Nechýbalo veľa a umelecký svet by jej talent nikdy nespoznal. Pôvodne totiž mala byť mníškou. Jej temperament sa však s poriadkom kláštornej školy na Kutnej Hore príliš nezlučoval, v kvinte dokonca prepadala z latinčiny. Cirkevné sestry si však všimli jej talent a rodičom odporučili, aby išla k divadlu.
Otec bol poštový úradník, no mal vášeň pre ochotníctvo. Matka sa však s dcériným rozhodnutí úplne nevyrovnala. „To, že máš silný hlas, ti nepomôže. Si jednoducho trpaslík,“ spomínala Jiřina Jirásková (17. február 1931 - 7. január 2013) na jej príkre slová.
Matka sa však mýlila, jej dcéru diváci jednoducho milovali. V čitateľskej ankete Lidových novín ju v roku 1999 označili za najsympatickejšiu Češku. Neobišli ju celkom ani formálne ocenenia – od Ceny Thálie (1999) cez Medailu za zásluhy o štát (2006) až po Dvoranu slávy TýTý (2008).
Chladný ironický hlas
Už počas štúdia na konzervatória hosťovala v Národnom divadle. Po škole bola krátko v divadle v Hradci Králové, no už po roku získala angažmá v pražskom Divadle na Vinohradoch. Jej hereckými partnermi boli Vlasta Chramostová, Jiřina Švorcová, Vlastimil Brodský, Jiří Vala či Jiří Sovák.
„Moje prvé kolegyne Dana Medřická a Merinka Rosůlková mi hneď ponúkli tykanie a na prvé predstavenie mi priniesli darček. Vyčistenú zajačiu labku. S ňou sa herečky vtedy pudrovali. Takto ústretovo som sa aj ja neskôr snažila správať k mladším kolegyniam,“ spomínala.
Pre svoju razantnosť zo začiatku hrávala hlavne mužské úlohy. Obsadzoval ju do nich režisér Aleš Podhorský. Časom sa vypracovala na charakterové ženské úlohy – Annu Frankovú, Kleopatru, kráľovnú Kristínu, Alžbetu Tudorovú, Annu Petrovnu.
Na javisku mala výraznú charizmu. Jej devízou boli hlavne kovovo chladný, ironický hlas, mimika a výrazné oči. Nechýbala jej inteligencia, zmysel pre humor a elegancia. Tvrdila, že noblesu má vďaka otcovým šľachtickým koreňom, no so smiechom dodávala, že viac ju aj tak ovplyvnila matkina obuvnícka rodina.
Jiráskovú preslávil jej chladný ironický hlas. FOTO - MF DNES
Pobili sa o ňu
Rovnako turbulentne ako herecká kariéra sa vyvíjal jej milostný život. „Vždy hovorím, že by som sa mohla zamilovať aj do Ezopa. Aj keď bol hrbatý, bol chytrý,“ tvrdila.
Jej prvý vážny vzťah bol s hercom Vlastimilom Brodským. Mali dokonca už zarezervovaný termín sobášu, no zo svadby zišlo. Brodský sa vraj vyhovoril, že sa nemôže ženiť, lebo mu zomrela babička.
Dôvody boli však aj iné, raz si na ne zaspomínala takto: „Ráno som si na nočnom stolíku našla platňu Čajkovského koncertu č. 1 b moll a list, že pri tejto platni sa so mnou zoznámil a tiež sa lúči, lebo si uvedomil, že naozaj milujem Jiřího Pleskota“.
Hereckého kolegu Pleskota si zobrala po dvojročnej známosti v roku 1953. Manželstvo však po dvoch rokoch stroskotalo. Jiřina mala 23 rokov a začala si vášnivý románik s ďalším hercom, Jiřím Valom.
„Keď sa to dozvedel Pleskot, prišiel do vinohradského divadla a tam Valu zmlátil,“ opisuje Švorcová. Táto herečka známa zo seriálu Žena za pultom s Valou v tom istom čase chodila. Po aférke sa s Jiřinou prestala kamarátiť a odsťahovala sa zo spoločnej šatne. Jirásková Valu skutočne milovala a zostala s ním osem rokov, počas ktorých sa schádzali a rozchádzali.
Skutočnú lásku však našla až vo filmovom režisérovi Zdeňkovi Podskalskom. „Poznali sme sa od sedemnástich. On chodil na FAMU a ja na DAMU, aj pracovne sme sa stretávali dlho. Jedného dňa ma pozval na večeru a ja som pochopila, že je to muž, ktorého by som zniesla.“
S Podskalským sa nikdy nezosobášili, ale žili spolu 27 rokov do jeho smrti v roku 1993. Iného partnera už nikdy nechcela. Deti spolu nemali, jej sa najprv zdalo, že by v totalite nemohla vychovať tak, ako by chcela a potom už bolo neskoro.
Z filmu Světáci
Rodená komička
„Neviem, či nemám byť rozhorčená. Celý život som myslela, že som tragédka a vy ma pozvete medzi klaunov a šašov,“ povedala kolegovi Nárožnému v talkshow Komici na jedničku. Komédie však mala veľmi rada a od 60-tych rokov ich natočila veľa.
