ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Uživiť sa u nás len džezom? To sa nedá

Kým Američania prejavujú emócie, na súťaži doma som si pripadala ako na maturite, tvrdí džezová speváčka Hanka Gregušová.

Narodila sa v roku 1980 v Bratislave, časť detstva prežila v Mongolsku. Na City University získala titul MBA, popri štúdiu si privyrábala ako vizážistka. Neskôr sa zamestnala ako obchodná manažérka, dnes pracuje v personálnej agentúre zameranej na vyhľadá(Zdroj: archív H. G.)

Kým Američania prejavujú emócie, na súťaži u nás som si pripadala ako na maturite, tvrdí v rozhovore džezová speváčka Hanka Gregušová.

Časť detstva ste strávili v Mongolsku, kde boli vaši rodičia na geologickej expedícii. Pamätáte si na to?

Áno, najmä na obrovské polia zakvitnutých irisov a ich vôňu. Žila som tam do siedmich rokov, ale sestra si určite pamätá viac, keďže je o šesť rokov staršia. Rodičia boli dobrodruhovia, na podobnú expedíciu sa snažili dostať dlhšie, čo začiatkom 80. rokov nebolo jednoduché. Samozrejme okolie a tú divočinu som začala vnímať, až keď som podrástla, ale dodnes si na to spomínam ako na skvelé obdobie.

V čom?

Otec jazdil do práce na koni, na večeru nám chytal ryby, kým my s deckami, ktorých tam bolo naozaj veľa, sme sa ohadzovali kameňmi. Bola to taká detská romantika. Zväčša sme žili v jurtách na púšti Gobi a na zimu sme sa presúvali do hlavného mesta – Ulanbátaru. V hlave to mám dodnes uložené ako totálnu slobodu.

Expedície boli zložené z vtedajších komunistických krajín typu Bulharsko, Maďarsko, Československo s tým, že ich hlavným jazykom bola ruština. A skoro každý deň boli nejaké žúry, lebo stále mal niekto narodeniny a meniny. Stalo sa, že v jeden deň aj tridsiati naraz.

Tamojší ľudia inak nie sú srdeční o nič menej než Slováci. Keď sa tam stratíte, čo nie je až také ťažké, domáci vám dajú aj posledné. Koľkokrát otec zablúdil až tak, až si mama myslela, že sa už nevráti. Každý kopec tam vyzerá rovnako, GPS vtedy nebolo, učili sa orientovať podľa hviezd.

Naučili ste sa po mongolsky?

Iba spievať niektoré ich folklórne pesničky. A dobrý deň sa povie „sambajnó“, ale to je len foneticky. (smiech)

Uprednostnila som Ameriku pred súťažou

Deti zväčša inklinujú k mainstreamu, vy ste rovno začínali vážnou hudbou.

Púšťala mi ju mama a všimla si, že keď ju počujem v rádiu, reagujem na to pozitívne. Dokonca sa stalo aj to, že som sa rozplakala. Potom som však začala tancovať na Michaela Jacksona, lambadu, ľudovky, túžila som robiť to profesionálne. O tom, že budem spievať, nepadlo nič až do mojich pätnástich, hoci doma som si dlhé hodiny spievala pred zrkadlom vďaka platniam od otca – Whitney Houston, Stevieho Wondera... Neverila som si však, a tak som inklinovala skôr k tancu.

Aj vtedy to však mohol byť mainstream, keďže v pätnástich ste začali spievať v rockovej kapele Backstage. Soul a džez prišli až neskôr.

Backstage bola stredoškolská kapela, čo viedlo k tomu, že v osemnástich sa naše cesty rozišli. Práve vtedy ma oslovil Peci Uherčík, u ktorého som nahrala demo, stále to však bol rock či hardrock. Mne sa tie štýly vtedy páčili, takže som s tým nemala problém.

Dokonca som sa zúčastnila súťaže, neskôr známej pod názvom Coca-Cola Popstar, vtedy to bola Fanta Popstar. Aj mi bolo naznačované, že môžem uspieť, ale už som mala víza do Ameriky, čo bol môj sen, tak som to organizátorom priznala. K prípadnej výhre by sa totiž viazali rôzne zmluvné podmienky od koncertov až po neviem čo, a to som už nechcela. Nakoniec vyhrala kapela Seven Days To Winter, ja som získala víťazstvo v hlasovaní fanúšikov na internete.

