Autor hry Holokaust: Špinavú robotu nechali Slováci na druhých

Najhoršie by bolo, keby to všetkých nechalo ľahostajnými, hovorí o svojej novej hre VILIAM KLIMÁČEK.

Viliam Klimáček (1958), dramatik, básnik, prozaik, režisér i herec. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a deväť rokov pracoval ako anestéziológ v Bratislave. Je spoluzakladateľom bratislavského divadla GUnaGU, pre ktoré už od ro(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Šokujúce plagáty, ktoré sa objavili v Bratislave, ohlasujú premiéru v divadle Aréna. Hra Holokaust rieši postoj príslušníkov väčšinového národa k časti histórie, na ktorú by sme najradšej zabudli. S jej autorom VILIAMOM KLIMÁČKOM sme sa stretli v čase kostýmovej skúšky, do diania na javisku vôbec nezasahoval, ako skúsený divadelník už v tejto fáze plne rešpektuje režiséra.

Vnímali ste hru Holokaust ako súčasť voľnej trilógie o našej histórii spolu s Komunizmom či hrou o Gustávovi Husákovi?

Nikdy som neplánoval spracovať zlomové obdobia nášho národa. História ma síce zaujíma, ale autorské plány bez divadla, ktoré by ich chcelo zrealizovať, sú nanič. Do tanca ma vyzvala vždy najprv Aréna a ja som išiel, pretože to divadlo má esprit, chrbticu a tvár.

Ako teda vznikol projekt Holokaust?

Pred štyrmi rokmi ma oslovila pani Hilda Hrabovecká, autorka knihy Ruka s vytetovaným číslom, ktorá bola v prvom dievčenskom transporte do Osvienčimu. Vtedy som jej ponuku odmietol, necítil som sa na to a ani žiadne divadlo nejavilo záujem. Keď ma pred rokom oslovila Aréna, zistil som, že ide znova o podnet pani Hraboveckej. Spojilo sa to bez toho, že by som pre to niečo robil. Námet si ma našiel.

Do akej miery ste vychádzali z jej knihy? Konzultovali ste s ňou svoju hru?

Jej pôvodnú synopsu som nepoužil. Podstatné je, že iniciovala vznik hry. Pani Hrabovecká sa však vyjadrovala k variantom scenára. Niektoré veci som zámerne postavil na hranu a chcel zistiť jej názor, či som to neprepálil.

Nemali ste pocit, že je veľmi ťažké povedať k tejto téme ešte niečo nové?

Najmä preto som najprv nechcel nič písať. O holokauste vzniklo veľa hier, ako pridať ďalšiu, aby človek len nevydieral city? Povedal som si, že nová môže byť forma, adekvátna 21. storočiu, ktorá by oslovila dnešného diváka. A najmä som sa chcel pozrieť na udalosti viac z pohľadu Slovákov. Nemám židovské korene, hoci toto v strednej Európe musí človek tvrdiť veľmi opatrne. Nevyjadroval som sa teda k traume svojich predkov, ale k tomu, že som príslušníkom väčšinového národa, ktorý svojich židovských spoluobčanov poslal na smrť a ešte aj za každého zaplatil 500 mariek. Chorváti platili 50. Preboha, prečo táto nadpráca?

Na plagáte k inscenácii je využitá fotografia s ľuďmi v krojoch vrátane malých detí, čo hajlujú.

Plagát ma ohromil tak ako vtedy, keď som kedysi videl túto fotku v knihe o slovenskom štáte. Je esenciou hry. Je to šokujúca, tragikomická fotografia ľudí, ktorí sa nevedomky viezli s režimom.

Očakávate, že Holokaust vyvolá kontroverzie?

Neočakávam nič. Nemal som úmysel robiť niečo provokatívne, písal som tak, ako som tému cítil. Najhoršie by bolo – nemyslím pre hru, ale pre tému - keby to všetkých nechalo ľahostajnými.

Jeden z názorov, ktorý v hre padne, tlmočí básnik Králik: Slováci nemali vlastnú strednú vrstvu, medzi doktormi, obchodníkmi a fiškálmi boli len samí Česi a Židia. Dnešní inžinieri, úradníci či umelci to už majú ľahké, lebo im slovenský štát pripravil základy.

