Rozhovor s výtvarníkom Lacom Terenom (42) chce čas. Je presvedčivý a neuponáhľaný tak, ako jeho veľkorozmerné vzdušné plátna s jasnou farebnosťou. Maliarove meno sa už od polovice osemdesiatych rokov spája s novátorstvom a experimentom. Dnes hľadá svoj stratený raj, alebo Paradiso perduto. Tak sa volá výstava v Dolnom Kubíne zostavená z plátien a objektov, ktoré Laco Teren vytvoril za posledné štyri roky. V januári 2003 ju budeme mať možnosť vidieť znovu. Tentoraz v Národnom múzeu na bratislavskom nábreží Dunaja. Zatiaľ svoj ateliér, i keď sám neučí, požičiava mladým výtvarníkom, študentom VŠVU, aby zacítili na vlastnej koži aj remeselnú prax, ktorej sa upísali na celý život.
Nemali ste niekedy chuť zavesiť maliarstvo na klinec?
Ale áno. Chcel som to položiť už na vysokej škole. Odrazu som sa tam dostal do zvláštnej súvislosti, v ktorej som si nebol istý ničím, a preto som z maľby odišiel na reštaurovanie.
Čo vás vrátilo späť?
Pochopil som, že úteky podobného rázu nemajú zmysel. Človek sám pred sebou nikdy neutečie. Ku koncu štúdia sa mi nečakane zachcelo niečo dokázať práve v maľbe. No, a vyšlo mi to na vojenčine. Pri písaní listov svojej budúcej žene a priateľom sa zrazu začali objavovať kresby, stále viac a viac, a tak vznikol prvý cyklus mojich obrazov.
Čo na nich bolo?
Je to zábavné, ale ako študent som mal najväčší problém s maľovaním figúry, nevedel som bravúrne kresliť. Odrazu som začal robiť štylizované, veľmi hranaté postavy čiernou farbou, ktoré svojou estetikou zhodou okolností spadali do obdobia, ktoré vtedy v novej maľbe na západe 80. rokov vrcholilo. Keď som sa z vojenčiny vrátil, začal som s priateľmi vystavovať. Príchodom Gorbačova ustali zákazy a to, čo mi na škole ani na um nezišlo - že sa moje práce dostanú do výstavných siení - stalo sa relitou.
Nazývali vás vtedy rozhnevanou generáciou. Boli ste?
Ani nie. Nazývali nás všelijako. Aj zlatou mládežou a inými prívlastkami. Nemám rád generačné zaradenia. Človek prirodzene inklinuje k ľuďom, ktorí sú mu blízki svojimi životnými a umeleckými postojmi a v tej chvíli dátum narodenia nerozhoduje. A vôbec, som pomerne pasívny, nie som ochotný zúčastňovať sa nejakého diania a čím som starší, tým menej.
Neprekáža vám to?
Práve naopak. Aj keď... v praktických veciach trochu áno. Napríklad, keď mám ísť na výstavu svojho dobrého priateľa, na ktorého som zvedavý, nakoniec vo mne zvíťazí lenivosť a nikam nejdem.
Kedy ste si uvedomili, že vnímate svet inak ako ostatní?
Od detstva bolo mojou najmilšou záľubou kresliť si. Ale dodnes nie som ochotný akceptovať, že by som vnímal svet inak ako ostatní. Formoval ma výrok mojej starej mamy, že by som si nemal myslieť o iných ľuďoch, že sú hlúpejší ako ja. Bol som vychovávaný k rovnosti, nemám pocit, že by som bol niečím výnimočný.
Váš otec bol lekár, neuvažovali ste aj o tejto profesii?
Vždy som sa lekárov bál. Ak ma pri injekcii ako protekčné dieťa nedali ležať, tak som sa zvalil sám od seba. Bol som bojazlivý. To mi zostalo dodnes. No, a na vojne som robil ošetrovateľa. (Smiech.)
Považujú vás za bratislavského bohéma. Cítite sa tak?
Ani neviem, čo to znamená. Mám rád spoločnosť, to je pravda. Nie sme tu sami pre seba, ľudská komunita je veľmi dôležitá, je v nej skrytý základ všetkého. Človek musí žiť s ostatnými ľuďmi, a keď to dokáže, podarí sa mu vychádzať aj so sebou samým. Skôr som pôžitkár...
Preto ste vymysleli pravidelné stretnutia pri fazuľovici, ktorú ste v ateliéri varili výhradne pre mužskú spoločnosť svojich priateľov?
No, už je to len legenda. Boli sme tajná, výhradne pánska Spoločnosť Veľkého kotla. Jej členmi boli Egon Bondy, Juraj Spitzer, Albert Marenčín, Ivan Štrpka, Duško Dušek, Oleg Pastier, Karol Chmel a ďalší rytieri v zbrani.
Len muži?
Jarda Róna (najpredávanejší český výtvarník a sochár dnešných dní, člen výtvarného združenia Tvrdohlaví a hudobnej skupiny Tros Sketos - pozn. red.), ktorý je tiež držiteľom Rádu Zelenej berušky, mal milý postreh, že niekedy je takáto čisto mužská spoločnosť dobrá, pretože stačí, aby bola prítomná jediná žena a všetci chlapi sa odrazu začnú pred ňou vychvaľovať a naparovať. Keď sú sami, správajú sa normálne.
Medzi ženami ste povestný svojim láskavým lichotením. Je to len zdvorilosť?