Práve v pätnástich ste mali možnosť vystúpiť v Martine pred skupinou Boney M.

Vtedy tu nastal obrovský karaoke boom, predtým som snáď ani nedržala v rukách skutočný mikrofón. Brali sme to ako šou s kamošmi, bežne sme chodili do podnikov, kde mi povedali, aby som šla zaspievať a vyhrať pre nich nejakú tú fľašku. Popri tom som skúšala šťastie po rôznych súťažiach, a na jednej z nich vyberali tých, čo budú spievať na štadióne pred Boney M. Dnes mi to príde vyslovene komické, ale bolo to také naberanie skúseností. Vybrala som si Smooth Operator od Sade.

Keby mi vtedy ponúkli akýkoľvek štýl, vzala by som to

K džezu, swingu a soulu ste nakoniec pričuchli v Amerike.

Ale bola to skôr náhoda. Šla som tam však s jasným cieľom spievať, preto som si zobrala jeden fascikel s notami pre pop, druhý pre rock a tretí pre gospel. Myslela som si, že sa uchytím aspoň v nejakom kostole. Začínala som však klasicky – prácou v kaviarni v istom kníhkupectve.

Mnohí sa ťahajú skôr do New Yorku, vy ste boli vo Washingtone.

Lebo som tam mala známych, kde som mohla bývať. Až taký dobrodruh, aby som šla úplne sama tam, kde nikoho nepoznám, som zase nebola.

V novinách som potom narazila na reklamu o live šou v luxusnej reštaurácii, kde to fungovalo tak, že čašníci nielen obsluhovali pridelené stoly, ale v rámci večera mali aj svoje vlastné spevácke vystúpenia. Boli to speváci hľadajúci uplatnenie. Nakoniec som získala až dva džoby – jeden v tejto reštaurácii a druhý cez personálnu agentúru vo vládnej organizácii pre presídľovanie utečencov. Mala som výhodu, že už pri príchode som relatívne slušne ovládala jazyk.

Práve ten pri odchode do cudziny mnohí podceňujú.

Keď po revolúcii prišiel boom cudzích jazykov a na Slovensko prichádzali lektori zo zahraničia, využili sme to. Jedna lektorka rok bývala priamo u nás doma, takže sme akoby získali tretiu sestru – Karen, s ktorou sme mohli celý čas debatovať v angličtine. Okrem toho som od pätnástich brigádovala v edukačnom centre British Council. Napriek tomu som sa v Amerike neraz blamovala, až tak ľahko to zase nešlo. (smiech)

V reštaurácii vás vzali hneď, ako vás počuli spievať?

Keď som prišla, už tam čakali dve černošky, čo mi nepridalo na nálade. Predsa len som žila v tom, že ich hlasy sú neprekonateľné. Vtedy som však prvýkrát na vlastné uši počula, že nie kažá vie spievať až tak dobre, jednu z nich dokonca ani nevzali.

Ja som zaspievala Whitney Houston, umeleckému šéfovi sa to páčilo, ale zrazu sa spýtal, či nespievam aj džez. Jednoducho cítil, že môj hlas sa hodí na niečo iné. Keby mi vtedy ponúkol akýkoľvek štýl, vzala by som to. Nakoniec mi dal kazetu, z ktorej som sa mala naučiť päť základných džezových štandardov, a tie sa stali mojím prvým repertoárom. Pomedzi čísla som klasicky obsluhovala pridelené stoly.

1.jpg

Vrátila som sa kvôli 11. septembru, bála som sa vojny

Dalo sa na tom zarobiť?

Záležalo na nás, lebo od podniku sme dostávali len minimálnu mzdu a všetko sa odvíjalo od sprepitného, teda od toho, ako som obluhovala, spievala, zaujala. Svoju šou tam pritom mali spievajúci herci, operná speváčka, dve sme boli džezové. Najskôr mi dávali obsluhovať len menšie stoly, potom pribúdali väčšie, a tak sa dalo zarobiť viac. Toto spojenie bol naozaj dobrý nápad, hoci to bola riadna zaberačka. Mávali sme totiž plno.

Aj niekto trafil, odkiaľ pochádzate?

