Poliak píše o Čechoch a je z toho európsky bestseller. Gottland alebo skutočné príbehy Tomáša Baťu, Marty Kubišovej či Stalinovho pražského pomníka vychádzajú v slovenčine a známy reportér MARIUSZ SZCZYGIEŁ medzičasom chystá novú knihu. Bude v nej aj jeden príbeh zo Slovenska.
Gottland je pekný názov pre knihu, ale vám priniesol komplikácie. Múzeum Karla Gotta hrozilo žalobou, vraj ste mu ukradli značku.
"Mne sa to dosť pozdávalo, súdny spor by knihe prospel. Ale najprv som mal obavy, že jej to poškodí, dokonca jeden kníhkupec ju stiahol z predaja."
V čom bol problém?
"Múzeu prekážala nekalá konkurencia, ale to je scestné. Kniha Gottland je niečo iné ako podnik Gottland. Ak takto niekto nazve továreň či reštauráciu, tak prosím. Ale v literatúre máme slobodu. Nemôžete zakázať autorovi nejaké slovo a pohnať ho pred súd. Oni si mysleli, že to môžu robiť ako za totáča."
Ako kauza dopadla?
"Múzeum Karla Gotta medzičasom zaniklo. Muž, ktorý ho prevádzkoval, zmizol a nikto nevie, či je vôbec nažive. Irónia osudu, ako sa hovorí."
Čím je pre vás Česko? Laboratórium na štúdium ľudí?
"(Smiech.) Celkovo to sedí."
V čom?
"Česi sa veľmi líšia od Poliakov, ich správanie má celú paletu farieb. Kniha Gottland hovorí o tom, že spoločenský systém – nezáleží, či je to komunizmus, fašizmus, súčasná, alebo predvojnová demokracia - je vždy zdrojom utrpenia.
Ľudia na to reagujú rôzne, od schizofrenického prispôsobenia po útek či samovraždu. Práve to ma zaujíma. Pre moje písanie sú dejiny iba kulisou osobného príbehu. Vo Francúzsku to vystihli vetou, že Gottland nie je kniha o Československu. S tým súhlasím. Je to kniha o strachu, láske, odvahe, smrti, o tých najdôležitejších hodnotách. A tie v Česku máte ako v malom akváriu."
Vidí Poliak rozdiel medzi Slovákmi a Čechmi?
"Priemerný Poliak ani nie."
A vy?
"Slováci sú temperamentnejší ako Česi, viac sa podobáte Poliakom. Aspoň tak to vnímam. Poliaci majú Slovákov radi, možno je to tým, že veľa lyžujú na vašej strane Tatier."
Programovo o Česku píšu v Poľsku viacerí. Prečo toľko Poliakov sníva český sen?
"Nedávno zverejnili prieskum, aké národy sa páčia Poliakom. Kým doteraz to vždy boli Američania, teraz sú na vrchole Česi, sympatie k nim má 51 percent Poliakov. Hneď druhí sú Slováci a Američania klesli až na tretie miesto."
Čo sa mohlo stať?
"Možno je to obdobím, čo sme v Poľsku zažívali pred pár rokmi. Nazvime ho islamské. Pod vládou pravice stelesnenej bratmi Kaczyńskými katolícka krajina ešte viac stuhla, ľuďom s liberálnejšími názormi zrazu bolo dusno. Predstavte si, že oni prikázali vyhodiť z čítaniek najväčšieho poľského spisovateľa Witolda Gombrowicza len preto, že bol gay a nehanbil sa priznať, že má z vojny strach.
Autora, ktorý sa do čítaniek dostal po páde komunizmu, opäť škrtla pravica, pre ktorú nebol dosť veľkým patriotom a kozákom. V čítankách ho nahradila kopa katolíckych spisovateľov, čo akože neprekážalo, lebo katolicizmus je v princípe smer, čo dáva odpovede. Dobrá literatúra však najmä kladie otázky.
To však bola iba jedna z mnohých vecí. Atmosféra v spoločnosti bola zlá, bolo to naozaj trochu ako katolícky režim."
Inými slovami, frustrovaných Poliakov zaujali bezbožní a liberálni Česi?
"Myslím si, že áno."
A sám na tom máte podiel.
"Knihy a reportáže, ktoré som písal, boli ako čerstvý vzduch pre mnoho ľudí. Písal som o Čechoch, o tom, že neveria v Boha, a svoj raj si robia po svojom.