V tejto polohe ju najviac preslávil film Zdeňka Podskalského Světáci (1969). Zahrala si v ňom slečnu Marcelu, ktorá sa vydáva za akademickú maliarku a spolu so svojimi dvomi ľahkými kamarátkami (Iva Janžurová a Jiřina Bohdalová) v bare ulovia troch podobne falošných architektov (Jiří Sovák, Vlastimil Brodský a Jan Libíček).
Nezabudnuteľná bola jej spievajúca učiteľka Václavka Hubičková z trilógie Slunce, seno (1983 – 1991). Okrem týchto úloh hrala vo viacerých komédiách - Naša bláznivá rodina (1968), Samorost (1983), Bylo nás pět (1994).
S Bohdalovou ich spájalo silné profesionálne puto.
„Komička musí byť smiešna a musí sa vedieť zhodiť. Jiřina Bohdalová je naozaj smiešna. Hrám s ňou rada už od detských úloh. Človek môže vyniknúť iba vedľa vynikajúceho partnera. Keď mám premiéru, na ktorej mi záleží, vždy si ju pozvem na generálku. Iba ona mi presne povie čo a ako,“ tvrdila o kolegyni, s ktorou si zahrala aj v dráme Fany (1995), kde stvárnila workoholickú primárku Venclovskú.
Z televíznych úloh najradšej spomínala na Hanu Bornovú zo seriálu Sňatky z rozumu. Národom milovanou sa stala jej pani Růženka Kekulová, upratovačka z Pojišťovny štěstí.
Ku koncu života žila osamelo. FOTO - MF DNES
Ťažké roky
Jirásková po vojne úprimne uverila socializmu a už ako 15-ročná vstúpila do KSČ. „Oči mi otvorili až procesy v päťdesiatych rokoch. Od tej doby som vedela, že niečo je zle, ale ešte mi ani nenapadlo, že by som sa od komunistického hnutia mala odtrhnúť.“
S režimom sa rozchádzala nielen kvôli viere, ktorú nikdy neopustila, ale aj kvôli tomu, že bola stúpenkyňou obrodného procesu.
„V roku 1969 som nadšene moderovala televízny program Jizvy, jiskry, jistoty. Robila som rozhovory s Chramostovou či s ministrom kultúry Kopeckým. Bol na mňa nátlak, aby som sa od týchto ľudí dištancovala a za program sa ospravedlnila. A to som neurobila. Je to jedna z vecí, na ktoré som dnes najviac pyšná,“ spomínala si na normalizáciu.
V roku 1969 na protest vystúpila zo strany, za čo bola potrestaná trinásťročným dištancom. Naďalej však mohla čiastočne pracovať v divadle. Napriek perzekúcii spolu s Podskalským zažívali v tom čase tie najkrajšie roky.
„Režim naňho nič nemal, mohol pracovať ďalej. A bol fantastický. Sedemdesiate roky som trávila na jeho dome v Maleniciach. Vybudovala som tam záhradu, skalku, jazierka, poloantické átrium. Po večeroch som čítala odbornú literatúru, aby som dohnala všetko, čo som nevedela.“
Mala rada Slovensko
Na filmové plátno sa vrátila vďaka Podskalského filmu Křtiny (1981) a Kachyňovmu filmu Sestričky (1983) „Karel Kachyňa a môj muž za mňa veľmi bojovali. Sestričky boli v mojom živote veľké šťastie.“
V príbehu, ktorý sa odohráva v českom pohraničí 50-tych rokov, si zahrala postavu dobrosrdečnej zdravotnej sestry Babi. Scéna s uterákmi sa divákom zapísala do pamäti. Herečke pomohol aj slovenský režisér Štefan Uher. V roku 1986 ju obsadil do filmu Šiesta veta o Timrave“.
K Slovensku mala vrelý vzťah. Po rozpade štátu jej chýbali najmä televízne pondelky a zo slovenských hercov nevedela zabudnúť napríklad na Ladislava Chudíka, s ktorým hrala vo filme Pohľad do očí. Do poslednej úlohy ju nedávno obsadil Jiří Menzel. Vo filme Sukničkári, ktorý má mať premiéru až na jar, hrala aj s Martinom Hubom.
Desať rokov bola riaditeľkou Divadla na Vinohradoch, z funkcie odišla na vlastnú žiadosť v roku 2000. Pôsobila ako veľvyslankyňa UNICEF-u, objavila sa aj na senátorskej kandidatúre za ODS. Počas života niekoľkokrát ukázala aj svoj cit na nové talenty. Bola to ona, kto obsadil Luciu Bílu do prvého veľkého muzikálu Bedári v roku 1993. Speváčku občas označovala za svoju adoptívnu dcéru.
Za posledné roky prešla šiestimi operáciami. Žila osamelo v byte na Vinohradoch a spoločnosť jej robila iba fenka buldočka Amálka. S hraním sa vlani musela rozlúčiť, vraj jej aj po osemdesiatke chýbalo. Odohrala pritom viac ako sedemdesiat divadelných, ďalších sedemdesiat filmových, päťdesiat rozhlasových s dve stovky televíznych rolí.
O tom, že si napriek svojmu zdravotnému stavu neodpustí povestnú cigaretku či Napoleon s mirindou, kolovali legendy. „To už ani nie je život," hovorila priateľom v posledných mesiacoch. Pred rokom sa pre Magazín Dnes vyjadrila, že sa smrti nebojí. „Tam na mňa niekde už všetci čakajú.“
Autor: Lenka Krištofová, autorka je publicistka
