Činohru SND dobre pozná. Už ju dva roky viedol. Teraz to ROMAN POLÁK skúsi druhýkrát.
S akými očakávaniami nastupujete na tento post?
„Nemám ich také veľké, ako po prvý raz. Beriem to ako príležitosť, ktorú som nemotivoval ani neočakával, ale neuhol som jej napriek vnútorným polemikám. Uvidím, či to bude mať význam pre širšiu divadelnú spoločnosť.“
Vstupujete do tej istej rieky?
„Ani rieka už nie je tá istá, ani moja noha nie.“
Čo sa zmenilo v SND za posledné roky?
„Veľa nie, stále sa hľadá miera autonómnosti súborov voči centralizácii, ktorá je v niektorých prípadoch nevyhnutná. S generálnym riaditeľom Mariánom Chudovským som sa dohodol na spolupráci aj preto, že jeho víziou je holdingová spoločnosť. Je to však istý proces, aby súbory na seba nenarážali po finančnej stránke a aby každý vedel, čo môže žiadať a akú má zodpovednosť.“
Osvedčilo sa vám, že ste prišli do divadla už skôr, aby ste pripravili nasledujúci sezónu?
„Zobrali sme si príklad z Čiech, kde nový šéf, prichádzal pol roka pred oficiálnym nástupom. Táto sezóna je ale ešte výsledok práce doterajšieho riaditeľ Emila Horvátha a jeho dramaturgického tímu.“
Chystáte výraznejšie personálne zmeny?
„Radikálne zmeny neočakávam. Široko koncipovaný súbor má aj svoje problémy, ale treba ich riešiť individuálne, aby bol inšpirovaný vnútornou aj vonkajšou konkurenciou.“
Pri vašom odchode zo SND v roku 2008 ste neskrývali ani isté napätia medzi vami a súborom. Bude to teraz lepšie?
„Ako režisér som prešiel väčšinou súborov na Slovensku. Menšie divadlá sú zomknutejšie, je tam menšia konkurencia, mnohokrát je tam aj príjemnejšia atmosféra. Činohra SND nie je, a asi ani nikdy nebola, jednoliatym kolektívom. Kým boli v divadle interní režiséri, každý z nich mal vlastnú skupinu hercov. Vznikli mini kolektívy, ktoré tlmočili svoj divadelný názor a štýl, to je pozitívne. Vytvárať jednoliaty kolektív je zložité, ak má byť divadlo širokospektrálne. Mojou úlohou je vytvoriť istú rovnováhu, medzi týmito skupinami, a to aj prizývaním jednotlivých režisérov.“
Odchádza dramaturg Martin Kubran?
„Dokončí sezónu, je to určite zaujímavý, špecifický dramaturg. V ďalšom období budeme spolupracovať, ale už len na projektoch. Aj režisér Ballek bol na mieste dramaturga, ale nemal plánovanú žiadnu dramaturgiu, tak som mu ponúkol inú možnosť spolupráce, tiež na konkrétny projekt. Chcem, aby línia iného názoru v činohre pokračovala.“
Čo by malo dnes národné divadlo ponúkať?
„Každý priveľmi radikálny názor na túto otázku je fundamentalistický.“
Napríklad?
„Že divadlo má byť len o súčasných hrách a súčasných pocitoch, modernými radikálnymi prostriedkami. Je to pravda, ale nie celá. Nemyslím si, že by malo byť všetko smerované do jedného prúdu. Bratislava je veľmi chudobná na divadlá, sú tu v podstate tri repertoárové so súbormi, čo je málo. ND musí potom plniť rôzne funkcie od zábavnej až po náučnú, či mienkotvornú.“
Akú dramaturgiu chcete teda presadzovať?
„Mám projekt na štyri roky, počas ktorých by som chcel prejsť od klasiky svetovej a slovenskej až po najlepšie hry svetového súčasného repertoáru. Najpodstatnejšie nie je akú hru vyberieme, ale kto ju bude režírovať, aký bude jeho svetonázor, pocity a profesionálne schopnosti. Pre každú sezónu chcem vytvoriť základnú dramaturgickú špecifičnosť.“
Chystáte aj nejaké zmeny v zameraní jednotlivých sál?
„Štúdio by sa malo vyprofilovať na náročnejšiu dramaturgiu. Nový priestor v modrom salóniku by sa mal otvoriť pre divadlo poézie, malé hry, benefície, diskusie, stretnutia s tvorcami, teda akúsi nepravidelnú dramaturgiu, ktorá nemusí byť stálou súčasťou repertoáru. Z nevyužitých kuchynských priestorov v podzemí chcem vytvoriť ešte menší a ešte experimentálnejší priestor.“
A čo veľká scéna?
„Veľké javisko je pre veľké hry, ktoré prichádzajú s veľkými témami, ktoré inscenujú tvorcovia schopní osloviť širšie publikom. Nie povrchnou aktualizáciou, ale vnútorným objavením tém, ktoré sú živé v spoločnosti.“
Nitrianske divadlo nazvalo svoju aktuálnu sezónu sezónou smiechu. V SND sa dá skôr hovoriť o sezóne plaču.
„Dramaturgia by mala byť vyvážená. Rád by som nadviazal na tituly akými bola moja Anna Karenina, či Čičvákov Faust, teda na nezameniteľné veľké hry, ktoré si v takom rozsahu iné divadlá nemôžu dovoliť, už len preto, že je tam veľa hercov a postáv. V dnešnej dobe sa už na západe píšu hry len pre malý počet hercov, zahrať tam nejakú klasiku je problém. Som zvedavý na ďalšiu réžiu Diega de Breu. V septembri čakáme na Nvotovu inscenáciu Mnoho kriku pre nič.“
Aké poučenie ste si zobrali z inscenácie Aj kone sa strieľajú?
„Divácky je to veľmi úspešná. Aj také budeme robiť. Otázka znie, či máme vlastne dosť tvorcov, ktorí sú schopní zaujať divákov na veľkej scéne aj hrami bez komediálneho razenia, ale so silným humanistickým posolstvom.“
Za predchádzajúcich vedení SND bola snaha objednávať nové hry u slovenských autorov. Bude pokračovať?
„Bude, ale nebudem sa do nej unáhlene hrnúť. Na dobré hry treba čas, treba s autormi pracovať. Našou ambíciou je, aby sme oslovili nielen slovenské, ale aj stredoeurópske zázemie tvorcov.“
Vaša tvár je aj na PFke divadla Astorka? Nie je to konflikt záujmov?
„Túto sezónu tam nerežírujem a o budúcej sa budeme rozprávať. Nemyslím si, že s funkciou, ktorú som získal by mala skončiť moja režijná cesta.“
Nový marketing SND sa zviditeľnil, pracuje viac so známymi osobnosťami. Je to dobrá cesta?
„Áno, je dravší. Od septembra neboli v činohre výrazné problémy s návštevnosťou. Ak sa niektorá inscenácia aj nepodarí, je to legitímne. Otázka je, ako dlho zostane na repertoári, či má význam sa ju pokúšať oživovať. Podstatné je, že divák musí vedieť, na čo ide. Je zbytočné, aby napríklad ľudia prichádzali na inscenáciu, ktorá je určená celkom inému publiku. Divadlo nesmie diváka klamať a oslovovať všetky spektrá divákov. Na jednej strane je výrazne konzervatívne publikum, na druhej tí, čo žiadajú zmenu v štýle hrania a inscenovania. SND má kultivovať, ale nemusí byť pritom prudérne. Ani v obsahu, ani vo forme.“