Kdeže. Tipovali viackrát, väčšinou však tvrdili, že som z Latinskej Ameriky alebo Mexika. Keď som ich naviedla na Európu, mysleli si, že zo Španielska.

Po piatich mesiacoch ste sa zrazu vrátili domov. Čo sa stalo?

Prišiel jedenásty september. Prežila som to tam na vlastnej koži, bolo to šialené, už by som nechcela mať vtedajšie pocity. Ľudia sa báli chodiť metrom, húfne sa chodilo po uliciach, okolo samá panika, taxikári kasírovali trikrát viac ako inokedy...

Navyše tam panovalo embargo na informácie, a tak som sa o tom, čo sa deje, dozvedala cez internet zo slovenských portálov. Reálne sme sa báli vojny, pošahaní ľudia to vykrikovali aj v uliciach, prestalo mi to byť jedno. Nepredĺžila som si preto víza a rozhodla sa dokončiť posledný polrok v škole. Normálne som sa sem tešila, dodnes nemám pocit, že mi niečo uniklo.

10.jpg

Slovenská džezová súťaž? Tváre ako na maturite

Pri džeze ste už ostali?

Áno. Ešte v Amerike mi urobili nahrávku a poslala som ju do súťaže Mladé tváre džezu. Návrat sa kryl s jej termínmi, tak som to využila. V porote sedeli ľudia ako Gabo Jonáš, Matúš Jakabčic a Peter Lipa, súťažila som s budúcimi vynikajúcimi džezmenmi ako gitarista Mišo Bugala či huslista Stanko Palúch.

Bol to však pre mňa šok, lebo kým Američania prejavujú obrovské emócie a uvoľnenosť, u nás som si zrazu pripadala ako na maturite. Porota na nás hľadela bez akejkoľvek reakcie. Dnes viem, že my sme jednoducho taký národ, ale vtedy ma to mrzelo. Bez spätnej väzby totiž neviete, či spievate dobre alebo katastrofálne. Vtedy to pre mňa bolo strašné.

Nie je ten chlad spôsobený aj tým, že džez má korene inde a prenesený k nám jednoducho neznie dosť autenticky? Sú ľudia, ktorým príde komické české country, slovenský rap alebo reggae.

Ťažko povedať, ale bola som z toho úprimne zdesená. Keď sme si sadli do zákulisia, hovorila som tým ľuďom, aby vôbec boli radi, že sa u nás niekto venuje minoritným štýlom, ktoré sú pomaly na vymretie. Že to robia mladí ľudia, vynikajúci speváci a inštrumentalisti, ktorých to baví, hoci by mohli robiť rock, pop, dance, čokoľvek iné. Pritom v tejto krajine až na malé výnimky ani nemáme poriadny džezový klub.

Má to džezová a soulová speváčka pri zháňaňí kšeftov ťažšie ako komerčnejší umelci?

Čudovali by ste sa, ale z istého pohľadu ani nie. Je množstvo firemných aj súkromných párty, kde si zámerne volajú práve džezových umelcov. Vnímajú to ako elegantnú hudbu, bežne si nás objednávajú IT firmy, banky, spoločnosti, ktoré chcú mať akýsi sofistikovanejší a elegantnejší „look“.

Oceňujem, ak si predajca automobilov k prezentácii nového auta zavolá džezmena miesto nejakej sexice, ktorá zaspieva karaoke. Volajú si nás dokonca aj na svadby, kde netúžia po klasických odrhovačkách. Horšie je to s klasickými koncertami. Okrem pár klubov tu nemáme také, kde by džez dostával solídny priestor.

Z pohľadu prieniku do médií je to problém, nie?

Je, ale neľutujem to, hoci nepopieram, že s týmito pocitmi bojuje každý hudobník, a nielen v okrajových žánroch. U mňa to súvisí trebárs aj s tým, že raz by som sa rada živila iba hudbou. Skúšala som preto napríklad aj Superstar. Jeden z porotcov mi vtedy povedal, že CD odo mňa by si nikto nekúpil. Prišlo mi to trochu komické, lebo sa práve dokončovalo druhé vydanie môjho džezového albumu.

