KNIHA TÝŽDŇA / DNES A POZÍTŘÍ
Hra Patrika Ouředníka je metaforou neukotvenej ľudskej existencie, v ktorej jazyk prestal byť prostriedkom na uchopenie reality
Patrik Ouředník (1957) emigroval v roku 1984 do Francúzska. Na Sorbonnskej univerzite vyštudoval francúzsku literatúru. Z nej preložil do češtiny Jarryho, Vachého, Becketta, Viana, Simona, Brela a ďalších. Francúzom sprostredkoval napríklad časť lyrického diela Vladimíra Holana.
Ouředník pestuje viacero žánrov, pritom obsahovo a formálne ide zakaždým o nekonvenčnú literatúru. Takou je aj hra v štyroch obrazoch Dnes a pozítří s podtitulom Rozhovory pěti přeživších,ktorú vydaliVětrné mlýny v Brne. Jej mottom by mohla byť miniatúra Návštěva v nemocnici z autorovej zbierky básní Anebo: „Co dělal? Nic. Co říkal? Nic. Co chtěl? Nic. Jak je mu? Mnohem líp.“
Ad absurdum
Zo stropu striedmo zariadenej izby visí žiarovka, tri stoličky v polkruhu, nástenné hodiny ukazujú o päť minút dvanásť. Svet zmizol, ľudia sa stratili, všade je temnota zväčšujúcej sa prázdnoty a izba sa pomaly zmenšuje. V tomto priestore a čase sa odohráva príbeh piatich mužov, čakajúcich na ďalší, práve prebiehajúci koniec sveta.
„Spoluúčinkujú“ i dvere, o ktorých sa nevie, či sa otvárajú dovnútra, alebo von, a keď už sa zdá, že len dovnútra, nastanú pochybnosti o kľučke. „Ľudská fantázia zabudla vymyslieť kľučku ku dverám,“ skonštatuje Jan, zatiaľ čo doktor Pánek namietne: „Stačí, že vymyslela dvere.“ Tie Jan neskôr rozrúbe sekerou, ale vonku je iba hmla, cesta sa človeku prepadáva pod nohami, nuž sa vráti a „dvere“ za sebou zabuchne.
Aktérmi príbehu sú i diváci, ktorí, ako sa zdá, môžu kedykoľvek odísť domov, na rozdiel od „hrdinov“ na scéne. Akoby platila veta z Beckettovej prózy Malone umiera: „Na začiatku je dobré vedieť, kam ideme. Človek potom skoro ani nemá chuť niekam chodiť.“ Tí piati tak ako Vladimír a Estragon trávia čas čakaním a prežívajú ho vďaka tomu, že hovoria. To, čo povedia, nezriedka balansuje na hranici hlbokomyseľnej reflexie a prvoplánového gýču. Za slovami číha ničota a vanie prázdno, spoza nich vykúka absurdnosť ako extrakt skutočnosti, vari najplnšie vystihujúca vedomie neukotvenia ľudskej existencie.
Rozprávajú sa, no jeden cez či ponad druhého. Lebo jazyk prestal byť prostriedkom na uchopenie reality a stal sa princípom nedorozumení. Tie sú výsledkom nielen komicko-dramatického efektu, keď postavy reagujú na seba v rôznom poradí, alebo sa do hry zamiešajú tí, čo pôvodne neboli oslovení. Kolízie vznikajú pre vzťah medzi východiskovou, to jest bezvýchodiskovou situáciou a nemožnosťou čosi zmeniť (ale čo?) na stave vecí a niekam (ale kam?) odísť.
Svet ako divadlo
Na refrén ´čo robiť, čo chcieť, čo povedať?´ je odpoveď len na poslednú časť, a to Pánkova. On definuje všetko naše existenčné a transcendentálne ako „nič pred životom a nič po smrti – niečo ohraničené dvoma nič“. A vraví, že toto nič treba vypĺňať jazykom, hovoriť čiže byť, čiže navodzovať zdanie existencie, reálneho ľudského života a príčinnej podmienenosti javov a vzťahov. Karel dokonca navrhne, aby si rozprávali „príbehy zo života, rôzne veci, čo sa fakt stali“, keďže „to niekedy býva väčšia psina než žarty“. Na zvyšné otázky platia už len protiotázky: Čo budeme robiť po tom, čo sme niečo urobili? Kam pôjdeme po tom, čo sme niekam šli?
Stále je o päť minút dvanásť a „jediní reprezentanti ľudstva na tomto zúboženom svete“ menia zanikajúci svet na divadlo s inventárom ilúzií, klamov a preludov. A sami seba na maškarné panoptikum. Do hry vstúpi publikum. Nastane tma a z rádia znie hlas, ktorý akoby odovzdával naliehavé posolstvo, pochopiteľne, v nezrozumiteľnej reči. Potom sa rozsvieti a začne sa silvestrovská párty a haravara verbálnych banalít. V jej závere herci z tmy hľadia do obecenstva ako do svojho zrkadla, ktoré je predznamenaním, že príbeh bude pokračovať tu či inde a s tými istými či inými hlavnými postavami. Po záverečnom potlesku totiž diváci nemôžu divadlo opustiť, lebo východ je zatvorený. Napokon ich vyvedú von núdzovým východom. Aspoň tak sa to udialo dnes večer.
Ale možno sa všetko začne odznova a bez pamäti, ako teoretizuje Pánek, a ľudstvo – už zase nepoučené – sa bude cítiť povolané písať nové dejiny a zakladať lepší svet a zmysluplnejšie bytie človeka. Človeka, ktorý v tom svete nebude sám, lebo s ním zostane raz nezmyselné, častejšie však nádejeplné želanie prežiť ďalší ohlásený koniec sveta.
Ďalšie knihy
Europeana. Stručné dějiny dvacátého věku
Volvox Globator, 2012
Čo je pravda? Historická pravda? Literárna pravda textu? Pravda utópií? Pravda pamäti? K týmto otázkam nám Ouředník riešenie neposkytne, alebo presnejšie povedané nám ich nonšalantne ponúkne toľko - trochu ako v výpredaji zľavneného tovaru u starinárov 20. storočia -, že to vyjde narovnako.
Aniž jest co nového pod sluncem
Volvox Globator, 2011
Český jazyk je pre autora tejto knihy podľa vlastných slov tým, čím je pre filatelistu album známok: listuje si v ňom. Tentoraz zalistoval v Biblii a jej českých prekladoch - Husových, Jakoubkových, Štítneho a Komenského náboženských výkladoch a idiomatických zbierkach od Blahoslava po Zaorálka. Výsledkom je slovník obsahujúci v tomto druhom, rozšírenom vydaní 1400 výrazov biblického pôvodu. Doplnený je citáciami z diel známych i menej známych biblistov – a nie vždy úctivými komentármi samotného autora.
Utopus to byl, kdo učinil mě ostrovem
Torst, 2010
Na polceste medzi autorskou esejou a odbornou štúdiou, Ouředníkova nová kniha čerpá látku rovnako dobre z literatúry ako z histórie, filozofie či antropológie. Od Homéra po cirkevným otcov, od stredoveku po renesanciu, od osvietenstva po sociálne utópie 19. storočia a dystopie súčasnosti, Ouředníkove dejiny utópie sú predovšetkým dejinami myslenia o spoločnosti - a tým aj západnej kultúry ako takej.
