Keď mal šestnásť, dirigenti v Kyjeve sa o jeho koncert skoro pobili

Laureáta prestížnej medzinárodnej súťaže v Petrohrade VLADISLAVA ŠARIŠSKÉHO baví vymýšľať hudbu medzi ľuďmi.

Vladislav Slnko Šarišský (1984)Klavirista a hudobný skladateľ. Narodil sa v Košiciach. Po absolvovaní košického konzervatória študoval kompozíciu u Jevgenija Iršaia na VŠMU v Bratislave. Ako skladateľ a klavirista spolupracoval so Štátnym komorným orche(Zdroj: Peter Žákovič)

Keď mal VLADISLAV ŠARIŠSKÝ, prezývaný Slnko, šestnásť rokov, napísal koncert pre klavír a orchester, o ktorý sa dirigenti v Kyjeve takmer pobili.

Dnes sa venuje nielen vážnej hudbe, ale spolupracuje s rockermi, džezmenmi i popovými hviezdami. Vlani sa stal laureátom prestížnej Medzinárodnej súťaže Sergeja Prokofieva v Petrohrade a je aj čerstvým držiteľom Ceny Tatrabanky za divadelnú hudbu.

Odkiaľ máte prezývku Slnko?

"Z ihriska pri paneláku. Hrali sme basketbal na jeden kôš a bolo nás toľko, že sa mi z mien planét Slnečnej sústavy ušlo práve toto."

Klavír ste poznali skôr ako loptu?

"Klavír som našiel sám, ale neviem kedy. Len si pamätám, že za ním sedím. Asi som bol malý. Dočiahol som na klávesy a zistil som, že sa dajú stláčať. Skamarátil som sa s ním.

Rodičia rýchlo zistili, že keď za ním sedím, nič nepotrebujem, bavím sa celé hodiny, jednoducho, som o poznanie príjemnejšia ratolesť."

Nebolo doma príliš veľa hluku?

"To nie, otec je violista, starší brat čelista, takže hluk tohto druhu bol u nás stále. Sedel som za klavírom, hral som si, improvizoval, džemoval, tešil som sa z toho."

Vedel som, že guľôčky stúpajú a klesajú

Poznali ste už noty?

"Nepoznal. Otec vedel hrať na klavíri jednu trojhlasnú invenciu g mol od Bacha. Tú sa naučil, aby mohol urobiť skúšky z klavíra na konzervatóriu v Moskve. Mne sa to páčilo, tak som to odkukal, pozeral som sa mu stále na ruky a naučil som sa to hrať.

A potom mi raz ukázal, aha, to sú tie noty, čo hráš. Síce som vedel, že v hre sú nejaké guľôčky, ale netušil som, ako to funguje. Následne som odhalil, že guľôčky stúpajú a klesajú tak, ako sa hýbu moje ruky, keď hrám, a bolo mi to hneď zrozumiteľné."

Koľko ste vtedy mali rokov?

"Skoro šesť. Už som bol veľký."

Potom vás dali do hudobnej školy?

"Nie, ZUŠ-ku som nevychodil. Hral som si doma sám celé detstvo. A začal som si skladať. Písal som noty, raz lepšie, raz horšie, všelijako krivo, čaptavo aj farebne, zeleno-modro-fialovo, podľa toho, aká bola fixka, pero či ceruzka."

foto0.jpg

Foto - archív V. Š.

Máte odložené takéto partitúry?

"No jasné. To sú moje materiály. No nenosím ich často so sebou, slúžia skôr ako dekorácia tapetového charakteru. Ale v roku 1994 prišla veľká zmena. Mama kúpila do svojej firmy počítač - PC386, štyridsať megaherzov, to bol delobuch, vesmírna technológia!

Poštou prišiel na troch disketách aj program, ktorý sa volal Capella. Jeden z prvých notačných programov vôbec. A luxemburský dirigent Jeannot Weimerskirch, ktorý vtedy, po páde opony, chodil do Košíc vybavovať kšefty, prišiel k nám, nainštaloval ho a ja som sa s tým odvtedy hral ako s počítačovou hrou."

Podarilo sa na ňom aj niečo skomponovať?

"Niečo som znotoval, vytlačil, a zrazu som bol akože na vyššej úrovni. Ale predsa sa mi stále páčilo viac písať ručne. Na veľký papier totiž človek môže písať väčšie formy. Tak som priniesol na prijímačky na Konzervatórium symfonickú báseň, dvadsaťminútovú, volala sa Hodiny.