Napriek tomu som v Superstar postúpila do ďalšieho kola v divadle. Vtedy som však pochopila, že do tých súťaží už nepatrím, že to obdobie tínedžerstva, keď by to malo aspoň nejaký zmysel, som už prepásla. Jednoducho som do toho divadla ani neprišla.

4.jpg

Pocit nadradenosti džezmenov je možno oprávnený, ale nesprávny

Kam sa posunul džez od svojho vzniku?

Kedysi bol normálnou populárnou hudbou, to však bolo ešte v 20. až 30. rokoch minulého storočia, keď sa tancovalo na swing, keď ho hrávali veľké orchestre. Vtedy bol obľúbený ako dnes napríklad pop.

Potom prišla éra rokenrolu, boogie, rocku, punku, disco, synthypopu, funky... Jednoducho každá doba mala svojich favoritov. Aj džez sa však vyvíjal a smeroval k modernejšiemu poňatiu, dokonca aj úžasný klavirista Herbie Hancock urobil množstvo akýchsi „fusion“ cédečiek, kde kooperoval s ľuďmi z iných štýlov vrátane popu.

Je to nevyhnutný kompromis za to, aby sa džez dostával aj k masám? Taký Robert Glasper tiež zvykne kombinovať prvky viacerých štýlov.

Nemyslím si. Podľa mňa je to nevyhnutný vývoj, a ten sa nedá zastaviť. Nebolo by predsa normálne, aby si niekto postavil hlavu a stále sa snažil znieť ako Ella Fitzgerald. Nemôžeme sa umelo štylizovať, ak chceme priniesť ľuďom niečo nové. Vyhýbať sa prvkom iných žánrov je zbytočné.

Známy mi tvrdil, že od istej doby nemôže počúvať džez, lebo jeho muzikanti sú elitárski snobi, ktorí zvrchu pozerajú na iné žánre. Všetko ostatné je podľa nich pokleslé, len oni sú umenie. Má také tvrdenie opodstatnenie?

Sčasti určite, ale mnohí medzi nami sa proti tomu snažia bojovať. Sama nemám džezovú školu, nevyštudovala som konzervatórium, ale baví ma to a myslím si, že mám okolo seba excelentných hudobníkov. Hudba je hudba a nemožno robiť rozdiely medzi žánrami, žiadny nie ja nadradený ostatným. Možno však to silnejšie ego džezmenov vyplýva z toho, že sú medzi nimi naozaj výborní inštrumentalisti a džezová hra si vyžaduje viac štúdia a úsilia na rozdiel od jednoduchého popu.

Pocit istej nadradenosti je teda možno oprávnený, ale osobne by som to nikomu nedávala pocítiť. Ak sa nejaká muzika dotkne vášho srdca, je úplne jedno, čo počúvate. Necítim neúctu ani voči tým, ktorí na konci môjho koncertu požiadajú o ľudovky. Rozumiem im, lebo džez nie je naša, ale americká ľudová hudba, a naši ľudia majú tiež nárok na trochu autenticity.

Je riskantné spievať džez v slovenčine?

Mne sa to osvedčilo a chcem preto priniesť viac slovenských skladieb. Na Slovensku treba spievať jazykom, ktorému ľudia rozumejú. Peter Lipa je dôkazom toho, že sa to dá. Je to síce ťažšie ako v angličtine, ale má to aj svoje čaro. Ako osloviť poslucháčov, keď angličtina stále nie je medzi ľuďmi taká rozšírená, aby rozumeli textom piesní? Zlepšuje sa to, ale väčšina ju stále neovláda.

Nedá sa to zistiť, ale trebárs hit Maturantky od Petra Lipu by zrejme rádiá nehrávali, ak by to nebolo v slovenčine a ešte aj štýlovo uletené mimo džezu.

Jasné, Peter neraz robí práve „fusion“. Dnes je pojmom, a tak si to môže dovoliť. Na mnohých akciách vystupujeme s jeho kapelou, sú to zlatí ľudia, na pár z nich sme si dali aj duety. Cením si to rovnako, ako keď som kedysi mala možnosť byť v Piešťanoch opakovane na pódiu s nebohým Dodom Šošokom.

To bol veľký guru.

