v umeleckých rodinách. Andrej Sládkovič bol vynikajúci básnik – jeho syn Martin Braxatoris Sládkovič bol už „len“ básnik pre deti, ale keď mal výročie a pozvali ma, aby som v evanjelickom kostole v Senici prehovoril na jeho počesť, tak som povedal: vo všetkom je autor Maríny a Detvana lepší, ale v jednom nie: otcova báseň Marína nezľudovela, zato synova báseň Malý umelec áno. Poznáte ju, nie? Kreslím kolo guľaté a v ňom oči okaté, rovná čiara – nos je to, ústa idú tadeto... Každý otec svojim deťom trošku prekáža, ale nemienim kvôli tomu ešte zomierať. A ani ony na moju smrť nečakajú.

Pomáhate im. Napríklad dcéra Katka spieva vaše texty v známych šansónoch.

Robí to vo všetkej pokore aj s následkami. Spieva totiž iba po slovensky a iba moje texty. Keď ju moderujem, hovorievam: „Na týchto dvoch základných kameňoch budujeme svoj neúspech.“ Ale je to len bonmot. V skutočnosti všade, kam prídeme s tým koncertom Sto piesní Ľubomíra Feldeka spieva Katka Feldeková, máme úspech. Trinásteho decembra, pri výročí Edith Piaf, spievala moje texty v Brne, v konkurencii dvoch výborných českých šansonierok, Jany Musilovej a Svetlany Nálepkovej. A obstáli sme výborne. Mal som spočiatku pochybnosti o tom, či je dobre, že jej vnucujem svoj vkus. Katka je úžasná v tom, že mi vraví: ‚Nie tati, to je aj môj vkus.‘ A diváci potvrdzujú, že ten starý vkus sa akýmsi zvláštnym spôsobom vracia. Znamená to, že súčasné obecenstvo miluje to, čo sme milovali my, keď sme boli mladí. To je šialene dobré.

Napĺňa vás písanie piesňových textov, alebo píšete aj niečo iba pre seba?

Na staré kolená zisťujem, že práve to, čo som robil celý život akoby ľavou zadnou a myslel som si, že to nie je to pravé, ma teraz baví najviac. Aj teraz som urobil muzikál Princ a Večernica pre Novú scénu. Výzvu som prijal, hoci som vedel, že každý to bude porovnávať s filmom a nikto nebude vedieť, že som dostal voľnú ruku. Dopadlo to nad očakávanie výborne, debutovali so mnou dvaja mladíci, skladateľ Ľubo Dolný a režisér Peter Oravec, ani jeden nesklamal.

Takže žiaden kompromis masového typu?

Slovo kompromis tu nie je na mieste. Prečo sa báť „masového“ divadla? Aj Shakespeare musel oslovovať masy, ľud i šľachtu. Aby naplnil dvojtisícové či dokonca trojtisícové londýnske hľadisko, musel byť v tom najlepšom slova zmysle komerčný. A komerčný Shakespeare je tu dodnes!

2.jpg
V spoločnosti hercov divadla Astorka – s Borisom Farkašom a Lukášom Latinákom.

9.jpg
Básne Jevgenija Jevtušenka sú jednou z mnohých literárnych lások, ktoré Feldek preložil.

5.jpg
S básnikom Erikom Ondrejičkom a spisovateľom Jurajom Šebestom, riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave.

12.jpg
V literátskej spoločnosti – zľava Juraj Mojžiš, básnik Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek a literárny kritik Jozef Bžoch.

4.jpg
Priateľa Karola Kállaya vyprevádzal Ľubomír Feldek na cestu posledného odpočinku. Odvtedy nosí jeho sako. Na snímke so slávnym fotografom a svojou vnučkou.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 10 825
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 344
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 199
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 2 141
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 817
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 590
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 501
  8. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 196
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 853
  10. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 795

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.