Môj názor totiž je, že česká a poľská kultúra v sebe majú čosi, čo si môžu kompenzovať. Najlepšia by asi bola spojená kultúra v jednom štátnom útvare."
Poľsko-Česko. Viete si to predstaviť?
"Určite. Napokon Poľsko-česká konfederácia bola predvojnová predstava Edvarda Beneša. Vezmite si, aké by to malo výhody - Česi by mali more, Poliaci pivo a odstup od seba. Česi ten nadhľad na rozdiel od Poliakov totiž majú."
To zovšeobecňujete?
"Iste. Sú rozliční Česi, Slováci, Poliaci. V kultúre však existuje niečo ako dominantný rys. Ten český v tom, že oni každú ponurosť doby imponujúcim spôsobom odstránia preč zo zorného poľa."
Sú Česi až tak priepastne odlišní? Niektorí si všimli, že ich opisujete ako exotický kmeň z neznámej pevniny.
"Mám takú knižku, v ktorej sú staré poľské a československé filmové plagáty. Ku každému filmu na jednej strane poľský a na druhej československý. Čo je naozaj zaujímavé, rovnaké filmy označujú úplne inými slovami.
Obchod na korze je v poľskej verzii psychologická dráma, ale v československej tragikomédia. Lásky jednej plavovlásky Miloša Formana je u nás psychologická dráma, v Československu filmová komédia. Film Morgiana Slováka Juraja Herza mal u vás na plagáte rozosmiatu ženu, kým poľský plagát k filmu zobrazuje vydesenú ženu s umrlčou lebkou namiesto hlavy.
V tomto asi budú tie národné odlišnosti. My vidíme tragickejšiu stránku života, Česi tú pohodovejšiu."
Ale pritom varujete, že smiech môže uškodiť.
"Smiech je síce fajn, ale niekedy bráni pohľadu do seba. Neustále rozosmiaty človek sa nemusí kontaktovať s realitou. Neustále rozosmiaty národ sa nemusí vyrovnať so svojou minulosťou. Aspoň taký ja mám pocit z českej popkultúry."
Začínajúci reportéri Gazety Wyborczej a ich happening v roku 1993 počas vládnej krízy v Poľsku. Zľava Jacek Hugo-Bader a Beata Pawlak (zahynula počas teroristického útoku na ostrove Bali v roku 2002). Foto - archív M. S.
Ťažko robiť reportáže, keď ma všetci poznajú
Odkedy ste čechofilom?
"Keď som v roku 2000 objavil Prahu, zistil som úžasnú vec – nikto ma tam nepozná. V Poľsku je to iné, som celkom známy ako moderátor televíznej talkšou.
Okrem toho, že to bola v deväťdesiatych rokoch jedna z prvých poľských talkšou, bola aj kontroverzná. Otvárali sme témy, o ktorých Poliaci neradi hovoria, napríklad erotika, pozývali sme ľudí, čo sa nejako odlišujú od väčšiny, napríklad sa priznávajú k tajným snom či úchylkám.
Problém je, že keď ste celebritou, verejnosť sa správa, akoby vás vlastnila. Stalo sa mi na ulici, že mi jedna žena vytrhla vlas z hlavy. Nič sa nepýtala, proste prišla – a cvak. A hovorí mi: „Vyzeráte nezdravo, pán Szczygieł. Dám váš vlas na analýzu lekárom a pošlem vám výsledok.“
Už je to lepšie?
"Myslíte s popularitou? Áno, len občas ma poznajú po hlase. Môžem sa živiť ako autor kníh. Tvár mi však ešte dlho prekážala v práci reportéra. Reportér musí byť anonymný, kým v mojom prípade reportáž vyzerala tak, že som niekam prišiel a namiesto vypytovania ľudí sa ľudia začali vypytovať mňa.
Praha sa mi preto stala útočiskom. V Česku som mohol byť reportérom, voziť sa električkou a obhrýzať si nechty bez toho, aby ma niekto napomínal."
Príbehy, čo odkrývate, nemusia byť pre aktérov príjemné. Prečo sa vám zverujú?
"Nemám problém nadväzovať kontakty. Nejaká vlastnosť vo mne dokáže nájsť k človeku kľúč, aj keď sa nepoznáme. Za pár minút sa rozhovorí a povie niečo úprimné.