Nepochybne. V jeho klube som s ním zažila veľa srandy. Swing hrával dokonca tak oduševnene, že mu raz vyletela palička a trafila ma do chrbta. Vtedy som mu tvrdila, že je už ako Laco Déczi, ktorý kedysi vyhlásil, že každý dobrý džezmen by mal zabiť aspoň jednu speváčku. (smiech) Ženy vraj do tohto žánru nepatria. Keď sme sa potom mali stretnúť v nejakej televízii, stresovala som, čo na mňa povie, ale bol zlatý, dokonca sme si vymenili cédečká.

7.jpg

Skočiť z rocku a popu rovno na starú muziku nešlo

Povedzme, že niekto to s tým džezom chce poslucháčsky skúsiť. Čím začať, aby ho to neodradilo pri prvej skladbe?

Sama som nezačínala priamo Ellou Fitzgerald, Billie Holiday alebo inými starými speváčkami, hoci mi ich každý odporúčal. Dnes sa mi páčia, ale z rocku a popu priamo skočiť na starú muziku nešlo, túžila som po oveľa modernejšom výraze.

Gabo Jonáš mi vtedy poradil, že zniem trochu ako Chaka Khan, keď urobila CD s názvom Echoes Of An Era s majstrami ako Chick Corea, Freddie Hubbart, Stanley Clarke, Lenny White... Zapáčilo sa mi to, lebo to boli klasickí džezmeni v spojení s funky-popovou speváčkou, teda „fusion“. A práve tým som začala, pokračovala swingom a už to šlo.

Čo taká Cesária Évora z Kapverd? Spievala iný štýl, ale neraz ju prirovnávali práve k Billie Holiday.

To bola veľká speváčka, hoci ja som k nej až tak neinklinovala, lebo ma oslovil najmä ten swing. Prebudil môj temperament, čo zrejme súviselo s tým, že som kedysi chcela byť tanečnica. Dnes vyhľadávam speváčky na pomedzí žánrov, napríklad Ledisi, ktorá spája soul a džez, Randy Crawford, Lalah Hathaway a ďalšie. Kto hľadá, určite nájde, dobrej muziky je veľa.

Koho treba vidieť z našich muzikantov?

Určite saxafonistu Radovana Tarišku, Mila Suchomela, Nikolaja Nikitina, klaviristu Ondra Krajňáka, Tomáša Gajlíka, Klaudia Kováča, fenomenálneho a u nás nedoceneného Gaba Jonáša, bubeníkov Peťa Solárika, Mariána Ševčíka, z kontrabasistov Štefana Bartuša, ktorý nahral krásne CD pôvodnej tvorby. Neskôr som na jeho inštrumentálne skladby zložila texty a absolvovala s ním turné. Z Čiech nechcem vynechať kontrabasistu Tomáša Baroša, ktorý so mnou nahral CD, zo žien zase multitalentovanú Sisu Michalidesovú.

Na koncertoch rada hrávam s tými istými muzikantmi, ktorých používa aj Ida Kelarová, na párty ideme zase v triu či len s pianom, ale hudobníkov tu máme naozaj skvelých. Dá sa s nimi improvizovať, odviazať, občas to znie diabolsky alebo naopak, dokážeme to utlmiť.

8.jpg

Žánrové úlety džezákom nevyčítam

Dokážete sa hudbou uživiť? Stále totiž pracujete v personálnej agentúre.

V súčasnej kríze to s týmto žánrom, žiaľ, nejde. Záleží však na tom, aké máte nároky. Ak by ste chceli splácať hypotéku, kúpiť si auto, tak to nehrozí. Majitelia klubov nechcú platiť veľké peniaze, navyše neraz očakávajú, že sa sami postaráte aj o propagáciu. To by však mal robiť práve ten podnik. Mnohí chcú, aby ste vystupovali len za vstupné, lenže tento americký štýl u nás veľmi nefunguje. Naši džezmeni pritom nie sú drahí, mnohí hrajú za pár desiatok eur za noc, pritom neriešia, či hrajú pre dvoch alebo pre 100 ľudí, stále musia odviesť rovnako kvalitný výkon.

Nie je tajnosťou, že vo Viedni sa za hranie v klube platí 100 až 150 eur za hlavu, inde zase len 40 či 50 eur. Na Slovensku by vám mnohí nedali ani to. Pred zavedením eura sme tu bežne hrávali za tisíc korún na hlavu, dnes dostávame maximálne 70 eur. Z toho si treba odpočítať všetky náklady. Lepšie sa dá zarobiť na súkromných párty, firemných večierkoch či svadbách.

