Nový album Erika Truffaza a jeho spoluhráčov je ako zamatová džezová revolúcia. Hovorí o veľkých aktuálnych témach, no bez afektu.
Trúbka je vo svojej rozmanitosti a hĺbke výrazu, ktorému napomáhajú prekvapujúco funkčné technológie 21. storočia, mimoriadne renesančný dychový nástroj súčasnosti s neobvykle energickými možnosťami prejavu.
Napokon – ako signálny inštrument mala svoje miesto už v kultúre starých Rimanov. Takmer všetko o nej vie a rozdáva vnímavému poslucháčovi švajčiarsky muzikantský mág s francúzskymi koreňmi Erik Truffaz (1960), patriaci medzi najpozoruhodnejších predstaviteľov európskej džezovej scény.
Už tri dekády obdivovaný Truffaz pôsobí v duchu „mixing today with yesterday“. V priebehu svojho vývoja totiž nechal na seba vplývať francúzsku vážnu hudbu 20. storočia, nepohrdol rockom, pop-music, brazílskou a indickou hudbou, klasickým džezom, hip-hopom, rapom, drum&bass, ani elektronickými nu-jazzovými experimentmi.
Nie je to klasický sólista
Môžeme obdivovať jeho všestrannosť aj hĺbku ponoru do možností nástroja. Nie je však klasickým sólistom – rád pracuje v kolektíve, ktorý tvoria s malými prestávkami viac ako pätnásť rokov Marcello Giulliani (basa), Marc Erbetta (bicie) a nový člen Benoit Corboz (klávesy), striedajúci Patrika Mullera.
Členovia kapely prinášajú do členitého zvuku kvarteta ozveny svojich vlastných hudobných aktivít a svojskej filozofie. V ostatnom čase - približne od čias vydania albumu Arkhangelsk v roku 2007, keď sa Truffaz zblížil s anglickým pesničkárom Edom Harcourtom – smeruje jeho cesta k lyrickému popdžezu, vokálnym expresiám pre náročných a piesňam až „rádiového“ charakteru.
Žiadne odkazy
Najnovší album El Tiempo de la Revolución (vyd. EMI/ Blue Note) je vyjadrením vzájomnej skupinovej inšpirácie s motívom súčasných osobných aj verejných „revolúcií“ (arabská jar, nepokoj v Grécku, Španielsku) a všetky skladby vznikli spoločným autorstvom, z väčšej časti až v štúdiu.
Žiadne vojenské odkazy však neobsahujú, ide skôr o nenásilný prúd hudobných farieb a nálad bez afektu s retrofunkovými črtami a soulovými intarziami typu „Motown sound“.
Popri charakteristických „ťahavých“ a niekedy až melancholicky rozmarných notách trúbky dominuje často hammond organ.
Príjemným bonusom je hosťovanie švajčiarskeho objavu – isto pôsobiacej speváčky Anny Aaron v troch skladbách, ktorá má podobnú hlasovú výbavu ako Sophie Hunger na predchádzajúcom CD In Between (2010). Je to inteligentná hudba pre naše časy.
