V predstavení Solitudo sa miešajú rôzne žánre a postupy, prednes, spev, činohra, pantomíma aj akýsi „balet“.
Jdem z jasu v jas
a tma nás prostupuje.
Hluboko v nás,
jak loď se zlatem pluje
tvůj hlas
tvůj hlas.
Josef Hora
Do Stoky chodím asi od roku 1995. Na premiéry, reprízy aj derniéry, aj na obnovené premiéry. Žiadne divadlo ma nedokáže tak povzniesť. Keďže Stoka už nestojí, dnes chodím na všetko, čo kdekoľvek stvorí Blaho Uhlár. Nástupnícke divadelné zoskupenia majú iného ducha. Dušou Stoky bol a je on. V jeho prítomnosti, s ním (možno aj proti nemu) vzniká všetko s akousi iskrou, chuťou či silou, ktorá dostala aj prezývku „spiritualita divadla Stoka“.
Nie je to len sled scénok
Z trnavského súboru Disk som z predošlých Uhlárových kusov poznal troch mladých hercov: výborného Braňa Mosného, Jozefa Belicu a Petra Tilajčíka. Z Uhlárovho dokumentu Pokus (V hľadaní spirituality) som vedel, že v štúdiu sú nainštalované reflektory zo starej Stoky, a tak som sa na premiéru Solituda tešil ako na púť. Javisko celé čierne ako camera obscura, sedenie ako v Stoke, len menšie. Kulisy a rekvizity žiadne (okrem pomyselných), ak nerátame ani zákryty a stoličky.
Predstavenie sa začalo melodickým hmkaním z reproduktorov a už to išlo. Vyše hodina očistného smiechu. Ako v starej dobrej Stoke. Vôbec som nemal čas sa nudiť, slabé miesta to vlastne ani nemalo. Uhlárove výtvory po odchode hercov pôvodného súboru Stoky dostali nový tvar aj koncepciu. Túto skúsenosť si doniesol Uhlár aj do súboru Disk. Súbor má zjavne rád, ten je so svojím režisérom evidentne tiež spokojný.
Solitudo nie je sled scénok, ale premyslený výber, zmysluplná kombinácia, kompozícia so skvelou réžiou, ktorá všetkému dáva zmysel a iskru. Všetci herci hrajú celý čas v tých istých kostýmoch, muži v ženských, ženy v mužských. Navyše niektoré kostýmy vyzerajú ako dámske róby z lepšieho pohrebu.
V predstavení sa vôbec často využíva kontrast. Čím väčší kontrast, tým lepšie (z dna studne sa najlepšie pozorujú hviezdy). Pri rozohraní konfliktu je tento zjemnený ostrým kontrastom (spoločnou piesňou po škrtení, stoickým pokojom charizmatického Jána Rampáka vo výstupoch plných cynizmu, zámenou mladých a starých).
Medzigeneračné rozdiely
Do divákovej tváre sa tu nemrskajú brutálne výjavy – je tu humor, prevažne čierny, rovnako ako javisko a kostýmy. Zákazník vo výstupe Hot dog nevidí, ako predavač súloží do jeho rožka, a clivo popritom rozpráva obecenstvu o ťažkom detstve.
Podobne ako v čiernom humore, ktorým sa znesiteľnejšie komunikujú tabu (sex, incest, vražda, zneuctenie mŕtvych, starých, žien, detí, zvierat) sa vo výstupoch Solituda objavuje tabu sexu a vulgárnosti v rodinách, vo vzťahoch medzi mladými a starými.
Zdá sa, akoby medzigeneračné rozdiely a konflikty boli ústrednou témou: otec – syn, pustovník – don Juan, otec – dcéra, syn – matka, predavačka – zákazník, žiaci – učiteľ.
Predstavenie ako šité na široké vekové rozpätie súboru Disk. Už len sám kontrast v spôsobe hrania starších a mladších hercov dokresľuje pointu prestavenia.
Chce to už len mecenáša
Vo veľkolepom výstupe Don Juan Braňo Mosný po rozhovore s Danielom Dubanom o felácii náhle pristúpi k starému pustovníkovi (Ján Rampák) a pýta sa ho na cestu. Pustovník stojí celý čas v popredí scény opretý o palicu a predchádzajúci rozhovor akože nepočuje. Diváci však počujú a vidia všetko a vnímajú ten kontrast (ťažko sa tu dá zdržať smiechu). Pustovník Boha nepoprie, ale ani peniaze nedostane, darmo sa odvoláva na Moliéra.
A keď sa vo výstupe Zamyslenie reflektor rozsvieti nad hlavou Milana Brežáka, ktorý vo volánikových čiernych dámskych šatách z dosiek dôstojne prednesie úryvok z vyhlásenia o nezastupiteľnej úlohe mládeže – odznie vlastne pointa predstavenia ironicky vyjadrená floskulou. Reflektor zhasne, diváci sa ani nestihnú dosmiať a nasleduje ďalší výstup.
Budem odteraz cestovať za divadlom do Trnavy. Ale najbližšie si budem môcť pozrieť predstavenie Disku Status v Bratislave. Čo viac si želať? Už len obnovenie stálej scény pre Uhlára z moci nejakého mecenáša...
Autor: Timotej Kubiš