Väčšinou nepracujem ako typický novinár, čo ľuďom vyvoláva, obháňa ich. Chcem nadviazať užší kontakt. Hovorím s človekom ako s vlastným bratom či tetou. Tí ľudia sú prekvapení. Nevedia, čo s tým, a tak sa otvoria."
Nie všetci. Neter Franza Kafku odmietla vašu ponuku.
"Urobil som chybu. Odmietla sa stretnúť, ale navrhla, nech napíšem list. A to som neurobil."
Prečo?
"Lebo sa mi páčilo, že odmietla."
Kafkovská situácia?
"Presne tak. Odmietnutie od Kafkovej netere mi pasovalo k žene ako vystrihnutej z Kafku. Hneď som mal historku do článku, no tým si zároveň zmaril šancu na možno najlepší rozhovor môjho života.
Väčšina ľudí ma však neodmieta. Nadviažeme blízky kontakt a oni rýchlo pochopia, že ich nechcem znemožniť. Pochopia, že to robím, aby som ich pochopil – a aby ich tak pochopili čitatelia."
Helena Vondráčková, ktorú pozval do svojej televíznej talkšou, v ňom prebudila záujem o češtinu. Foto - archív M. S.
Ako môže spisovateľ nahradiť sám seba?
Jeden príbeh z Gottlandu vytŕča. Spisovateľ, ktorý sa obracal a písal dobrodružné romány za každého režimu, nie je známou osobou. Ako ste ho objavili?
"Náhodou. V jednom pražskom kníhkupectve som natrafil na knihu s názvom Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, 1938 - 1951.
Tak sa nazývali operácie v ére stalinizmu, keď odstraňovali predvojnových spisovateľov z verejného života v Československu a nahrádzali ich autormi budovateľskej literatúry.
Zaujal ma krátky odsek o spisovateľovi, čo nahradil sám seba. Ako je možné nahradiť sám seba? Vyhľadal som si to meno v telefónnom zozname a na šiesty pokus som sa dovolal jeho dcére. Spisovateľ už dlhšie nežil."
A dcéra?
"Súhlasila s rozhovorom. Stretávali sme sa asi mesiac, medzitým som pátral v archívoch ministerstva vnútra. Archívy mám rád, to je pre mňa lepšie ako sex!
Problém tu bol iný. Pani vždy navarila a dychtivo sa vypytovala, čo nové som zistil o jej oteckovi. Chválila sa pred susedkou, že pán z Poľska o ňom píše. Akoby čakala, že otecka vychválim, lenže ja som už vtedy vedel, že pocta to nebude. Veci, čo som o ňom zistil, boli totiž škaredé. Vravel som si, ježišmária, čo s tým? Klamať? Písať pravdu? Čo ak tú pani z článku porazí?"
Čo bolo ďalej?
"Keď mal ísť text do tlače, vravel som si, že to musím pani ešte predtým preposlať. Veď nie som sviňa. Vedel som, že je to jeden z mojich najlepších textov, ale bál som sa odpovede, až som z toho dostal hnačku. Čakal som, že ma bude prosiť, vydierať, nech to nezverejním.
Odpoveď prišla po týždni. „Je to pre nás šok,“ písali pani a jej sestra. „Žiadnu vetu nemusíte meniť. Otecka ste ukázali v jeho celoživotnej tragédii.“ Ony skrátka pochopili, že ho chcem pochopiť. To je to poslanie reportéra."
Na ktorý objav ste najviac hrdý?
"Asi na kapitolu o Stalinovom pomníku v Prahe. Pripomínalo to prácu archeológa. Chcel som sa dozvedieť viac o stavbe, búraní a sochárovi, čo pomník navrhol a spáchal samovraždu.
Najväčší Stalinov pomník na svete nestál na Letnej tak dávno, bolo to pred päťdesiatimi rokmi. A predsa o tom nikto nechcel hovoriť, nikto si nepamätal detaily alebo si ich pamätal chybne. Vy tomu hovoríte španielska dedina, v Poľsku máme porekadlo: „Nikto nevie nič, to je český film“."
Keď sme pri tom, Česi teraz nakrútili nový film. Volá sa Polski film.
"Počul som. Má to byť komédia o tom, ako si Poliaci predstavujú český humor."