Stredná vrstva Slovákov bola v tom čase skutočne minimálna. Vtedy sa niektorí ľudia chopili možnosti zbaviť sa konkurencie a ešte ju aj okradnúť. Slovenský holokaust bol hlavne o krádeži majetkov. V našich dejinách sú dve veľké krádeže: znárodnenie a arizácia, obidvom sa moja hra venuje. Zdá sa mi dôležité pripomínať to aj preto, že dnes sa stále kradne, akurát, že pritom nezomierajú toľkí ľudia.

Ďalšie projekty
Holokaust ako téma

Po desaťročiach váhania sme v roku 70. výročia prvého transportu zo Slovenska svedkami zvýšenej vlny záujmu umelcov o vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou.

Premiéra hry Holokaust, naplánovaná v divadle Aréna na 12. decembra, nepriamo nadväzuje na sériu politických titulov, ktorými toto divadlo v minulých rokoch spracovávalo niektoré tragické etapy našej histórie, napríklad vrátane hry Tiso o vojnovom prezidentovi.

Tento víkend uvádza premiéru hry s touto tematikou aj Činohra SND. Zvláštny príbeh Georgea Taboriho Matkina guráž režijne pripravil Martin Čičvák. Ide o bizarné rozprávanie syna o jednom popoludní jeho 60-ročnej matky, počas ktorého ju mali deportovať do koncentračného tábora v Osvienčime. Matku zatknú po ceste na návštevu sestry, s ktorou si chcela zahrať partiu žolíka. Nie priveľmi chápavým policajtom však ujde električkou, poctivo ich však počká na ďalšej zastávke, ba dokonca bez reptania nastúpi na vlak do Osvienčimu.

Inscenácia Matkina guráž je súčasťou celého cyklu venovaného holokaustu, ktorý sa v SND začal inscenáciou Rabínka o bratislavskej židovskej aktivistke Gisi Fleischmannovej.

V týchto dňoch sú v Bratislave prvé premietania nedávno dokončeného dokumentárneho filmu Anny Gruskovej o tejto obetavej žene. Film zhromaždil množstvo osobných aj dokumentárnych svedectiev o tejto výnimočnej žene i nešťastnej dobe v ktorej žila. Fleischmannová pomáhala mnohým, len sama sebe už na koniec pomôcť nedokázala.

V týchto dňoch prichádza na trh aj DVD s mimoriadne úspešným filmom Nickyho rodina režiséra Mateja Mináča o záchrancovi mnohých židovských detí Nickovi Wintonovi. Trigon Production vydáva slovenskú verziu aj s početnými bonusmi.

Je podobnosť vašich postáv s reálnymi osobami čisto náhodná?

Hlavná postava básnika, ktorý sa stáva ministerským radcom, je fiktívna. Ide však o syntézu všetkých odsúdených aj neodsúdených slovenských intelektuálov zo 40. rokov, ktorí spolupracovali s režimom. Nešlo mi o zobrazenie drobných ľudí – to už geniálne urobil Kádar s Klosom v Obchode na korze. Skôr mi išlo o zodpovednosť elít.

Aj básnikove verše sú teda vymyslené?

Viac ma bavilo napísať nové, ako by som zneužil básne niekoho, kto napríklad také svinstvá nerobil. Vývoj básnika som chcel zobraziť cez jeho poéziu. Začal ako nadrealista, potom bol príslušníkom katolíckej moderny a nakoniec sa pokúsil aj o socialistický realizmus.

Vlna spoznávania boľavých miest v histórii každého národa je často spojená aj s vášnivým odmietaním. Poľský film Poklosie (Následky) inšpirovaný tragédiou z roku 1942, keď bolo v stodole zaživa upálených množstvo Židov, urobil z populárneho herca Macieja Stuhra terč útokov. Vy sa o seba neobávate?

Ja to mám jednoduchšie, nie som populárny. Poliaci veľakrát robili pogromy. Slováci sú stále tie holubičie duše, ktoré nechali špinavú prácu na iných. Preto aj emócie budú u nás asi vlažnejšie ako v Poľsku.

Do akej miery ste využívali autentické dokumenty?

