Hoci sa cesty V+W v mnohom rozišli, nikdy neprekročili medzu vzájomnej úcty. Aj o tom sú Dialogy přes železnou oponu.
V apríli 1948 odišiel Jiří Voskovec do Paríža a odvtedy na českú pôdu už nikdy nevstúpil, kým Jan Werich sa rozhodol aj po februárovom puči zostať v nastupujúcom komunistickom režime.
A tak obom tvorcom medzivojnového Osvobozeného divadla, ktorí si boli navzájom „najlepšími mužskými svojho života“, bolo nielen jasné, že ich profesionálne cesty sa definitívne rozdelili, ale obaja si uvedomovali aj fakt, že sa už možno nikdy neuvidia.
Nešlo im to už v roku 1947
Nakoniec sa im to podarilo sedemkrát, samozrejme, vždy za komplikovaných okolností a vždy len v niektorej krajine kapitalistického Západu.
Hoci o ich priebehu sa zachovalo málo dokumentácie, práve týchto sedem stretnutí (a najmä všetko, čo im predchádzalo a čo po nich nasledovalo) tvorí kostru knihy Františka Cingera a Karla Koliša Dialogy přes železnou oponu (vydavateľstvo BVD Praha).
Vďaka doslovne bádateľskej práci oboch autorov, čerpajúcich nielen z korešpondencie V+W, ale aj zo štúdia archívov a rozhovorov s pamätníkmi prináša až prekvapujúco veľa nových faktov o vzťahu Voskovca s Werichom.
„Ja som sa rozhodol opustiť Československo rok pred zmenou režimu, my sme s Werichom už v lete 1947 zistili, že nám to nejde,“ zveril sa Voskovec Pavlovi Tigridovi. „Odrazu sme nedokázali spolu nič napísať.“
Dlhé roky predošlého exilu v USA, kde sa obaja v roku 1938 uchýlili pred nacizmom, si vybrali krutú daň. Mimochodom, práve nacisti im vymysleli značku V+W a je paradoxom, že ju prevzali aj komunisti, len aby nemuseli menovať emigranta Voskovca.
Cisárov pekár na posmech
Ale keď Jiří Voskovec v spomínanom roku 1948 odišiel do druhého, definitívneho exilu, dlho to vyzeralo aj na koniec priateľstva a akéhokoľvek kontaktu, teda jediného možného, ktorým boli listy.
Osem rokov čakal Voskovec na odpoveď na list, ktorý poslal Werichovi po svojom príchode do Paríža, no časom si domyslel, že Werich mu v tuhých stalinských časoch dáva signál, aby zmĺkol.
Keď si potom pri ich prvom stretnutí v Londýne v roku 1956 overoval u Wericha, či správne „pochopil signál“, ten mu odvetil: „Kdo by to měl uhádnout, když ne ty, vole.“ A všetko bolo ako kedysi a tri týždne „neprestali hovoriť vo dne v noci“.
A bolo o čom hovoriť, a nešlo len o príjemné veci. Voskovec po príchode do USA zažil šokujúcu jedenásťmesačnú internáciu pre podozrenie zo spolupráce s komunistickým režimom v Československu. Neskôr ho nepríjemne prekvapil Werichov film Cisárov pekár a pekárov cisár.
„Nepochybne zlí alchymisti boli nadháňačmi Wall Streetu a dobrý ľud zvíťazí,“ vyjadril sa ironicky, „som rád, že som ten film nevidel, asi by mi prišlo zle.“ Werich pritom bojoval proti „nevysloviteľnosti“ Voskovcovho mena v Československu.
„Naše texty síce vychádzajú, ale bez mien autorov. Marxistická veda a prostý konský rozum sa neznášajú. Keby tá prvá nemala za sebou armády policajtov, to druhé by vyhralo,“ písal.
Asymetrické životy
Životy kedysi nerozlučnej dvojice sa vyvíjali často asymetricky. Koncom 50. rokov, už po ich druhom stretnutí opäť v Londýne, sa Werichovi doma pomerne darilo, kým Voskovcovi zomrela manželka a pre náklady na jej liečbu sa dostal do existenčných starostí.
A naopak, keď sa Voskovec uchytil v divadle na Broadwayi, jeho druh zápasil so zákazmi, navyše mu zistili nádor hrtana.
V 60. rokoch sa V+W stretli trikrát, v Montreale, kam Werich prišiel na festival spolu s režisérom Vojtěchom Jasným a Emíliou Vášáryovou predstaviť film Až príde kocúr, potom vo Viedni a v dramatickom šesťdesiatom ôsmom roku opäť v Amerike.
Ešte na jar sa Voskovec nádejal, že predsa len uvidí Prahu, no augustová okupácia všetko zmarila. Dva mesiace po nej Werich vycestoval do New Yorku, no ostať v exile sa ani tentoraz neodhodlal.
Smutno-veselý čas
Opäť im zostala len korešpondencia, kontrolovaná československými úradmi, v ktorej popri neustálych pracovných problémoch čoraz viac dominovali témy chorôb. O to vzácnejšie boli osobné stretnutia, osud im ich doprial ešte dve, obe vo Viedni.
To posledné bolo v roku 1974. „Boli sme spolu vyše troch týždňov a na rad prišli aj súkromné spomienky a historky, ktorých sme sa za celý život nedotkli,“ spomínal Voskovec.
„Jan ma pred odletom držal v medveďom objatí a ďakoval za ten krásny, smutno-veselý dlhý čas. Pritom nikdy v predošlých lúčeniach sme neboli takí presvedčení, že sa ešte uvidíme...“