V Poľsku bude v kinách tiež, ale možno s iným názvom - Česki film.
"To je skvelý nápad. Čokoľvek s prívlastkom „české“ sa v Poľsku dobre predáva. Poliaci Čechom držia palce, berú ich ako svojich mladších bratov. Samozrejme až na veľkú skupinu s opačným názorom, že Česi sú národ na hovno."
V čom?
"Vraj im chýba charakter, nemajú nijakú hrdosť, nevedia za nič bojovať. Mnohým Poliakom toto prekáža a čudujú sa, že Čechov glorifikujem."
Z ktorých reakcií ste zúfalý?
"Negatívne reakcie sa vždy snažím obrátiť na klady. V tomto budem Čech, sebaukájanie sa za každých okolností je totiž typicky česká vlastnosť. Reakcie z Česka však bývajú kladné, denne mi chodí do desať e-mailov.
Jeden bol zvlášť príjemný: „My Česi robíme pivo stovky rokov, ale už sme zabudli, že má horkú chuť. Vy ste nám to pripomenuli.“
Skutočný príbeh nikdy nie je gýč
Nikdy vás nelákala fikcia?
Lákala.
A?
Obávam sa, že by som to nevedel. Moja fikcia by bola asi lacná, gýčová. Musel by som vymyslieť niečo šikovné, chutné, decentné aj kvalitné. A musel by som vynechať všetko, čo má príchuť gýča.
V tom je práve tá výhoda non-fiction oproti fikcii. Ak sa v príbehu zjaví čosi gýčové a príbeh je skutočný, môžete to beztrestne napísať. Lebo to napísal sám život. Poviem jeden príklad. V Gottlande je príbeh osemnásťročného mladíka, čo sa v roku 2003 upálil na Václavskom námestí, na tom istom mieste ako pred tridsiatimi rokmi Jan Palach. Mal zlý pocit zo sveta, upálil sa na protest.
Keď som pátral po jeho stopách, tak som zistil zvláštnu vec. Ten chlapec cestoval do Prahy z rodného Humpolca a cestou musel nasadnúť na rýchlik s názvom Jan Palach. Lenže Jan Palach bol práve jeho idol! Hádam uznáte, že keby som si toto isté vymyslel, bol by z toho jasný gýč.
Gottland sa stal Európskou knihou roka. Úspech v Poľsku a Česku sa dal predvídať, ale čo také na knihe môžu vidieť nezainteresované národy?
Počujem aj také hlasy – Poliak píše o Česku, koho to má zaujímať v Taliansku či vo Francúzsku? To je však tá najväčšia výzva pre mňa. Aby si západný čitateľ prečítal mená Marta Kubišová či Egon Bondy a zapamätal si ich.
Čakali ste úspech v Česku?
Nie. Mal som dojem, že v Česku nosím drevo do lesa a tie príbehy sú notoricky známe. Ale Gottland je tam populárny, má asi šestnástu dotlač. Asi si v tom Česi niečo našli.
Štýl?
Možno. Spôsob rozprávania. Príbeh je známy, ale ja ho podám trochu inak. O Baťovi sa popísala hromada kníh, ale všetky utárané, dlhé, žiadna podľa mojich predstáv. Mal som pocit, že postava Baťu si zaslúži trochu irónie.
Ďalšia vec je tá, že sa snažím šetriť čas čitateľa. Raz som robil reportáž z psychiatrickej liečebne. Bola tam pacientka, jednoduchá dedinčanka, ale občas mala svetlé chvíľky a vtedy písala zaujímavé eseje. „Písať nie je jednoduché, zaberať ľuďom čas,“ napísala a ja sa tým riadim. Čitateľ obetuje knihe čas, kus svojho života. A úloha autora je ten čas mu niečím zaujímavým vyplniť.
Gottland vyšiel pred šiestimi rokmi. Niečo by ste menili?
Všetko. Neznášam, čo napíšem. Je to podobné, ako keď majú mladé matky popôrodné depresie. Ja nemám deti, ale toto cítim k svojim knihám. Keď bol Gottland v tlačiarni, mal som nachystané peniaze, že ho stiahnem a zaplatím náklady. Znie to ako prípad pre psychoterapeuta, ale nemôžem si pomôcť.
