Janis Joplin so svojou fľašou Southern Comfort obklopená priateľmi v izbe hotela Chelsea, Jimi Hendrix, tiež ešte celkom živý, kráčajúci do štúdia Electric Lady, Andy Warhol úradujúci vo svojej nablýskanej striebornej Factory, koncerty Velvet Underground, Doors, mnoho slov o Bobovi Dylanovi, Rimbaudovi a Brianovi Jonesovi. Všetky tie veľké postavy hudby a poézie zmiešané s elektrizujúcimi 60. rokmi a mestom New York očami priameho svedka. Čo viac možno chcieť?
Kniha Just Kids (Jsou to jen děti, Dokořán 2011) však nie je ani o jednom z nich, hoci všetci sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Je to príbeh dvoch dvadsiatnikov, ktorých mená ešte vtedy neznamenajú takmer nič – Patti Smith a Robert Mapplethorpe. Pretĺkajú sa ulicami New Yorku, cez deň hľadajú prácu a v noci tvoria, lebo to jediné, čo naozaj majú, je umenie a jeden druhého. Nič viac a nič menej. Žiadny pátos, žiadny gýč. Iba viera, že veci sa pohnú správnym smerom, keď pre to človek robí naozaj všetko z hĺbky duše.
Je to tak neskutočne brilantne vyrozprávaný príbeh, až z neho mrazí. Nie je to kniha, ktorá sa dá čítať len tak. Dá sa jedine hltať, a to po veľkých kusoch, až sa musíte zastavovať a vracať späť, čítať odznova a pomaly a pritom si vravíte, že to vari ani nemôže byť pravda. Nie to, že sa to naozaj stalo, ale to, ako sa to všetko stalo.
Patti Smith tú knihu raz sľúbila Robertovi Mapplethorpovi. Sľúbila, že o nich napíše. On si ich príbeh už neprečítal, no ktovie, koľkým ďalším tým splnila sľub či skôr sen. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa k tej knihe dostala, no isté je, že zo mňa tak ľahko nezmizne.
