P. T. Anderson nakrútil film s dnes už nepoužívanými kamerami, ktorý pripomína staré veľkofilmy, no jeho téma je súčasná.
V roku 2007 nás Paul Thomas Anderson uchvátil tragickým portrétom neľútostného naftového magnáta v dráme Čierna krv, ocenenej dvomi Oscarmi.
Teraz v dráme The Master, ktorá mala premiéru vlani na festivale v Benátkach, vytvoril hneď dve zlomené, zdeformované osobnosti: chladnokrvného pôžitkárskeho manipulátora – spisovateľa a zakladateľa duchovnej školy, prerastajúcej do podoby cirkvi – Lancastera Dodda (Philip Seymour Hoffman) a psychotického alkoholika, posadnutého neukojiteľnou sexuálnou žiadostivosťou Freddieho Quella (Joaquin Phoenix), ktorí v sebe nájdu spriaznené duše.
Frankenstein a monštrum
Ťažiskom filmu je ich zvláštny vzťah, oscilujúci medzi chlapským priateľstvom, láskou a vzdorom, odporom až nenávisťou. Dodd má ku Quellovi vzťah otca – stvoriteľa a Quelle sa mu zákonite vzpiera – ako monštrum doktorovi Frankensteinovi. Podľa Andersona je jeho film „love story tých dvoch chlapov“.
Joaquin Phoenix to na benátskom Lide charakterizoval slovami: „Hoci sú rozdielneho pôvodu, majú k sebe blízko. Obaja v sebe spoznali divé šelmy, len jeden z nich sa naučil svoju divokosť maskovať – a chce to učiť aj ostatných.“
Hoffman mu s úsmevom kontroval: „V každom z nás je niečo z nich. Každý si občas položí otázku: Dočerta – a prečo by som dnes nemohol vybehnúť do ulíc nahý a súložiť, s kým sa mi zachce?!“
Samozrejme, že herecky stojí film na Hoffmanových a Phoenixových výkonoch.
Hoffman potvrdzuje renomé tichého génia, ktorý sa bez známok námahy bezchybne a presvedčivo dokáže prehrať do akéhokoľvek charakteru. Ako Dodd isto nie náhodou pripomína Orsona Wellesa v jeho Občanovi Kanovi.
Phoenix naplno využíva svoje herecké nadanie i fyzické danosti vrátane zjazvenej hornej pery. No kým Hoffman v Benátkach pôsobil dojmom dobráckeho vyrovnaného tučniaka, Phoenix ešte stále sčasti viazol v úlohe, bol nevrlý a zlostný, pripaľoval si jednu cigaretu od druhej a odmietal novinárov.
Opäť autentický vzor
Anderson, ktorý sa v Čiernej krvi inšpiroval aj osudmi skutočného petrolejára Eda Dohenyho, sa priznal: „Pre The Master som mal dva zdroje inšpirácie. Prvým bol život a kariéra Rona Hubbarda, spisovateľa, ktorý sa stal zakladateľom dianetiky a scientologickej cirkvi. Druhým bol môj vlastný otec, ktorý počas 2. svetovej vojny bojoval v Pacifiku a nikdy sa nevyrovnal s hrôzami, čo tam prežil. Povojnové roky boli aj preto ideálnym časom na vznik najrôznejších hnutí – lebo vojna odhalila, že staré istoty neplatia – a nových nebolo, ale muži, ktorí sa vracali z frontu, ich potrebovali. Fascinovalo ma, ako aj tie najlepšie a najčistejšie pohnútky môžu viesť k netušeným dôsledkom.“
Priznal dokonca, že hotový film premietol svojmu priateľovi – známemu scientológovi Tomovi Cruisovi: „Áno, ukázal som mu ho a naďalej sme priatelia. Zvyšok je len medzi nami!“
Ako starý dobrý film
Anderson rád experimentuje aj so záznamovou technikou. Niektoré zábery Čiernej krvi nakrúcal s optikou z prastarej storočnej kamery.
The Master zasa vznikol s dnes už nepoužívanými kamerami na panoramatický filmový materiál formátu 70 mm. Režisér si pochvaľoval, že obraz sa vyznačuje úchvatnou kresbou s veľkou hĺbkou, ale priznal aj nevýhody. Kamery boli priveľké, poruchové a také hlučné, že takmer znemožňovali kontaktný záznam zvuku.
Do viacerých scén bolo treba pridať prirodzený zdroj ruchu – napríklad ventilátory – aby sa odôvodnilo vrčanie.
A skutočne, The Master nielen témou, príbehom a postavami, ale aj prácou s obrazom pripomína veľké filmy z polovice minulého storočia.
Otvorenosť, naturalizmus, občasný záchvev sebairónie, všadeprítomná otázka viery, náboženstva a ľudskej individuality v protiklade s poslušnosťou cirkevnej hierarchii sú však výsostne súčasné témy 21. storočia, príznačné pre filmovú tvorbu P. T. Andersona.
