Jana Farmanová má za sebou úspešný rok. Stihla veľa vystavovať, maľovať a s tímom ľudí pracovať na svojej prvej knihe.
Keď sme sa stretli pred dvoma rokmi v Nitre a hovorili o maľbách zo série Vlakové, bola nadšená, lebo poetka Mila Haugová jej navrhla, že na jednu z nich napíše báseň. Nemal to byť dlhý článok, no s Janou Farmanovou sme sa rozprávali viac než hodinu. O tom, že maľba je pre ňu taká prirodzená ako nádych a výdych, o práci v záhrade, lebo veď – netreba stále čosi vyrábať, aj o pokoji, ktorý nachádza v intenzívnom prežívaní prítomnosti.
Dva roky uplynuli. V ateliéri Jany Farmanovej pribudli nové akryly, akvarely aj maľby, ktoré počas toho obdobia videli diváci na šiestich výstavách. Pribudla aj spomínaná báseň, ale nielen tá. Zo spolupráce bratislavskej galérie Krokus a Slovartu vyšla v decembri aj jej prvá kniha – monografia.
Nemá žiadne zbytočné obmedzujúce názvy. Meno autorky jej úplne stačí. Napokon, nech jej maľby stretnete kedykoľvek, stále sú rovnako prirodzené ako nádych a výdych, nemajú žiadne náznaky, že by boli urobené nasilu a ide z nich ohromná sila intenzívneho prežívania prítomnosti.
Z cyklu Melanchólia, 2006.
Horolezkyne, 2007 - 2008.
Nedá sa to oddeliť
Gabriela Kisová z galérie Krokus, kde nájdete do 25. januára aktuálnu výstavu najnovších malieb Jany Farmanovej, vraví, že chceli urobiť knihu, ktorá by oslovila širšie publikum ako len návštevníkov galérií. Preto sú v nej zastúpené rôzne textové žánre. Výber z diel mapuje Farmanovej tvorbu od roku 2000 po súčasnosť.
Nápad funguje. Najprv vás dostane obal - maľba dievčaťa vynárajúceho sa z vody vytlačená na plátne. Potom vôňa (akoby boli z papiera cítiť všetky tie farby) a ďalej sa už rozbehne súvislý príbeh, ktorý však nikdy nevyčerpá všetky pointy naraz.
Petr Vaňous píše o tvorbe Jany Farmanovej z pohľadu kurátora a teoretika, Ivana Moncoľová, tiež teoretička, vedie s autorkou profilový rozhovor, Eva Borušovičová hovorí o skrytom pôvabe pominuteľnosti a Mila Haugová v básni o dievčati, ktoré sa mení na ženu.
Každý inak, no nemenej osobne. A to je azda najzvláštnejšie, ako sú všetci osobní a ako veľmi cítiť, že nepíšu „iba“ o nejakých maľbách, že to nie je „iba“ monografia na doplnenie skladačky dejín umenia. Úplne prirodzene totiž hovoria aj o človeku, ktorý ich vytvoril. Spolu to vytvára záznam, komplexný po odbornej aj emocionálnej stránke.
Ak čo i len trochu poznáte tvorbu Jany Farmanovej, viete, že je s ňou taká spätá, že sa tie dve oblasti – tvorba a žitie – nedajú od seba oddeliť. A keď Farmanová hovorí, že „neexistuje nič cudzie, čím by som sa zaoberala, lebo všetko, čomu venujem čas a priestor, je iba mojou vlastnou cestou k sebapoznaniu“, neznamená, to, že tí, čo ju nepoznajú osobne, ostanú mimo. Čím je totiž Farmanová vo svojich maľbách osobnejšia, tým je bližšie aj k úplným cudzincom. Nemusí pritom nič vysvetľovať, všetko je povedané maľbou.
Nepolitizuje
Odpovedí na to, prečo to takto funguje, nájdete v knihe viac. Jedna z nich od Petra Vaňousa je azda najvýstižnejšia: „Nepracuje s vonkajšími tézami, ktoré by musela silovo presadzovať a ktoré by ju potom strhávali do oblastí mimo výtvarného umenia. Stráni sa definitívnych tvrdení, prázdnych hesiel a významotvorných noriem, v maľbe uzatvorenej forme a horizontu. Netúži po mocenskom vplyve na chod vecí. Nepolitizuje. Jej východisko je omnoho skromnejšie, tichšie, sústredenejšie, a preto múdrejšie.“
Pohľad do aktuálnej výstavy v bratislavskej galérii Krokus.
Z cyklu Srdcové, 2011.
Z cyklu Vlakové, 2011.
Sestry, 2012.
Starostlivosť, 2012.
