Americký choreograf William Forsythe spája nespojiteľné a vzniká z toho absolútne moderný balet. Ako Sider.
William Forsythe je súčasným predstaviteľom baletnej avantgardy a vo Viedni malo práve premiéru jeho predstavenie Sider. Tento „architekt choreografie“ je sympatický Američan žijúci v Nemecku, kde sa preslávil vedením Ballett Frankfurt neskôr premenovaného na The Forsythe Company.
Jeho diela sú v repertoári popredných svetových scén a vo viedenskom Tanzquartier opäť potvrdil, že súčasné umenie a choreografické myslenie môžu byť späté oveľa viac, ako je bežné. Koncept, na ktorom je Sider založený, funguje takto: pätnástim tanečníkom na javisku sa do slúchadiel púšťa záznam filmového prepisu hry alžbetínskeho divadla zo 17. storočia. Tí tancom vyjadrujú jeho rytmickú štruktúru. Text, do ktorého občas vstúpi choreograf ako dirigent od režijného pultu so svojimi inštrukciami, diváci v hľadisku nepočujú. Hudba dlhoročného Forsythovho spolupracovníka Thoma Willemsa je zase len pre divákov, tú vôbec nepočujú tanečníci. Na zadnú plochu sa premietajú útržky viet, vizuál dopĺňa efektne jednoduchý svetelný dizajn neónových žiariviek na strope.
Ultramoderne pôsobiace kostýmy ozvláštňujú jemne historizujúce detaily. U jeho klasicky vyškolených tanečníkov by typicky baletné prvky niekto asi dlho hľadal, ich slovník je prenikavo súčasný, typicky „forsajtovský“ a nezväzujúci, čo sa možností pohybu týka. Na scéne narábajú s kartónovými plochami, delia nimi vzťahy v priestore. Javisko je ozvučené, a tak sluchovo vnímame všetky pohyby, od toho zámerne rytmického cez šuchotanie topánok po ťahanie kartóna znejúceho ako motív trúbky.
Dať toto všetko dokopy asi nie je ľahké, ale Williamovi Forsythovi sa čosi podobné darí už asi tridsať rokov. Ako? „Som zvedavý,“ hovoril pred premiérou, „zaujíma ma, ako veci fungujú“. Ako dokázala nabitá Halle E (a možno raz aj nejaká naša scéna), jeho veci zaujímajú mnohých. Sider funguje skvele.
Autor: Katarína Mojžišová
