KNIHA TÝŽDŇA / KRITICKÉ KOMENTÁRE
Milan Hamada v prvom zo štyroch chystaných zväzkov Kritických komentárov potvrdzuje, že pojmy literárna veda a totalitná moc veľmi úzko súvisia
„Kritické komentáre sú vyjadrením mojej skúsenosti z obdobia, keď som musel z rozhodnutia politickej moci verejne mlčať a z nasledujúceho ponovembrového obdobia. Sú plné nádeje, ale aj obáv. Tých obáv je stále viac a trvajú aj dnes,“ napísal Milan Hamada v úvode k svojim textom Kritické komentáre. Prvý zväzok (KK Bagala).
Hamada bol na dvadsať rokov umlčaný, obvinený z ideologickej diverzie, osočovaný a ponižovaný. Hoci „mnohí spisovatelia sa ponižujúcimi sebakritikami vzdávali svojej mravnej integrity v prospech rôznych výhod“, Hamada zostal duchom nepokorený. V textoch sa vyjadruje priamo, otvorene, nič a nikoho nešetrí, odsudzuje alebo prijíma menovite. Proti Vojtechovi Mihálikovi, Vladimírovi Mináčovi, Miroslavovi Válkovi a iným stavia Dominika Tatarku, ktorý „slovom i životom potvrdil vernosť humanitným ideálom a hodnotám presahujúcim človeka“.
Demokracia je u nás opäť ohrozená
Pred novembrom i po ňom Hamada ostražito uvažuje, priam predpovedá vývoj v našej kultúre a spoločnosti. Mapuje, no najmä analyzuje situáciu v spoločensko-politickom živote, precízne, detailne sa ponára do dejín kultúry, do histórie, literatúry, do vzťahov, omylov jednotlivcov i celých skupín, uvádza teórie a názory osobností, ktoré ovplyvnili náš vývin. Ide o texty literárnokritické, filozofické a texty z kultúrnej histórie v konfrontácii s kultúrou súčasnou. Filozoficky, múdro uvažuje o nacionalizme u nás, vysvetľuje jeho podstatu, hovorí o rozklade kultúry, o funkcii vedy, o štáte a násilí, o moci kultúry proti násiliu moci.
Politická moc „má tendenciu usmerňovať kultúru aj tými najnekultúrnejšími spôsobmi“. Svedčí o tom z nedávnej histórie napríklad osud Slovenských pohľadov a Kultúrneho života. Veľmi triezvo píše o faktoch (rozdelenie ČSFR, zjednotená Európa, čas normalizácie a pod.), ktoré sa podnes chápu aj rozpačito. Vysvetľuje ich dôsledky pre demokraciu, ktorá „je u nás opäť ohrozená a treba ju brániť,“ lebo „jej víťazstvo nie je nikdy definitívne“. Zaujímavé sú paralely a antinómie ako Dubček – Biľak; 21. august 1968 – parlamentná noc 1994; tí, „ktorí demokraciu zachraňujú“ – tí, ktorí „ju v jej mene dorážajú“.
Kríza charakteru
Skutočnosť po roku 1989 nemapuje všeobecne, ale s konkrétnymi reáliami, kriticky, argumentovane, pritom využíva svoje bohaté znalosti z filozofie a histórie. Na malej ploche je obrovské množstvo faktov, názorov, zamyslení: o Charte 77 („Proti totalitnej moci stála totálna moc ľudského ducha, ktorý je nezničiteľný“), o Válkovom Slove („Bezduchý duch nestratil schopnosť aktivity. Slovo... s obrovskou trúfalosťou chcelo priam nahradiť iné Slovo – Slovo Božie“); pripomína aj tých autorov a osobnosti, o ktorých sa u nás nesmelo hovoriť (Jan Patočka, Zora Jesenská, Jan Skácel, Jozef Bžoch, Jan Palach a iní). Zdalo by sa, že pojmy literárna veda a totalitná moc veľmi nesúvisia. Hamada tvrdí opak a uvádza napríklad Dejinné poučenie KSČ a literatúra, „kde takmer všetci autori dokazujú trvalú platnosť poučenia, teda trvalú platnosť evidentnej lži.“ Hodnotí 70. roky, keď do kultúry prenikol politický radikalizmus a nekultúrne prostriedky mocenského politického boja. V máji 1989 nazýva krízu moderného človeka a jeho kultúry krízou charakteru.
Pozoruhodné sú Hamadove názory z roku 1998 na rozdelenie Československa a celú politickú situáciu i s retrospektívou do čias tzv. slovenského štátu. Zaujímavé sú reflexie o vývine národa, spoločnosti, štátu, morálky po vzniku SR, o intolerancii a násilí v kultúre. „Medzi knihami, ktoré zanechali vo mne hlboký dojem... boli Hovory s T. G. Masarykem a jeho Ideály humanitní.“ Pod vplyvom Masaryka rozvíja úvahy o mravnom zlyhávaní v dnešnej i minulej dobe a oproti tomu uvádza pevnosť napríklad Tatarku, Patočku, Kadlečíka. Hodnotí aj diela a postoje mnohých iných autorov, aby sa tak inšpiroval pre vlastné reflexie. V jeho široko koncipovaných esejistických textoch je často prítomný náznak irónie a zaujímavé asociácie. Veľa sa dozvieme z našich dejín, ktoré Hamada vynikajúco vykresľuje, a z dejín nášho i svetového myslenia, ktoré vynikajúco pozná.
Národ je dielom ducha
(Z eseje pri preberaní Ceny Dominika Tatarku v roku 1995. Milan Hamada sa stal jej prvým laureátom za knihu Sizyfovský údel.)
"Mňa, Slováka, karpatského zbojníka, milujú slobodné národy. Veľkolepo viem si s nimi posedieť, popiť, porozprávať... Nezrážajte ma do stavu etnického, nacionálneho, masového," napísal Tatarka. Národ sa tu teda nechápe etnicky obmedzene ako dielo krvi a rasy, ale ako výtvor ducha. To znamená, že človek musí vlastným úsilím do národa vrastať a uplatniť sa v ňom. Možnože naozaj jestvuje čosi ako väčšia alebo menšia blízkosť k národu. Je však trápne, keď sa za povolaných vykladačov a samozvaných sudcov nad národnou hodnotou iných povyšujú ľudia bez bohatého ducha, ako sme toho smutnými svedkami v našej dnešnej národnej spoločnosti. Vylučujú z národa všetkých, čo nezodpovedajú ich chudobným predstavám. O tom, kto je blízky vlastnému národu, nemožno rozhodnúť podľa vonkajších znakov. To pozná iba ten, kto si sám našiel cestu k nemu. Ale kto ju našiel, nemôže nebyť naplnený ničím iným, iba zhovievavosťou a ochotou pomôcť, ktorá sa rodí z lásky. S ničím takým sa však u tých, čo sa ustavične bijú do svojich národných pŕs a berú meno národa nadarmo, nestretáme. Keby so mnou zdieľali presvedčenie, že národ je dielom ducha, obracali by sa s nádejou na všetkých, čo sa vyznačujú duchovným bohatstvom. To však predpokladá novú toleranciu a renesanciu osvietenstva, teda hodnoty, ktoré svojou univerzálnosťou prekračujú hranice národnej obmedzenosti.
