„Nie je to hip-hop, tanečná hudba, pop, country ani nič iné. Je to skrátka dobrá hudba,“ píše jeden z fanúšikov pod videom Michaela Kiwanuku na YouTube a píše to výstižne.
Nedá sa namietať. Napokon, zhodli sa na tom už viacerí, nielen laickí poslucháči, ale aj kritici. Najprv vlani v januári, keď mu úspešný rok predpovedalo prvenstvo v prestížnej ankete BBC Sound of 2012 a potom aj nominácia na Mercury Music Prize. Ocitol sa aj medzi tipmi na víťaza, no cenu si napokon neodniesol. Nič strašné sa však nestalo, veď jeho album Home again je ešte len debut. Nie však hocijaký. Pre nič za nič by ho predsa ani neprirovnávali k hudobníkom ako Otis Redding, Van Morrison či Marvin Gaye.
Tie prirovnania totiž minimálne v jednom smere sedia. Keď ho počúvate, cítite, že máte do činenia s niečím absolútne nadčasovým. Niečím, čo môže byť staré niekoľko desaťročí a stále to má šťavu. Zaujímavý by mohol byť test, v ktorom by mali poslucháči iba na základe vypočutia jeho hudby tipovať, koľko môže mať rokov. Asi iba málokto by triafal dvadsaťštyri, koľko Kiwanuka, syn ugandských prisťahovalcov do Londýna, má. Jeho pesničky majú v sebe šmrnc a nadhľad, niečo veľmi elegantné a pritom rebelantské, uvoľnené. Niečo, čo ide až z duše. Niečo, čo vám dá v akokoľvek cudzom prostredí sebaistotu a pocit, že ste tam vlastne doma.