Napísal som ju pre najväčší symfonický orchester na svete, s neviemkoľkými sláčikmi a trúbkami, dve harfy, dvojo tympanov, kopa kontrabasov, prosto veľké obsadenie."

Ako ste sa k takej forme dopracovali?

"Vtedy do mňa prehovárali Bruckner, Mahler, Schnittke. Pamätám si, ako som chodil zo školy domov do prázdneho bytu a ihneď vyťahoval Schnittkeho violový koncert, dookola som ho počúval. Presne som vedel, kde tú platňu mama schovávala, keď usúdila, že by som takú hudbu počúvať nemal."

Prečo?

"Lebo som ju sám objavil, keď som mal osem a hrozne som sa zľakol. Nikto vtedy nebol doma, a ja som z tej hudby mal podobný pocit, ako keď som pozeral prvé diely Aktov X.

Mali sme doma kopu podobných výborných platní. Priviezli ich mama s otcom, keď sa prisťahovali do Československa."

Mama čelila protiruskej propagande

Odkiaľ?

"Otec je Slovák, ale chodil v Moskve na Čajkovského konzervatórium na violu. A mama je Sovietka. Moskvička. Hudobníčka nie je, ale vyzeralo to tak, že bude baletka v Moskovskom divadle.

Potom otehotnela a tak už nemohla byť áčková liga. Zatancovala si v Boľšom teatre s Majou Pliseckou ako labuť v Labuťom jazere, a skončila. Vyštudovala Inštitút kultúry a potom, ako to už niekedy chodí, že žena ide tam, kam ide chlap, tak sa ako jedináčik rozlúčila s rodičmi a išla s otcom do Československa. Po procese spoznávania slovenských miest sa rozhodli žiť v Košiciach."

foto1.jpg

V hre Novecento – Legenda o pianistovi v Divadle v podpalubí na Dunaji hrá Vladislav Šarišský s Kamilom Mikulčíkom príbeh geniálneho klaviristu, ktorý za celý život neopustil palubu zaoceánskej lode

Podarilo sa jej uchytiť?

"Keď padla železná opona, musela dosť čeliť protiruskej propagande, ktorá tu bola vtedy veľmi silná. Ľudia boli agresívni, ťažko si hľadala prácu. Ale všetko malo logiku, nič sa nedialo nadarmo. Jedného dňa buchla päsťou do stola a povedala si: Je demokracia, idem podnikať.

Založila umeleckú agentúru a vymyslela si, že bude dohadzovať Štátnej filharmónii v Košiciach, v ktorej otec hral, nahrávky a zájazdy v zahraničí. V Rusku sa poznala s rôznymi ľuďmi, postupne začala dovážať aj veľa ruských dirigentov."

Vráťme sa k vám. Počúvali ste v detstve aj niečo menej strachopudné, než ste spomínali?

"Počúval, čoby nie, jedno obdobie napríklad iba Mozarta, a potom som všetko písal ako on - sonatíny a sonáty, ako keby som mu z oka vypadol. Trvalo to asi dva roky. Ale, paradoxne, stiahol som ho dobre, lebo mám jednu skladbu, v ktorej som urobil iba dve harmonické chyby v rámci systému, ktorý Mozart pri tvorbe využíval.

Keď nám to na konzervatóriu vysvetľovali, vytiahol som ju a zistil som – fíha, veď tu mám iba jedny paralelné kvinty a jedny paralelné oktávy, a inak je všetko v poriadku. Tak som sa potešil. Potom prišlo obdobie Bacha.

Všetko vyzeralo ako on. C mol. Kontrapunkty, protihlasy, hore-dolu... Po ňom prišiel Bedřich Smetana. Z cyklu Má vlast som si dookola púšťal prvých tridsať sekúnd z časti Z českých luhů a hájů. Mal som z toho podobné zimomriavky ako zo Schnittkeho. Točil som to dokola, a potom to, čo som písal, tak vyzeralo."

Viedol vás otec aj programovo k hudbe?

"Skôr spontánne. Ako malý chlapec som chodil s filharmóniou na zájazdy, takže som začínal ako takzvaný manipulant - nosil som stojany, nástroje, stoličky, skladal a rozkladal celý orchester, nakladal na autobus.