Pred tohtoročnými Bratislavskými džezovými dňami vyšla v časopise .týždeň relatívne jemná kritika. Peter Motyčka v nej riešil dramaturgické smerovanie festivalu. Ukončil to slovami „Džez na džezákoch? Áno, aj.“ Reakciou organizátorov bolo, že nedostal akreditáciu. Nie je to detinské?

Akreditáciu by som nezamietla, osobne však necítim potrebu riešiť žánre, lebo aj tak je dnes všetko spomínané „fusion“. A rozumiem skôr organizátorom festivalu, že sa snažia zostaviť plán tak, aby dokázali pokryť všetky výdavky.

Patrí však na džezáky trebárs zoskupenie typu Kool & The Gang?

Ok, dá sa o tom debatovať. Na druhej strane minulý rok tam na Earth, Wind & Fire Experience tancovalo celé muzikantské obsadenie Roberta Glaspera. Nemôžeme sa na to pozerať striktne tak, že toto je ešte džez, toto je už funky,toto už niečo iné. Koľko našich džezmenov hrá aj funky? Organizátorov chápem, že chcú uspokojiť širšie masy, nevidím na tom nič zlé, navyše je to až posledný večer, ktorý je zábavnejší a stalo sa to už tradíciou. Uspokojiť všetkých je nemožné, vždy bude v tom programe niekto niekomu chýbať.


Rozhovor bol autorizovaný, Hanka Gregušová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nový úver na trhu pomôže vášmu biznisu napredovať
  2. Vyznáte sa v novom označovaní palív?
  3. Masívna ofenzíva barcelonskej značky v segmente SUV
  4. Jednoduchý návod, ako mať v roku 2019 viac peňazí
  5. Tipy, kam so školákmi na dovolenku cez jarné prázdniny
  6. Jedli ste už ružovú čokoládu?
  7. Slováci ako prví precestujú 7 divov sveta privátnym lietadlom
  8. Dobrým anjelom aj vďaka pár klikom na Instagrame
  9. Odhadovaný výnos 7,5 % ročne
  10. Obrovské zľavy na skladové Volkswageny
  1. Ľadový expres dopraví ľudí za lyžovačkou bez prestupov
  2. Relaxačná zóna v záhrade
  3. TRUCK režim zdarma pro autokameru s navigaciou MiVue Drive 60 LM
  4. Masívna ofenzíva barcelonskej značky v segmente SUV
  5. Vyznáte sa v novom označovaní palív?
  6. Vyhlásenie Vedeckej rady EU v Bratislave
  7. 5 skvelých interiérových trendov pre rok 2019
  8. Functional spaces for creative dwellers
  9. Nový úver na trhu pomôže vášmu biznisu napredovať
  10. Jednoduchý návod, ako mať v roku 2019 viac peňazí
  1. Obrovské zľavy na skladové Volkswageny 18 730
  2. Tipy, kam so školákmi na dovolenku cez jarné prázdniny 16 269
  3. Jednoduchý návod, ako mať v roku 2019 viac peňazí 14 022
  4. Slováci ako prví precestujú 7 divov sveta privátnym lietadlom 9 256
  5. Sviatky a voľné dni 2019: Využite ich naplno a oddychujte viac 6 955
  6. Iba dnes: Ročné predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu 26 eur 6 849
  7. Jedli ste už ružovú čokoládu? 6 626
  8. Odhadovaný výnos 7,5 % ročne 5 993
  9. Maurícius, Maldivy, Thajsko. Plavte sa po Indickom oceáne a Ázii 3 839
  10. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Ománe? 1 999

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

PRIMÁR

Herman: Nie je normálne, že v zdravotníctve štát čaká na sponzorov

Moderátor presviedčal už osem ministrov.

PÍŠE KAROL WILCZYŃSKI

Poľsko plače pre nenávisť

Cez víkend pochovali bývalého starostu Gdanska.

Neprehliadnite tiež

Trápenie sveta aj vaše predsudky. Marek Ormandík postavil v Danubiane múr

Na výstave k päťdesiatke sú obrazy z posledných troch rokov.