Stereo Farbo Slepo je najlepší z Vecových sóloalbumov.
Bolo to v roku 1997. V čase, keď slovenský hiphop síce už mal za sebou svoje prvé obdobie, no to je dnes, napriek svojmu kultovému statusu, prakticky nepočúvateľné.
Vtedy sa s riadnym albumom vo veľkom vydavateľstve objavila akási dvojica zo Zlatých Moraviec hovoriaca si Trosky. A kým vydavateľstvo dúfalo, že našlo miestnu odpoveď na český Chaozz, zrazu sa v časoch mečiarizmu objavil debut, čo rozprával o sviniach pri válovoch, ktoré sa len vymenili. Album, ktorý čakal na deň, keď bude všetko fajn, ktorý frázoval o hiphope a jeho prichádzajúcom čase.
Na ten si v skutočnosti musel rap počkať až do prvej polovice minulého desaťročia. No na slovenskej scéne sa nielen objavila zvláštna muzika, ktorú bolo treba brať vážne. Spolu s Midim sa totiž ľuďom, čo nepoznali Zvuk ulice, predstavil aj istý Braňo Kováč. Vec.
Výrazný album
O pätnásť rokov neskôr má Vec za sebou tri sólové albumy, Trosky sú legendou v historických knižkách a už čochvíľa štyridsiatnik stále rapuje a zväčša si aj sám skladá hudbu.
Medzičasom sa zmenili podmienky. Hiphop zažil svoju veľkú slávu aj návrat na perifériu, niektorí raperi vymenili rýmy za dancefloorovú diskotékovú muziku pripomínajúcu kolotoče, ďalší si na kolene vytvorili vydavateľstvá a vydávajú klasické aj digitálne albumy pre pár svojich priateľov. A takmer každý sa bráni dospieť.
Ešte dôležitejšie sú však texty, ktoré sa naoko vyčerpali. Akoby muzika pôvodom z ulíc prestala mať veľké témy, dávno sa skončilo obdobie tínedžerskej sociálnej vzbury a tanečné texty o divokých večierkoch sa stali v čase, keď už hiphop takmer nik neberie vážne, smiešnymi.
V tejto čiastočnej kríze žánra sa však minulý rok zrazu objavili dva výrazné albumy. V jeho prvej polovici sólodebut Boy Wondera a na jeho konci Vecovo Stereo Farbo Slepo. Oba zahodili prázdnu nostalgiu a Vec sa navyše vybral k spoluprácam, ktoré by ešte pred desaťročím boli v hip-hope len ťažko predstaviteľné. Vtedy totiž na scéne platilo presvedčenie, že rokenrol robia len tí spiatočníci s gitarami a postaviť sa k mikrofónu s Petrom Lipom (výnimkou je azda AMO), to už znelo ako úplný nonsens.
Dospelý album
Lenže v roku 2012 či 2013 je Vec už trochu iný chalan ako ten, ktorý na festivale Pohoda padá z požiarnického auta. Jeho nový album otvorene priznáva minulosť, no neutápa sa v nej.
Neodpustí si však poučovanie a občas je až príliš urozprávaný. Vec mal vždy problém v tom, že úžasné rýmy dokázal striedať prázdnou slovnou vatou, v porovnaní s Mojou rečou je aj jeho prejav nevýrazný - no v porovnaní s Mojou rečou je slabý každého. A albumu by určite neuškodilo z osemnástich skladieb vyhodiť najmenej štyri.
Lenže Stereo Farbo Slepo je zásadný rapový album (nielen) minulého roku. Aj keď zrejme za totálne výnimočnú budú túto nahrávku považovať najmä ľudia, ktorí nie sú súčasťou akejsi slovenskej hiphopovej komunity - čo v prípade Veca platilo vždy.
To najdôležitejšie na treťom Vecovom albume je zistenie, že Branči Kováč aspoň čiastočne dospel. V jeho prípade by to zrejme odhadoval málokto. A mimochodom, Vec spolu s Korben Dallas a Saténovými rukami vystúpi už dnes v bratislavskom Nu Spirit Clube.
