V newyorskej Metropolitnej opere je už pätnásť rokov ako doma, cez živé prenosy ho vidia milióny po celom svete. Svetovo uznávaný barytonista MARIUSZ KWIECIEN vystúpi dnes na koncerte v bratislavskej Redute.
Aká bude dramaturgia koncertu, ktorý odspievate so Slovenkou Simonou Šaturovou?
Simona je ľahší soprán, ani ja nie som veľmi dramatický barytón, preto sme zvolili niekoľko zábavných duet s veľkou mierou hereckej improvizácie, ktorú si s publikom užijeme. Ale bude tam aj zopár vážnejších čísel - napríklad z opery Lucia di Lammermoor.
Je pre vás náročnejšie vystupovať v divadle alebo na podobných galakoncertoch?
Nie som ideálny koncertný umelec. Veľmi rád som na javisku, herectvo je pre mňa v opere rovnako dôležité ako spev. A mnohé opery sú napísané tak, že vyžadujú skutočne dobrých hercov. Keď vidíme zlú produkciu hoci aj s úžasnými speváckymi výkonmi, nie sme spokojní, lebo nám chýbajú emócie.
Do akej miery znášate výrazný režisérsky prístup k inscenovaniu opier?
Som veľmi otvorený rôznym typom inscenovania za podmienky, že je réžia korešponduje s libretom. Ak logika chýba, mám veľký problém spolupracovať a snažím sa robiť niečo iné.
Ako sa vám robilo s výrazným predstaviteľom modernej opery režisérom Mariuszom Trelinským, ktorého sme mali možnosť spoznať aj na Slovensku?
Jeho Don Giovanni bola najlepšia produkcia, akú som kedy videl. Bolo to vizuálne veľmi efektné, fantastické kostýmy urobil poľský výtvarník Arkadius, krásnu scénu s optickými vláknami zas Slovák Boris Kudlička. Celá inscenácia bola veľmi odlišná, nepovedala síce veľa z príbehu, ale ani ho nezničila. Spolupráca na tejto produkcii bola taká skvelá, že kvôli nej som sa po desiatich rokoch do Varšavy vrátil. Dve decembrové predstavenia som si užil, Don Giovanni už vo mne medzi časom vyrástol a dospel.
Počas príprav Dona Giovanniho v Metropolitnej opere ste sa zranili. Čo sa vlastne stalo?
Už pred skúškami som mal problémy s chrbticou a počas generálky mi vyskočila platnička. Okamžite ma zobrali do nemocnice a ďalšie ráno ma operovali. A o desať dní som bol znovu na javisku a spieval som Live HD prenos a šesť ešte ďalších vystúpení. A musím povedať, že prvé dve vystúpenia boli náročné. Nemal som takmer žiadny cit v nohe a samozrejme, ani môj hlas nebol v stopercentnej forme. Ale rozhodol som sa, že to musím urobiť. Také veci sa stávajú a život musí ísť ďalej.
Aký máte pocit pri prenosoch, kedy vás naživo sledujú milióny divákov v rôznych krajinách?
Vždy hovorím, že najťažšie sa spieva pre malé publikum. Či mám tisíc alebo 50-tisíc divákov, to je už jedno. Jediný problém týchto prenosov je ten, že všade sú kamery, takže musíme rátať s tým, že nás vždy môže niekto vidieť. Dokonca aj počas prestávok musíme vytvárať atmosféru. Občas nás požiadajú aj o nejaké zmeny v predstavení, aby sme nestáli v ceste kamerám. Takže si musíme pamätať aj veľa nového.
Na jeseň budete v Metropolitnej opere robiť Eugena Onegina s Annou Netrebko, však?
Veľmi sa na to teším, rád s ňou spievam a veľmi rád spolupracujem aj s Valerijom Gergievom, ktorý to bude dirigovať. Som si istý, že to bude krásna produkcia. S Annou Netrebko budeme otvárať sezónu v Metke už po tretíkrát. Prvýkrát to bolo s Luciou di Lammermoor, druhýkrát s Donizettiho Nápojom lásky.
Očakávania budú tentoraz možno ešte vyššie, keďže budete spolu spievať ruskú operu, či nie?
Anna ako Ruska vyrástla na Čajkovského hudbe, takže som si istý, že bude pôsobivá, hoci je pre ňu táto rola pomerne nová.
Onegina ste stvárnili už aj v Bolšom Teatre v Moskve. Ako vám ide ruština?
Hovoria mi, že keď spievam po rusky, nemám takmer žiadny akcent. Samozrejme, keď hovorím, je počuť, že nie som Rus. Ruštinu som sa učil ešte na škole, vedy sme ju neznášali, ale neskôr sa mi veľmi zišla. Veľa som si z nej pamätal, preto nebolo až také ťažké doučiť sa ju. Dnes si ju precvičujem aj tak, že sa s ruskými spevákmi rozprávam po rusky. V opernom svete je veľa Rusov, takže príležitostí je dosť.