Pochodil som v tomto štýle kopu sveta. A tak som časom pokročil - z manipulanta sa stal čelestista, teda hráč na čelestu, to je de facto zvonkohra, ktorá vyzerá ako miniklavír. Naučil som sa sledovať dirigenta a vystupovať s orchestrom."

Bavilo vás to?

"No jasné! Už zo škôlky ma otec často brával do filharmónie na skúšky. Mama bola v práci, tak som niekde byť musel. Dodnes si pamätám tmu, v ktorej som blúdil, keď som tam vchádzal zo služobného vchodu.

Občas tam so mnou bol aj starší brat, ale v tom čase už chodil do ZUŠ-ky, takže mal o zábavu postarané tam. Vyrastal z neho dobrý čelista, ale nakoniec zavesil nástroj na klinec a dnes podniká."

Bolo pre vás automatické, že ste išli študovať na konzervatórium?

"Mal som byť futbalista. Ale keď som sa na konci základnej školy rozhodoval, kam ďalej, tak som si zvolil konzervatórium."

Ako ste si to odôvodnili?

"Bolelo ma koleno. Chodil som na rôzne športové súťaže, robil som šprint, skok do diaľky, štafetu a tisícku. Mal som celkom dobré časy aj výsledky. Raz na sústredení som to prehnal, tak mi ruplo. So športovou školou som sa rozlúčil a keďže som vedel, že na konzervatóriu mi nehrozia predmety ako chémia, fyzika, či matematika, tak som sa prihlásil na kompozíciu. Ako svoju skladbu som doniesol tú veľkú symfóniu."

Zrejme ste tento krok neoľutovali.

"V škole to bolo fajn, lebo sa hralo veľa dobrej hudby. To boli časy, keď bývala škola otvorená do desiatej večer a museli nás odtiaľ vyháňať. A ráno už o pol šiestej stáli na vrátnici fronty, aby ste si mohli chytiť "koncertku" a ďalšie učebne, v ktorých sa dalo cvičiť. Cvičil som klavír, koľko sa dalo, zvyšok času som si vymýšľal skladby, všelijaké sláčikové kvartetá, pomedzi to desiatky koncertov a symfónií, ktoré som však nikdy nedokončil a mám z nich iba prvé strany."

Je ťažké dokončiť skladbu?

"Je to veľký objem práce, času, energie. Všeličo som nedokončil. Ale potom, asi v šestnástich, som začal písať koncert pre klavír a orchester. Nazval som ho DOR. Ten som napokon aj dokončil a hneď sa hral v Kyjeve na prehliadke súčasnej hudby. Bolo to trochu s problémami, lebo sa o moju skladbu zaujímali naraz dvaja dirigenti a takmer sa to skončilo s tým, že ju nenacvičí ani jeden. Nakoniec sa prúser nekonal a dopadlo to dobre. A konzervatórium som potom skončil so sonátou pre symfonický orchester - NUEN."

Čo sú to za názvy?

"Všetky moje skladby majú také prazvláštne názvy. Každé písmeno pre mňa niečo znamená. Podľa toho, ako za sebou nasledujú v slove, či sú malé alebo veľké, ich človek môže nechať rozoznieť vo svojom vnútri a zakresliť svoj pocit. Okrem toho sú tieto názvy aj postavami, ktoré mám v hlave. Raz sa zídu vo veľkej opere, tam sa porozprávajú a povedia si, čo je nové. Ale ešte je skoro na to, aby som ju dopísal."

Ako ste sa v puberte cítili pri komponovaní? Boli to hlboké poryvy duše?

"Dostával som tie povestné tvorivé kŕče. Hlboko som sa rochnil vo svojich temných myšlienkach. Rád som bol sám, ale na druhej strane, ako sídliskový chalan, vyrastajúci s deckami na ihrisku neďaleko Lunika IX, som nemal žiadny problém baviť sa s ľuďmi. V každom prípade, bolo to všetko vtedy omnoho mystickejšie ako dnes."

Zvykli ste sa uzavrieť?

"Nebol som uzavretý, len na niektoré veci, ktoré som prežíval, som nemal vyjadrovací aparát v rámci bežnej reči. Keď som bol zaľúbený alebo urazený, pomáhal mi klavír."

foto2.jpg

Vladislav Šarišský pri komponovaní aj hraní využíva techniku, prvý raz použil mamin počítač PC 386 už v roku 1994. Foto - Peter Procházka

Rozhodoval som sa medzi Kyjevom a Bratislavou

Študovali ste na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Nechceli ste ísť do zahraničia?

