Od bunky, vlnovky a špirály až k štruktúram lásky

Galéria Nedbalka v Bratislave otvorila výstavu sôch Juraja Rusňáka s názvom Bioformy.

Galéria Nedbalka v Bratislave otvorila výstavu sôch Juraja Rusňáka.

V kruhoch teoretikov umenia trochu prekvapivá voľba. Prvá výstava galérie Nedbalka v centre Bratislavy stavila na istotu Stana Filka, druhá, ktorú práve otvorili, upozorňuje na sochára Juraja Rusňáka. „Jeho meno ostalo akosi v tieni,“ vysvetľuje kurátorka Katarína Müllerová. Priznáva, že dôvod, prečo ho vybrala, bol čiastočne osobný. „Tento druh sochy mám veľmi rada a to, čo som našla v jeho ateliéri, ma až prekvapilo kvalitou.“

Tvorbu Juraja Rusňáka nebolo na výstavách v ostatných rokoch veľmi vídať, táto patrí rozsahom azda k najväčším. Okrem toho, že má snahu opätovne pripomenúť sochára patriaceho medzi silnú generáciu autorov tvoriacich v 60. rokoch, je i pôsobivo čitateľná aj pre nezainteresovaného diváka.

Ten by mohol povedať, že na začiatku bola bunka. Potom vlnovka, špirála a až potom celé abstraktné Štruktúry lásky. Tri základné bronzové tvary, organizmy či bioformy, ako ich autor nazýva, sa stali stavebnou hmotou ostatných diel. Ako jediné stoja na čiernych podstavcoch medzi bielymi s akýmsi víťazoslávnym gestom.

V skutočnosti to bolo trochu naopak. Najprv bolo torzo. Klasický ateliér sochy, obdiv ku gréckej a indickej filozofii. „Juraj Rusňák zostal klasickým sochárom, dodnes vníma sochu ako figúru, ako tvar, ako celistvý objekt,“ hovorí Müllerová.

Postupne sa však jeho sochy menili. Napokon, keď si prezriete tri vystavené torzá zo 60. rokov, zistíte ako presne táto premena v priebehu zopár rokov vyzerala. „Veľa autorov dospelo od figurálnej plastiky k abstrakcii, no tam aj skončili. On dospel k abstrakcii a pokračoval. Zo základných tvarov, bunky, vlnovky a špirály začal rozvíjať až takmer figurálne bioštruktúry, za ktorými opäť stáli priam klasické témy: matka s dieťaťom, rodina,“ vysvetľuje Müllerová.

Rusňákovi tento postup umožnili najmä východiskové 60. roky a prenikanie svetových tendencií umenia k nám. „Veľmi skoro dospel k organickému tvaru. To je z pohľadu slovenského sochárstva veľmi zaujímavé, lebo sochárov, ktorí by sa venovali práve takýmto mäkkým, oblým tvarom a sochárskej abstrakcii, u nás naozaj nie je veľa,“ hovorí Müllerová.

Sochy, zväčša zo sadry, zopár aj z epoxidu červenej, žltej a čiernej farby, dopĺňajú grafiky a kresby ilustrujúce Rusňákovo myslenie na poli svojho média. Veľkú časť tvoria kresby voskom a pastelom, ktoré pre zdravotné komplikácie v deväťdesiatych a nultých rokoch nahradili samotné modelovanie.

Rusňák v nich plynule pokračuje, vzdáva poctu Henrymu Moorovi, vytvára (novo)tvary vzťahov, ľudí a vecí. Napriek vysokému veku vraj chodí denne do svojho ateliéru, v ktorom akoby zastal čas, a pracuje. Jeho ateliér vám na výstave ukáže film z archívu Slovenskej televízie od Jána Mančušku.