Keď sa niekto podujme písať len tak, z dlhej chvíle, koniec jeho úsilia môže dopadnúť všelijako. Ak to však urobí renomovaný spisovateľ, dá sa očakávať sľubný výsledok. Azda lepší, ako keď svoje predošlé texty podroboval prísnym pravidlám prozaickej stavby a ostatným literárnym zákonitostiam. Píše, hoci nemusí. Nemá čo stratiť. Starec v stave dieťaťa: bez autocenzúry, bez očakávania, slovom, slobodný.
Približne v takýchto mentálnych súradniciach sa nachádzal Hermann Hesse, keď na pánskom statku svojho priateľa, obklopený starým šľachtickým parkom, písal krátke úvahy o tom, čo prežíva človek – spisovateľ v poslednom úseku života. Do esejistického výberu s názvom Šťastie (Petrus, preklad Elena Diamantová) s výberom z Hesseho akvarelov, sú zaradené aj texty, ktoré vznikli na iných miestach, všetky však majú spoločnú spomínanú ľahkosť, s akou starý človek zbavený ťarchy ambície pokojne kladie na misku váh zozbierané a starostlivo opatrované kamienky svojho poznania.
Šťastie je akýmsi osobným katechizmom, vyskladaným z najzávažnejších Hesseho úvah. Tá posledná – Písanie a písmo z roku 1961, teda krátko pred autorovou smrťou, obnažuje jeho postoj k literatúre: „Je možné zvoliť iné slová a inak radiť či spájať súvetia, inak poskladať a použiť farby na palete, vziať si tvrdú či mäkkú ceruzku – no povedať môžeme vždy len jedno, to staré, často vyrieknuté, často vyskúšané, večné.“
V tomto duchu sa nesú všetky Hesseho reflexie, podčiarkujúce osobitosť a z nej vyplývajúcu popularitu celého jeho diela. Nejde v ňom primárne o zobrazenie objektívneho sveta, ale je predovšetkým intímnym záznamom sebapoznania indivídua. „V priebehu svojho vývoja som sa nikdy nevyhýbal problémom obdobia a nežil som – ako si myslia moji politickí kritici – vo veži zo slonoviny, ale mojím najprednejším a najzásadnejším problémom nikdy nebol štát, spoločnosť alebo cirkev, ale jednotlivý človek, osobnosť.“
Nadčasovosť Hesseho textov garantuje práve toto skúmanie jedinečného, neznormovaného indivídua, prejavujúce sa ustavičným hľadaním miesta vo svete, vlastného, neštandardizovaného ja, ktoré však stále túži vystúpiť zo svojej osamelosti a nájsť spoločenstvo rovnako cítiacich, slobodných bytostí. Komu je táto cesta blízka a chce po nej vykročiť, útla, no obsahovo hutná a výborne preložená knižka Hesseho esejí ho určite nesklame.
Autor: autor je spisovateľ, výtvarník