Žiadosti o arizáciu sú originály, konzultoval som s Monikou Vrzgulovou z Dokumentačného strediska holokaustu. Je pozoruhodné, o čo všetko ľudia žiadali - od teplého šatstva až po veľkoobchody, mlyny či píly. Existujú obrovské zoznamy arizovaných firiem a arizátorov.

Tí, čo poznajú vašu tvorbu z divadla GUnaGU, môžu byť zaskočení vážnosťou vašej novej hry. Aj v Komunizme bola prvá časť vlastne komédiou. Čo vás v súčasnej fáze života baví písať viac?

Mám rád neriešiteľné zadania, ktoré sa nemusia podariť. A Holokaust práve takým je. Vždy som drámy aj komédie písal paralelne, naša realita je jednak tragikomická a jednak je to potrebné pre duševné zdravie autora. Nechcem sa obmedzovať príťažlivosťou divadla GUnaGU pre mladé publikum a písať až do smrti iba preň. Preto píšem aj pre iných. V GUnaGU sa pokúšam reagovať na to, čím žijeme dnes. Do divadla prichádzajú stále noví herci, ktorí so sebou nosia témy. Tak trochu proti vlastnej vôli ich musím počúvať a inšpirujem sa. Stále ma zaujímajú počítačové hry, hoci ich nehrávam, aj všetky vzťahové rošády sú pre mňa vzrušujúce, hoci ja sám žijem všedne. Rozhovory pri káve s hercami sú fascinujúce pre človeka, ktorý píše polovicu roka sám na chalupe ako ja. Dokážem si tak predstaviť katastrofické scenáre svojho a iných životov a pritom byť vďačný, že ich nemusím žiť.

Do akej miery starne obecenstvo GUnaGU s vami?

Decentne sa tomu hovorí, že dozrieva. My sme nikdy neboli tínedžerské divadlo, ale máme veľa mladých divákov, lebo si zobrali našu klipovitú, skečovú formu za svoju. Zrejme sa im v iných divadlách nedostáva podobných groteskných, monthypytonských zobrazení reality.

Ako vzniká gunagovský humor? Kedy je niečo ešte vtipné a kedy je to už iba klišé?

Aj klišé dokáže byť veľmi vtipné, keď sa naň pozrieme z inej strany. Ale diváci GUnaGU vedia, že nám nejde len o čistý humor, napríklad Pitbull je o najhorších politických kauzách moderného Slovenska a In da house o našich aupairkách, ktoré si v Londýne prejdú svojím peklom podceňovaných bytostí z východnej Európy. Smejete sa od začiatku do konca, a potom to náhle zhorkne. Toto na divadle milujem.

Jednou z tém, ktoré doniesli vaši herci do divadla, bolo aj spolužitie dvoch mužov v hre Mutanti.

Viktor Horján ma oddávna fascinoval otvorenosťou, s ktorou hovorí o tom, že je gej. Bol by som mizerný autor, keby som na takú tému nereagoval. Hra nie je ani tak o dvoch chlapoch, ako o miere tolerancie na Slovensku.

Vaším divadlom prešla svojho času napríklad aj Petra Polnišová. Hrá u vás dnes talent, ktorý sa o pár rokov stane najpopulárnejšou tvárou obrazovky?

Ak niekto, tak Zuzana Šebová. Vynikajúca herečka, ktorá má v sebe veľkú hereckú pokoru a ide na sto percent aj za nie veľké peniaze. Azda ju nebudú stále dobiehať len komediálne postavy.

Čo chystáte najbližšie v GUnaGU?

Tento rok sme dokončili medzinárodný projekt o generačných ikonách. Teraz píšem Nízkotučný život – o svojom pobyte na klinike, v ktorej som menil životosprávu. Veľmi som sa tam bavil. Téma nízkotučnosti ma zaujíma v širšom kontexte: nízkotučné vzdelanie, nízkotučné city, nízkotučný vzťah ku všetkému. Na jar bude mať v GUnaGU premiéru aj nová hra Karola Vosátka.

Pracovali ste aj na televíznych seriáloch, ako vnímate túto tvorbu?