Na akej hudbe ste vyrastali?
Môj otec hral na bubon a na basovú gitaru, takže viete si predstaviť, že u nás doma klasická hudba často neznela. Mám rád elektronickú hudbu, house, džez, etno, doteraz som ešte neobjavil žáner, ktorý by som vyslovene neznášal alebo vyslovene miloval.Klasiku nepočúvam príliš často, radšej trávim čas s ľahšou elektronickou hudbou.Opera jemoja práca, po rokoch spievania vypínam rádio, keď dávajú operu.
Ako ste sa dostali k spievaniu?
Išiel som za svojim inštinktom. Bol som totiž vždy veľmi umelecky založený – rád som tancoval, spieval, písal som básne, a keď som zistil, že mám hlas, začal som ho objavovať operu.
Ktorá postava je vám najbližšia?
V každom období mojej kariéry iná. Keď som začal spievať Dona Giovanniho, chcel som o ňom vedieť všetko. Potom som spieval romantickejšieho Eugena Onegina. Opäť som si myslel, že je to niečo, čo by som chcel spievať do konca života. Teraz pripravujem Rodriga z Dona Carlosa a túto hudbu tiež považujem za spektakulárnu. Myslím si, že v budúcnosti si nájdem ešte ďalšie role, ktoré mi sadnú. Dúfam, že to bude Verdiho Simone Boccanegra, možno na konci mojej kariéry aj Falstaff. Nedávno som odspieval Kráľa Rogera Karola Szymanowského, som do tejto postavy ale aj hudby šialene zamilovaný
Cítite nejaké poslanie propagovať v zahraničí poľskú operu?
Na začiatku som si skutočne myslel, že ju budem musieť podporovať, ale teraz vidím, že táto hudba je taká úžasná, že sa propaguje sama. Odporúčam Kráľa Rogera vidieť a počuť, je to lahôdka.
Máte aj iné sny mimo opery?
Rád by som si zahral vo filme, vyskúšal si, aké je to hrať bez spievania, ale nikto ma zatiaľ na takú spoluprácu neprizval. Možno si to teraz niekto prečíta a osloví ma.
Do akej postavy by ste sa najradšej vo filme obsadili?
Do niekoho ako Don Giovanni, kto by bol sladký, ale hriešny.
Vystupovali ste už v mnohých operných domoch, v ktorom ste sa cítili najlepšie?
V New Yorku spievam už pätnásť sezón, akoby to bol už môj druhý domov. Ale rád sa vraciam vždy aj do londýnskej Covent Garden, dokonca aj technici či administratíva sú v tomto divadle ústretoví a londýnske publikum milujem. Ale sú aj ďalšie miesta ako Madrid či Paríž, kde som spieval, dokonca aj v novej Opere Bastile. Mám ju radšej, hoci nemá najlepšiu akustiku ako napríklad opera v Palais Garnier. Tá je nádherná, ale existuje toľko operných domov, ktoré sa jej podobajú.
Na vašej webovej stránke je aj množstvo fotografií z exotických krajín. Je cestovanie a fotografovanie vaším hobby?
Tie obrázky sú spred pár rokov, keď som mal trochu viac času a navštívil som veľa nádherných krajín v Afrike i južnej Amerike, ostrovy v Karibiku či Japonsku... Dokonca som potom mal výstavu fotografií v Krakove. Teraz je pre mňa trošku náročnejšie cestovať, lebo sa stále vraciam už len do veľkých miest kde pracujem a nemám čas na koníčky. Ale rád by som to v budúcnosti zmenil, trochu menej spieval a viac sa venoval súkromnému životu. Chcel by som navštíviť miesta, kde som ešte nikdy nebol.
Poznajú vás Poliaci alebo aj na vás platí, že nikto nie je doma prorokom?
V Poľsku ma poznajú tí, ktorí majú radi klasickú operu, tam nie som žiadna celebrita, ani ňou nechcem byť. Častejšie ma zastavia na ulici v New Yorku. Tam takmer každý deň stretnem niekoho, kto mi gratuluje a vraví, že sa mu predstavenie páčilo. Na začiatku Poliaci o mne vôbec nevedeli, ale teraz sa vraciam do Poľska pravidelne a často spievam v Krakove či Varšave. Nedávno som spieval v Poznani, čo je mesto, kde som pred sedemnástimi rokmi debutoval.
Ako sa cítite na Slovensku? Váš rodný Krakov nie je až tak ďaleko.
Vždy sa cítim dobre na miestach, kde spievam. Už nie som úplne mladý, mám za sebou dvadsať rokov kariéry, preto som sa pred časom rozhodol, že si miesta, kde chcem spievať, budem už vyberať. Keď som po prvýkrát pred dvomi rokmi spieval v Prahe, úplne som sa do toho mesta zamiloval. Rozhodli sme sa preto urobiť ďalší koncert. V Bratislave mám priateľov, preto sa teším, že som tu.
