Dobrý film nás dokáže pohltiť tak, že sa doňho doslova vžijeme a prestaneme vnímať okolie. Muzikál sa o to ani nepokúša, chce diváka okúzliť destilovanými citmi, divadelnou štylizáciou, hudbou, spevom, choreografiou, krásnymi zboristkami a výpravou. Úprimnosť spevohry je v jej neskrývanej hravej falošnosti. Realistický muzikál je oxymoron. Možno práve preto ho Tom Hooper nakrútil.
Victor Hugo má smolu. Jeho Zvonára u Matky božej ľudia poznajú najmä ako kreslenú disneyovku s pesničkami. A monumentálne 1 200-stranové dielo Bedári, to je zasa najmä muzikál z roku 1980 (svetová premiéra v Paríži) a predovšetkým naštudovanie z londýnskeho West Endu, ktoré sa hrá už 27 rokov, od roku 1987 aj na Broadwayi a v roku 1992 dorazilo i do Československa.
Filmová pocta inscenácii
Filmoví Bedári nie sú určení pre čitateľov románu, nevznikli pre Hugove myšlienky, posolstvá, silné presvedčivé príbehy a strhujúce charaktery. Nakrútili ich pre zapálených milovníkov muzikálu. Nie muzikálového žánru ako takého, ale londýnskej inscenácie. Sfilmovať ju chcel už v roku 1988 Alan Parker, po ňom Bruce Beresford a napokon projekt nadlho zakotvil u producenta Camerona Mackintosha, kde sa ho v roku 2011 ujal držiteľ Oscara za Kráľovu reč Tom Hooper.
Jeho režijná koncepcia je neobyčajná. Donedávna platilo, že ak chce spevoherný žáner fungovať, musí byť teatrálny a gýčový, s prepiatym štylizovaným herectvom, bohatou výpravou a efektmi. Baz Luhrmann dokázal, že gýč môže byť účinným jazykom filmovej postmoderny.
Hooper sa však vybral opačným smerom. Na jednej strane zo scenára prakticky odstránil hovorené slovo, nechal len hudbu, piesne a obsadil svetoznáme hviezdy. Na druhej strane však nakrúcal v autentických lokáciách alebo v hyperrealistických kulisách, s dobovými kostýmami a rekvizitami, so subjektívnou roztrasenou kontaktnou kamerou a najmä – nechal hercov hrať realisticky, bez prílišného nadhrávania. A pri tom spievať, často neumelo a udýchane, ale autenticky. Orchestrálny sprievod vznikal dodatočne až k nakrúteným pesničkám.
Muzikál hľadá superstar
Vznikla vizuálne neobyčajná a hviezdne obsadená filmová dráma, v ktorej postavy namiesto rozprávania spievajú. Štruktúra však kopíruje muzikálovú inscenáciu so všetkou jej umelosťou, strojenosťou a zjednodušovaním. Herci sa usilujú o autentické prežívanie... čoho? Divadelného muzikálu? Občas je to bez priznania muzikálovej štylizácie, bez choreografie, bez tanca slepá ulička: piesne sprevádza minimum akcie. Aktéri buď niekde stoja alebo sedia, hrajú emócie – a spievajú.
Ústrednú pieseň I Dreamed a Dream Hooper zachytil v jedinom dlhom detailnom zábere. Je to najsilnejšia pieseň, dojímavá Anne Hathaway ju spieva precítene, ale sledovať po celý čas len jej tvár je skôr televízne ako muzikálové či filmové.
Obsadenie Samanthy Barks, ktorá aj v londýnskom Queen's Theatre stvárňovala Eponine, zdôrazňuje, že Hugh Jackman a Russell Crowe sú určite lepší herci ako speváci. Spievanie občas nahrádzajú polohlasným recitatívom. A pretože svoje postavy stvárňujú realisticky, zvýrazňujú tým ich slabú motiváciu. V románe nechýba, v divadelnom muzikáli ju stačí zaspievať, takto postavený film však bez nej nefunguje. Nevieme, prečo sa Javert tak upäl na prenasledovanie Valjeana, ani prečo pred ním Valjean jednoducho neodíde niekam preč. Možno aj vďaka tomu si takmer celú šou ukradli pre seba Sacha Baron Cohen s Helenou Bonham–Carter v úlohách Thénardierovcov. Sú zlí, štylizovaní a hraví, preto podmaniví v hereckom prejave i v speve, akoby sem zablúdili z celkom iného muzikálu. A publikum ich miluje.
Príjemná, ale slepá
Nové milénium filmovému muzikálu nepraje. Od Tanečnice v tme, Moulin Rouge, Fantóma opery a Chicaga sme sa dočkali burtonovského Sweeneyho Todda (tiež s Cohenom a Bonham-Carter!), teenagerského Hairsprayu, čudnej Mammia mia! a rozpačito prijatého pokusu o poklonu Fellinimu Deväť. Rock of Ages k nám ani nedorazil. V tomto zozname Hooperovi Bedári rozhodne patria k nadpriemeru. Stihli už – najmä v USA – získať veľa prestížnych cien, vrátane štyroch nominácií na Zlatý glóbus – no i tak sú najmä kuriozitou a dôkazom toho, že tadiaľto cesta k budúcnosti muzikálových filmov nevedie.