Medzi mojimi seriálmi uplynulo takmer pätnásť rokov. Kedysi Zborovňa a nedávno Gympel, paradoxne všetko stredoškolské témy. Dnes sú na Slovensku desiatky mladých scenáristov, takže človek s mojím portfóliom nie je pre seriálové tímy zaujímavý. Je to zdravé a normálne.

Patríte medzi veľmi malú skupinu autorov, ktorí sa písaním aj živia. Akým spôsobom sa to dá?

Som manažérom svojho divadla, teda vlastne jeho robotníkom. GUnaGU dávam 80 percent svojej energie a mám v ňom polovičný úväzok. Ak veľmi intenzívne píšem a ak sa mi raz začas podarí nejaká televízna inscenácia, tak z toho viem aj vyžiť. Ale ja sa nesťažujem, robím to, čo mám rád.

Čo vo vašom prípade znamená písať intenzívne?

Píšem v nárazoch, potom to veľmi dlho prepisujem. Priemerne šesť hodín denne.

Hrajú sa vaše texty stále aj v Čechách?

Niekedy ani jedna, inokedy tri naraz. Komunizmus hrali v troch alebo štyroch divadlách, v pražskom Divadle Komedie sú teraz v repertoári Rozkvitli sekery. A alternatívnym súborom dávam vždy súhlas bez nárokov na tantiémy, takže často ani neviem, čo sa kde hrá.

Ako sa cítite v pozícii režiséra?

Svoje hry rád režírujem, ale len doma či v elledanse, ktoré vnímam ako mentálne spriaznené divadlo. Radšej robím s ľuďmi, ktorí to naozaj veľmi chcú.

Čo vás naučila spolupráca s tanečným Alternatívnym divadlom elledanse?

Že tanec je väčšia drina než činohra. Naši herci dostali zabrať, keď s nimi robila choreografka Šárka Ondrišová. Ale zistil som, že ma bavia medzné žánre, nachádzať strednú cestu medzi tancom a slovom. Keď je veľa tanca, treba niečo povedať, a keď je zas veľa slov, skúsme sa vyjadriť pohybom. Stále sa mi zdá, že v inscenácii Dlhá noc je ešte veľa slov. Všetci hovoria o inflácii slova, ale ja si ho stále vážim. V elledanse idem robiť v marci ďalší projekt Bubliny v betóne so živou hudobnou skupinou. Pracovne to voláme alternatívny muzikál. Verím, že tam bude slov a ticha tak akurát.

Dlhá noc je aj o klingonštine, umelom jazyku Star Treku. Prečo?

Páči sa mi, ak literatúra prechádza do jazykovedy, ak si autori vytvoria jazyk a zvyky fiktívnych národov. O Tolkienovej elfštine sú napísané hrubé knihy. Klingonština je síce gramaticky oveľa skromnejšia, ale je dosť ľudí, ktorí sa ju učia. Asi náš súčasný jazyk nevystihuje, v akom svete by chceli ľudia žiť.

V Dlhej noci ste použili slogan: Stredozem už bola, Star Trek bude, a to medzi tým treba prežiť. Máte takýto pocit zo sveta?

Mám, ale nie som katastrofista, neverím na mayský kalendár.

Ani na niektorými očakávané osvietenie?

Obávam sa, že mňa osvieti už len žiarovka v mojej lampe.

Vaše hry sa často dávajú inšpirovať aj sci-fi žánrom. Zomrela so Strugackým éra vizionárskeho sci-fi, ktoré sa metaforicky vyjadrovalo k súčasnosti?

Zrejme nie. Videl som film Atlas mrakov, sci-fi pasáže v ňom fungujú úžasne, neveril som, že by to mohlo byť až také sugestívne. Hlavná postava nie je len akčnou hrdinkou, ale aj vizionárkou, kybersväticou, ktorá prináša ľudstvu novú vieru. Je to dobre napísané a má to skvelú atmosféru.

Máte aj vy chuť niekedy prinášať ľudstvu nejaké tézy?

Božechráň. Mojžiš to už spravil a ako sa to dodržiava?

V hre Pitbull ste reagovali na korupčné správanie súčasných politikov, do akej miery máte chuť sa vyjadrovať k aktuálnej politike?