"Rozhodoval som sa medzi Kyjevom a Bratislavou. Ale Jevgenij Iršai, ktorý otváral ročník na VŠMU, sa mi páčil, hral presne tie veci, ktoré aj mňa chytali za srdce.

Povedal som si, je to Rus, učil sa v Petrohrade, hrá super veci, idem k nemu. Prežil som tam päť rokov plných dobrej hudby."

Účinkujete v mnohých hudobných a divadelných projektoch. Ako ich zvládate?

"Skôr je to o tom, že príde v určitom momente ponuka, a pre mňa je to rovnica, ktorú treba vyriešiť. Indikátor správnosti je, že jej ľudia potom rozumejú. Samozrejme, ak sú to ponuky, ktoré sú aj pre mňa zaujímavé.

A osobitným prípadom je moja vlastná kapela Talent Transport, ktorá konečne mohla začať fungovať. Sedem rokov sme nemali človeka, ktorý by sa mohol starať o basy a cítil by lásku k nášmu projektu. Už sa našiel."

Máte na konte spolupráce na aranžmánoch s Oskarom Rózsom, pre Mekyho Žbirku či Janu Kirschner, Ivana Táslera. Ako sa vaše komponovanie vážnej hudby kamaráti s rokenrolom?

"Začalo sa to ešte na konzervatóriu v prvom ročníku. Ako pätnásťroční sme so spolužiakmi založili kapelu Kakauko, kde sme hrali tri vlastné skladby a potom štandardný džez.

Nasledovala kapela Beg Bajazid, s tou sme to dotiahli až po U. S. Steel talent, nahrali sme aj cédečko, ale nikdy nevyšlo, potom prišli pravidelné stretnutia v mekke hudby u Čekiho, u Mariána Čekovského. A zrazu prišiel sek."

Aký?

"Zistil som, že pri týchto ľahších žánroch sa začala vytrácať precíznosť v hraní na klavíri. Zrazu som nevedel poriadne zahrať legato. Tak som sa opäť začal venovať iba vážnej hudbe a veľa cvičiť.

V Bratislave som sa neskôr spoznal s Oskarom Rózsom, začali sme spolupracovať a keďže som schopný písať pre orchester, bolo len otázkou času, kedy sa objavia projekty, kde sa tieto schopnosti dajú zúročiť."

foto3.jpg

Hrať na klavíri V. Š. bavilo od útleho detstva, aj počas školy cvičil na klavír, koľko
sa dalo a zvyšok času si vymýšľal skladby.

V tomto štáte nie je záujem vytvárať elitu

Vaša hudba znie vo viacerých divadelných inscenáciách. Ako vzniká?

"Rád sa dám vtiahnuť do divadla, pozorovať hereckú prácu a vymýšľať hudbu, ktorá atmosféru na javisku charakterizuje. Mám rád, keď sa tá hudba nepomýli. Či už je tvorená priamo pre predstavenie, alebo je použitá už existujúca, mala by pomôcť vytiahnuť z hry dramatično a preniesť ho z pódia do uší divákov."

Potrebuje skladateľ vážnej hudby vyslovene pracovať aj na ľahších žánroch, alebo je to len o dobrých finančných ponukách?

"Tak ako v stredoveku, v renesancii či v baroku existovala duchovná a svetská hudba, dnes máme tiež hudbu sofistikovanú aj zábavnú. Dávni trubadúri a truvéri nemali veľa hudobného vzdelania, ale ich hudba bola svetským kruhom blízka.

Len máloktoré z ich skladieb sa zachovali zapísané a znotované. V dnešných ľahších hudobných žánroch sa cítim ako trubadúr, ktorý má ten dar, že dokáže hudbu zapísať, zaznamenať a vyzná sa v hudobných systémoch a formách. Táto práca má pre mňa cenu dobrého remesla a inšpiruje ma pri komponovaní."

Dá sa uživiť vážnou hudbou?

"Môj sen je živiť sa ňou, ale zatiaľ to nie je možné. A v tomto štáte už vôbec nie, alebo iba veľmi ťažko. Nie je dopyt ani štátny záujem, aby sa vytvárala elita, skôr je zámer vytvoriť obrovskú mainstreamovú vrstvu, kde bude istota točenia peňazí.

