Pre svoju popularitu toho Karel Čáslavský (28. 1. 1937 - 2. 1. 2013) evidentne veľa nerobil. V televíznych reláciách sedel skoro stále na tom istom mieste, v obleku alebo pulóvri, a jeho komentár k starým, archívnym záberom bol jedinou akciou.
A predsa v Česku nebolo televízneho projektu, ktorý by vydržal dlhšie ako jeho Hľadanie strateného času. Diváci okamžite vycítili, že majú pred sebou odborníka, ktorý podáva zaručené informácie a má pritom cit na nečakané kúzlo každodennej reality.
Vedenie Českej televízie preto nemalo dôvod rušiť jeho štvrťhodinový program, ani po dvadsiatich rokoch a 500 odvysielaných dieloch.
Nikto mu neprotestoval
Na Slovensku sme ho poznali od roku 1985, keď bola hitom zábavná relácia Videostop. Púšťali sa v nej filmové ukážky, a keď sa zrazu zastavil obraz, súťažiaci mali hádať správne odpovede na otázky, ktoré súviseli s filmom. S nápadom prišiel Čáslavský, ale predpokladal, že ako moderátor bude vystupovať len Ján Rosák. Lenže ho prehovorili.
„Vďaka Videostopu som zistil, že divákom na obrazovke až tak veľmi neprekážam. Vtedy som súhlasil, pod jednou podmienkou: ak bude ktokoľvek protestovať, že kto to tam lezie na obrazovku, končím. Nikto neprotestoval," povedal v rozhovore pre Českú televíziu.
Karel Čáslavský chodil na Strednú filmovú školu v Čimeliciach pri Písku, akurát ju otvárali, keď končil základnú. Bola veľmi dobre vybavená a filmové remeslá sa tam učili aj mnohí Slováci. On už vtedy vedel, že nebude ani strihačom, ani kameramanom či osvetľovačom, ale režisérom.
Keď v detstve nadšene chodil do kina, nebolo to preto, aby si užil filmové umenie.
„Skôr som sa do toho kina zaľúbil. Chytila ma atmosféra, páčil sa mi ten smrad. Vtedy boli ešte horľavé filmy a uhlíkové lampy v premietačkách vydávali zvláštny pach. Do toho som sa zbláznil," hovoril.
Po štúdiách robil istý čas na Barrandove, bol aj asistentom Kádara a Klosa. Keď sa však uvoľnilo miesto v Národnom filmovom archíve, utekal tam. Kým český Krátky film uchovával filmové dokumenty po roku 45, vo filmovom archíve sú filmy nakrútené do roku 1945. Na to obdobie československých filmových dejín sa stal Karel Čáslavský špecialistom.
Jeho znalosti pomohli aj slovenskému režisérovi Matejovi Mináčovi, keď nakrúcal filmy Všichni moji blízcí, Sila ľudskosti alebo dokumenty o Nicholasovi Wintonovi, ktorý zachránil stovky detí z českých rodín pred nacizmom, tým, že ich presťahoval do Británie.
„On bol neuveriteľný, ako chodiaca encyklopédia. Vo fondoch mal prehľad dávno predtým, ako sa začali digitalizovať. Povedal som mu, čo potrebujem, a on to za dvadsať minút priniesol," hovorí Mináč.
„Okrem toho bol fenomenálne zanietený, pri pátraní sa nikdy nevzdával. Keď som robil Silu ľudskosti, povedal, že ešte musí otvoriť tri škatule. Vraj ich obsah ešte nikdy nevidel, ale že by to malo súvisieť s témou. A naozaj, boli tam zábery detí prichádzajúcich do Londýna. Teda zásadný materiál pre náš film."
Kamarát na telefóne
Ako pracovník filmového archívu chystal Čáslavský viacero televíznych relácií. Čím viac ho ľudia poznali a uznávali, tým mal zrejme v archíve menší priestor. „To je strašné, ako som tu už dávno," hovoril pre Českú televíziu. „Už som v podstate nábytkom. Som už asi v tretej kancelárii. Sú stále menšie a menšie, menšie je už vari len WC," smial sa.
Tam ho stretol aj Matej Mináč, ktorý to potvrdzuje. „To bolo strašné, český národný poklad sedel v miestnosti 2 x 2 metre, zahádzaný vecami a so strihacím pultom. Ale preňho to asi nebolo dôležité. Svoju prácu bral ako službu iným a chcel im pomôcť."
Pred časom na TV Barrandov obnovili reláciu Videostop. Čáslavský však posledný rok strávil v nemocnici a tak musel byť Rosák samostatnejší. Kým mu však nezlyhali pľúca, Rosák ho vnímal ako „kamaráta na telefóne", s ktorým sa môže vždy aspoň poradiť.