Hru Pitbull som napísal v roku 2006, ale paradoxe funguje stále. Je to syntéza politických podvodníkov a zlodejov od čias mečiarizmu až po Ficových chlapcov. Vážim si, že v Čechách vzniká živý politický kabaret – Standa má problém, Blonďatá bestie... atď. Ja by som to robiť nechcel a asi ani nevedel, no divákom by som bol rád. To nám tu chýba.

Nedávno ste opäť začali stpĺčekmi prispievať do SME, ako vám sedí tento žáner?

Čím som starší, tým sú termíny v SME častejšie, podobne ako Vianoce. Inými slovami, trpím na autorskú lenivosť, posledné dni pred uzávierkou som v strese, čo budem písať. Ale baví ma to, inak by som to nezobral. Rád čítam, čo píšu kolegovia, najmä to, čo nie je o politike. Vie to dobre robiť napríklad Ľubo Feldek, hoci, žiaľ, v poslednom čase musel písať nekrológy. Odchádza nám generácia posledných bohémov. My mladší sme už len ubehaní pragmatici od práce k práci, aby sme sa uživili.

Umelci o Holokauste

Po desaťročiach váhania sme v roku 70. výročia prvého transportu zo Slovenska svedkami zvýšenej vlny záujmu umelcov o vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou.

Premiéra hry Holokaust, naplánovaná v divadle Aréna na 12. decembra, nepriamo nadväzuje na sériu politických titulov, ktorými toto divadlo v minulých rokoch spracovávalo niektoré tragické etapy našej histórie, napríklad vrátane hry Tiso o vojnovom prezidentovi.

Tento víkend uvádza premiéru hry s touto tematikou aj Činohra SND. Zvláštny príbeh Georgea Taboriho Matkina guráž režijne pripravil Martin Čičvák. Ide o bizarné rozprávanie syna o jednom popoludní jeho 60-ročnej matky, počas ktorého ju mali deportovať do koncentračného tábora v Osvienčime.

Matku zatknú po ceste na návštevu sestry, s ktorou si chcela zahrať partiu žolíka. Nie priveľmi chápavým policajtom však ujde električkou, poctivo ich však počká na ďalšej zastávke, ba dokonca bez reptania nastúpi na vlak do Osvienčimu.

Na prestupnej stanici ju však stretne manželov známy, ktorý ju prinúti povedať hlavnému dôstojníkovi, že sa do transportu dostala omylom. Nemecký dôstojník ju vypočuje a naozaj ju vyprevadí na vlak späť do Budapešti. V hlavných úlohách syna a matky z jeho hry sa predstavia súrodenci Marián Geišberg a Jana Oľhová.

Inscenácia Matkina guráž je súčasťou celého cyklu venovaného holokaustu, ktorý sa v SND začal inscenáciou Rabínka o bratislavskej židovskej aktivistke Gisi Fleischmannovej.

V týchto dňoch sú v Bratislave prvé premietania nedávno dokončeného dokumentárneho filmu Anny Gruskovej o tejto obetavej žene.

Film zhromaždil množstvo osobných aj dokumentárnych svedectiev o tejto výnimočnej žene i nešťastnej dobe v ktorej žila. Fleischmannová pomáhala mnohým, len sama sebe už na koniec pomôcť nedokázala.

V týchto dňoch prichádza na trh aj DVD s mimoriadne úspešným filmom Nickyho rodina režiséra Mateja Mináča o záchrancovi mnohých židovských detí Nickovi Wintonovi. Trigon Production vydáva slovenskú verziu aj s početnými bonusmi.

matka.jpg

Ukážka z divadelnej hry Matka guráž. - FOTO: Oleg Vojtíšek

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 13 987
  2. Moskva alebo Petrohrad? 6 799
  3. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 5 409
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 2 907
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 335
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 009
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 938
  8. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 562
  9. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 561
  10. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 506

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

Neprehliadnite tiež

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.

Na hymnu Nežnej revolúcie chce Ivo Hoffman zabudnúť. Napísal jej opačnú verziu

Už desať rokov nehral na gitare, spoločnosť ho sklamala.

Chceli hymnickú pieseň, v ktorej bude slovo Rosa

Pustite si najväčšie hity pesničkára Wabiho Daněka.