U Egona Bondyho v Bratislave, s redaktorkou jeho kníh, prekladateľkou zo slovenčiny Justynou Wodzislawskou, rok 2004. Foto - archív M. S.
Čo také môže chýbať Mojsejovcom?
V ďalšej knihe chcete príbeh zo Slovenska. Aký bude?
Kniha sa bude volať Nie je, v zmysle neexistuje. Opíšem v nej príbehy, ako rôzne sa ľudia vyrovnávajú s niečím, čo nie je.
Napríklad?
Niekomu chýba človek, ktorý zomrel. Niekomu chýba pamäť, pretože si nemôže alebo nechce veci pamätať. A niekomu chýba pocit, napríklad láska.
Príkladom je rodina Millerovcov, čo za prvej republiky postavila v Prahe slávnu Millerovu vilu. Tú vilu im znárodnili po vojne, spravili tam centrum marxizmu-leninizmu a pani Millerová tam celé roky zostala pracovať ako upratovačka – vo vlastnej vile, ktorá jej už nepatrila. Zvláštne na tom je, že ona si nechcela pripustiť, že jej vila nepatrí. Správala sa ďalej tak, ako by tam bola doma.
Iná historka. Poľská, verejne známa učiteľka zatajila, že zabila svoje dieťa. Je katolíčka, propaguje prísnu výchovu, ale nikto netuší, že kedysi pred rokmi umučila vlastné dieťa. Podarilo sa jej to zatajiť a ja viem ako. Predpokladám, že ak nezverejním jej meno, bude so mnou hovoriť. A mňa zaujíma, či to dieťa nejako je, alebo nie je v nej. Tuším, že asi nie je.
A ten príbeh zo Slovenska?
"Chcem písať o Mojsejovcoch. Viem, že sú rozvedení, ale inak majú všetko. A predsa som presvedčený, že im niečo chýba. Otázka je čo?"
Rozum.
"To je jasný tip, je však príliš lacný. Mňa skôr zaujíma, čo ešte iné môže chýbať celebritám, ktoré boli na Slovensku čosi ako bohovia. Alebo neboli?"
Ako pre koho.
"Chápem. Ale niekto sa na nich pozeral! Čo myslíte, mám ich osloviť?"
Skúste, budú súhlasiť.
"A môžem to prezradiť do SME? Aby si to Mojsejovci neprečítali alebo sa im to nedonieslo. Na druhej strane, oni asi nebudú okruh vašich čitateľov."
Čím vás vlastne priťahuje minulosť, ktorú ste nezažili?
"Som jedináčik vychovaný v bubline. Keď sa naši hádali, vždy som bol v rozpakoch, či súhlasiť s matkou alebo otcom. Predstieral som, že súhlasím s jedným i s druhým. Dlho som nevedel byť asertívny, nevedel som hovoriť nie. Teraz, po psychoterapii, to už viem. Ale stále ma zaujímajú príbehy iných ľudí. Chcem vedieť, ako by som sa správal v ich koži. Každá téma reportéra hovorí vždy o ňom. Čitateľ to vedieť nemusí. Viem to ja a to mi stačí."
Váš tip na českého prezidenta?
"Môj virtuálny český prezident je ekonóm a spisovateľ Tomáš Sedláček. Napísal skvelú knihu Ekonomie dobra a zla, je úspešný a poznajú ho v Európe."
Chcete ešte niečo dodať o Čechoch?
"Pred pár rokmi som si definitívne ujasnil, prečo ma tak zaujíma český národ. Bolo to vo Francúzsku v jednom hoteli. Uprostred noci ma zobudil akýsi hluk na chodbe. Sadol som si na posteli a v duchu som rozdelil ľudstvo na dve skupiny.
Prví, keď sa v noci vracajú domov, robia hluk a zažnú svetlo, bez ohľadu na susedov. Druhí idú na izbu ticho, potme, po špičkách. Nechcú naštvať susedov. Moja teória je – historici so mnou asi budú polemizovať – že Česi patria k tej druhej skupine. Ja osobne tiež, nechcem naštvať susedov."
A všetko je v poriadku?
"Keď som toto vravel v Česku, napísal mi jeden pán. Máte pravdu, súhlasil, ale nie úplnú. Lebo ten, kto ide v noci domov po špičkách a bez svetla, raz spadne na schodoch, niečo si zlomí a narobí viac hluku ako druhý. Takže na to pozor."