Pravdou je, že sme malý národ, no pomer milovníkov vážnej hudby k obyvateľstvu je vlastne rovnaký ako v Nemecku, v Rusku alebo v Amerike. Je to len populačný rozdiel. Čím viac ľudí – tým viac poslucháčov.

Musím to teda robiť tak, aby som si kúpil čas, ktorý môžem venovať kompozícii. Aj za tú občas príde satisfakcia, ale skôr spoza hraníc a je to vlastne iba príležitostný bonus."

So svojím koncertom pre flautu a symfonický orchester ste sa stali laureátom Prokofievovej ceny v Peterburgu. O akú súťaž ide?

"Na internete sú rôzne stránky skladateľských súťaží, existuje dokonca federácia súťaží, ktoré majú vysoký kredit, sú všade po svete a človek má šancu poslať dielo a čakať, čo sa stane. Väčšinou ide o anonymnú medzinárodnú skladateľskú súťaž.

Stovky zaslaných skladieb porotcovia preštudujú bez toho, aby ich počuli zahraté a poznali autora. Tie, ktoré prejdú cez ich sito, sa potom na mieste naštudujú a prednesú. Do Prokofievovej súťaže chceli skladbu pre symfonický orchester a sólový nástroj.

Mal som takýto koncert takmer dokončený, kedysi som ho poslal do slovenskej súťaže Melos Étos, ale tam nakoniec ani žiadnu cenu neudeľovali. Tak som ho prerobil, dokončil, poslal do Petrohradu a vyšlo to."

Čo to pre vás znamená?

"Je to hlavne motivácia, že stojí za to písať aj veľké hudobné formy. Baví ma vymýšľať hudbu, koncerty - klavírne, husľové, proste všetko. Chodím medzi ľudí, rozprávam sa s nimi, chcem vedieť, čo žijú. Keď trochu cítim, že im niečo môžem dať, tak to urobím."

foto4.jpg

So Zuzanou Fialovou na scéne divadla Aréna v inscenácii 33 variácií inšpirovanej
Beethovenovými variáciami na valčík Antona Diabelliho. Foto - Peter Žákovič

Akého poslucháča si vyžaduje súčasná vážna hudba?

"To je vlastne každá hudba, ktorá znie tu a teraz. Má veľa podôb - v jednej kategórii môže byť zadefinovaná ako kakofónia, v druhej ako koláž, a existuje mnoho ďalších neokategórií. V každej ide o to, že človek potrebuje od hudby určitý pocit, ktorý hľadá. Keď ho nájde v súčasnej vážnej hudbe, tak ju bude počúvať.

A možno bude počúvať Elán, lebo ten pocit nájde tam. Moja skúsenosť je, že súčasná vážna hudba je veľmi populárna napríklad medzi výtvarníkmi. Oni sú asi najväčšími konzumentmi najnovších zvukových kompozičných prejavov, experimentov. Je to pre nich inšpirácia, baví ich o tom filozofovať, pozerajú sa na hudbu ako na tvar."

Mnohí ľudia ako by sa jej báli, nevyhľadávajú ju, tobôž nie slovenskú. Prečo?

"Možno je to o živote, ktorý dnes vedieme. Naháňame sa za peniazmi, na nič nie je čas, nestíhame na autobus, nervujeme sa v dopravných zápchach, stres sme prijali ako súčasť života a učíme sa ho zvládať.

Najprv je prežiť, a až potom, niekde na konci, príde aj uvedomenie, že je vlastne krásny deň. Túžba po umení predpokladá venovať jej čas. Ten čas, ktorého je stále menej. Čím je umenie vyššie, tým viac času vyžaduje. A čas sú dnes peniaze."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  2. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  3. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  4. Leto nekončí!
  5. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  8. Už aj seniori presadajú do SUV
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 447
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 756
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 255
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 741
  5. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 286
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 068
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 048
  8. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 986
  9. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 961
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 630

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

SVET

Profesor na úteku pred Erdoganom: Hneď som pochopil, že musím preč

Zmeniť tureckých politikov bude ľahké, zmeniť spoločnosť nie.

Neprehliadnite tiež

Zomrela dlhoročná šéfredaktorka Revue svetovej literatúry

Jarmila Samcová zasvätila život prekladu

Je tak zle napísaná, že sa nedá čítať. Ústava potrebuje ilustrovanú podobu

Na základnom zákone pracuje víťaz Národnej ceny za komunikačný dizajn.