Medzníkom tvorby kľúčovej postavy našej geometrickej abstrakcie bol rok 1993.
Ak by mal záujemca o bratislavskú dvojvýstavu Viktora Hulíka Ars Geometrica (-1993+), inštalovanú v Dome umenia a Galérii Z, náhodou problém, v akom poradí ju navštíviť, tak má „problém“ úplne zbytočný. Obe expozície totiž spája konzistentnosť autorovej tvorby, charakterizovaná ustavičným spochybňovaním prvoplánového vnímania reality a fascinovaním nekonečnou variabilnosťou výtvarných možností geometrickej abstrakcie.
Pocta posúvačom
Je síce pravda, že z hľadiska chronológie - to je tých mínus 1993 z názvu výstavy - by sa ponúkala najprv Galéria Z. No ak sa rozhodnete začať v Dome umenia, kde je prezentácia diel posledného dvadsaťročia, a až potom spoznáte prvé autorove dotyky s geometriou, nič to nemení na pôsobivom výsledku, potvrdzujúcom konštatovanie kurátorky Xénie Lettrichovej, že Hulík je v súčasnosti ústrednou osobnosťou slovenskej geometrickej abstrakcie.
„Rok 1993 tentoraz nemá historický politický podtext, je to len zhoda okolností, že práve on sa stal medzníkom mojej tvorby,“ hovorí Hulík. V 80. rokoch postupne opúšťal klasický závesný obraz, už mu nestačila statika maľby a jeho záujem sa presúval na pohyb a priestor. Stálou inšpiráciou však zostala príroda so svojou rozmanitosťou foriem, a keďže podobnou vlastnosťou sa vyznačuje aj geometria, Hulíkov umelecký osud bol spečatený.
„Najskôr som robil len také kolážovité zásahy, plošné geometrizujúce momenty, ktoré sa časom rozvinuli do plastických, reliéfnych koláží.“ Latentný pohyb skrytý v nových významoch takto menenej reality sa zmenil na pohyb skutočný. Zrodili sa Hulíkove posúvače, reliéfne objekty, ktorých manipulácia je založená na princípe skladacieho metra, „colštoku“.
„Posúvače mi poskytli neskutočné množstvo variantov. To, čo som robil v prvých kolážach, sa v posúvačoch skĺbilo do vytvárania geometrických štruktúr, prvky statickej reliéfnej koláže som dokázal rozpohybovať.“ Očarenie z netradičného média vyjadril svojho času aj putovnou výstavou Pocta colštoku.
Náhoda ako princíp
Vďaka posúvačom Hulíka pozvali v roku 1992 aj do nemeckého Ludwigshafenu na výstavu, kde sa ocitol v spoločnosti Duchampa, Ernsta, Arpa, Raya a ďalších velikánov výtvarného umenia. Účasť na tejto výstave zabezpečila Hulíkovi trvalé miesto v kontexte svetového geometrického a konštruktivistického umenia. „Výstava mala názov Náhoda ako princíp v umení 20. storočia,“ hovorí Hulík. „Potvrdzovala fakt, že pre geometrické umenie je typická symbióza očarujúcej náhodilosti s logickou postupnosťou jednotlivých výtvarných krokov.“
Rovnako to platí pre colštoky, ako aj pre ďalšie sféry jeho tvorby, ktorými sú geoposúvače a počítačová grafika. To už je ten čas 1993 plus. „V geoposúvačoch si tiež určím základný geometrický tvar, hranatý či kruhový, plochu pokryjem štvorcami, trojuholníkmi alebo inou geometrickou štruktúrou a rozhodnem sa pre miesto, kam umiestnim os, okolo ktorej sa to všetko môže otáčať. Po jasnom zámere vstupuje tým otáčaním či hýbaním do procesu tvorby náhoda, objavujúca nekonečné možnosti.“ Zákonitým výsledkom je potom takmer vždy aj vznik sérií.
Biela, čierna a sivá
„Aj pri počítačovej grafike, ktorú paralelne vytváram od toho roku 1993, je princíp rovnaký. Narábam s rovnakým počtom línií, pričom ich klonovaním sa mi otvárajú ďalšie, možno niekde tušené, no vždy znova a znova milo prekvapujúce riešenia.“ Niektoré vystavené veľkoformátové grafiky zaujmú aj svojou farebnosťou. „Bolo to obdobie očarenia farbami, aké stretne asi každého výtvarníka. Na výstave však dominujú čierna, biela a sivá.“
To sa týka najmä geoposúvačov, ktoré lákajú návštevníka užiť si čaro vytvárania nových konfigurácií. „Áno, každý variabilný objekt je na to, aby sa s ním variovalo, ale po zlých skúsenostiach z niektorých výstav som sa rozhodol vyvesiť upozornenie, aby návštevníci s exponátmi nemanipulovali. Sú nastavené na túto výstavu.“
Rozkoš z odkrývania ďalších možností geometrickej abstrakcie zostáva výhradnou výsadou tvorcu. Ostatní sa môžu kochať jej výsledkami.
