Kniha Jsem ženská z vydavateľstva Pistorius & Olšanská vo výbornom preklade Vlasty Dvořáčkovej čerpá zo siedmich básnických zbierok Anny Świrszczyńskej (1909 – 1984), pričom ťažisko predstavujú knižky zo 70. rokov: Vietor, Som ženská, Stavala som barikádu.
Świrszczyńskú, v Poľsku takú váženú poetku, obdivoval i Czesław Miłosz. Pripravil súborné vydanie jej poézie a napísal o nej monografiu Akého sme tu mali hosťa.
Poetka bola vo varšavskom povstaní v roku 1944. V nemocnici ošetrovala umierajúcich povstalcov a prežila hrôzy hrôz. Neskôr o nich svedčila v básňach pôsobivej metaforickosti, dokonalej stavby a pozoruhodných myšlienkových posolstiev. Aj jej tak ako Wislawe Szymborskej, poľskej laureátke Nobelovej ceny, boli cudzie pátos a rezignácia. V diele a živote dokazovala obdivuhodnú mravnú integritu, vždy pripravená konať a písať v prospech trpiacich a ponižovaných.
Zomrieť po druhý raz
Počúvala a rozumela, ako naznačuje i báseň Letec: „A keď sa občas potichu usmeje na okoloidúcich ľudí, jeho úsmev vyvoláva poplach ako krik o pomoc v reči, ktorej nik nerozumie.“ O svojom utrpení napísala: „Je pre mňa užitočné. Dáva mi právo písať o utrpení iných. Moje utrpenie je ceruzka, ktorou píšem.“ Ono utrpenie iných zachytáva i expresívna básnická skratka Zúfalstvo: „Ruka bez zbrane dvíha sa k nebu, prstami chytá nebo za hrdlo a klesá.“
Neskôr sa život pre ňu stal odpočinkom po všetkých tragédiách a zmŕtvychvstaniach, čo je v jej poézii častý motív. I smrť prinášala oddych: „Ťažko oddychujúc umiera“, „ležal tichý, odpočíval po umieraní“. Ba koniec života dominuje aj metafore vyjadrujúcej existenčný vzťah muža a ženy: „Naša láska vstáva z mŕtvych, čudná a strašná ako mŕtvy, ktorý ožil, aby zomrel po druhý raz.“
Umieranie je najťažšia práca
Tomu stavu predchádza báseň Pružina, čerpajúca obraznosť zo sémantickej príbuznosti slov. V každom objatí je totiž žena „bdelá ako pružina“, v každom objatí je „pripravenosť odísť ako v tele atléta budúci skok“.
Pokora, hrdosť, túžba po slobode, solidarita a ľudskosť, to sú v živote a poézii Świrszczyńskej základné hodnoty a orientačné body. Tie v básňach, v ktorých netematizuje zážitky z vojny, nachádzajú svoj výraz v irónii, sebairónii a humore: „Žijem v prepychu, mám zvláštnu izbu na smiech..., som šťastná ako psí chvost..., smejem sa sama sebe, prejedám sa tým smiechom.“
To isté platí, keď uvažuje o iných v aforistickej básničke Ja protestujem: „Umieranie je najťažšia práca zo všetkých. Starí a chorí by od nej mali byť oslobodení.“
Poézia Anny Świrszczyńskej patrí k tomu najlepšiemu nielen v poľskej poézii. Umeleckými kvalitami i zábleskmi svetla, dolovanými v zápase o ľudskejší svet.