Nemyslím si, že im láskavo lichotím. Povinnosťou mužov je, aby sa správali k ženám s úctou a láskou. Najviac ma vie uraziť, ak sa niekto hrubo správa k žene. Ťažko chápem aj správanie sa žien, keď muža vnímajú ako svojho nepriateľa. Mužsko-ženské spojenie je predsa najprirodzenejšie, čo vôbec v živote je, odkedy svet trvá a pokiaľ trvať bude. Princíp mesiaca a slnka je jednoducho základný princíp života a žena, podľa mňa, vždy zohráva dôležitejšiu úlohu ako muž. Naša doba paušalizuje mnoho krehkých vecí a súvislostí. Dobrá výchova spočíva v tom, že sa ľudia navzájom rešpektujú a vedia si urobiť radosť zo života. Nemusím sa súkať do toho, aby som bol k niekomu milý.
Váš projekt Traja z pekného páru, kde ste maľovali spoločné obrazy s Ivanom Csudaiom a Stanom Divišom, vám pomohla zorganizovať vaša manželka, fotografka, ktorá vymyslela postupnosť vašej práce. Vytvorili ste so ženou spoločne nejaké umelecké dielo?
Dve deti. Inak sme umelecky každý sám pre seba, aj keď často robíme projekty, kde potrebujeme jeden druhého. Stáva sa, že vtedy dôjde k obrovským hádkam, čo je komické, pretože sa nevieme dohodnúť, kto je šéf. Táňa je dcérou konštruktéra, je človek veľmi racionálneho a vecného myslenia, u nás má na starosti praktické veci. Vždy som mal problémy s počítaním, ale odkedy sme spolu, tak som na to dokonale rezignoval. Opravy, počítač, to je jej doména a čo sa týka napríklad ležania vo vani - moja.
Na výstave v Dolnom Kubíne sú obrazy, kde dominuje podoba ženy a hada. Prečo sa motív vyhnania z raja stal vašou témou?
Výstavu som nazval Stratený raj. Vzniklo to náhodou. Robil som obrázky kvetov a chýbal mi nejaký kontrast. Odrazu som namaľoval hada. Samozrejme, had sa dá oveľa jednoduchšie namaľovať ako nejaké zložitejšie zviera, čo má nohy, napríklad kôň. Had teda ide jednoduchšie (smiech) a nejakým spôsobom sa do záhrady hodí. Nikdy si vopred nestanovím tému.
Ste schopný zachytiť to, čo u vás nakoniec určí, čo sa na plátne ocitne? Dá sa to vôbec?
Možno áno. Vo svojom uvažovaní vychádzam z umenia, ktoré bolo predtým. Rád si pozerám obrazy. Z tých napozeraných a prežitých vnemov vznikajú moje nové veci. Rád čítam knihy, ktoré súvisia s umením, alebo s dobami dávno minulými. Dostanem sa tak aj k biblii, mýtom a legendám. Vždy som prekvapený, ako sa všetko znovu a znovu opakuje. Je mi však jasné, že podvedomie s nami hrá veľmi zaujímavú hru.
Staršie obrazy boli omnoho realistickejšie, prinajmenšom, zobrazené objekty dobový divák vedel pomenovať. V modernom umení a teda aj vo vašej tvorbe je málo vonkajšej prírody, z exteriéru snáď iba nebo. Odrazu sa pozadie stalo nezaujímavým, chýba perspektíva. Čím to je?
Všetky fotografické techniky, optické, kinematografické a hlavne televízia a médiá ako také prišli s úplne novou skutočnosťou a svojím spôsobom nahradili to, čo bolo predtým jednou z úloh umenia.
Jednou z úloh umenia bolo čo? Informovať o obraze sveta?
Práve naopak. Poskytovať dokonalejší obraz, dokonalejší ako realita. To, čo bolo na starých obrazoch, ktoré my nazývame realistickými, samozrejme nemá s realitou vôbec nič spoločné. Tým, že sú tak dokonalo namaľované a štylizácia je prevedená bravúrnym spôsobom, zdajú sa nám živšie ako živé. Dnes film alebo televízia ponúkajú ľuďom príbehy a postavy, ktoré dokážu nadchnúť divákov svojou hodnovernosťou a pritom je tu všetko od začiatku dômyselne vykonštruované a vymyslené. Aj fotografia zavádza, aj keď je mimoriadne komunikatívna - ľudia nemajú žiadnu zábranu pri jej vnímaní, vedia čo je čo a majú pocit, že vidia naozajstnú realitu. Fór je ale v tom, že nejde o pohľad človeka. Ľudské oko vidí len časť z toho, čo môže zachytiť širokouhlý teleobjektív, a o farbách už ani nehovorím. Jedna z tém umenia je, že vytvára fikciu, ktorej chceme uveriť.
Akú fikciu, ktorej chceme uveriť, má teraz na starosti výtvarné umenie?
V 20. storočí sa výtvarné umenie dostalo tak ďaleko, že sa stalo rečou zainteresovaných. Keď ho človek nesleduje od určitého bodu zlomu a neorientuje sa v ňom, tak sa mu veľmi ľahko môže stať, že prestane rozumieť. Umenie na jednej strane reaguje na realitu, ale vo väčšine reaguje na to, čo bolo pred ním.
Niekde ste spomínali, že netrváte na tom, aby vám divák rozumel, stačí vám, že sami rozumiete svojej výpovedi. Čo by mal predsa len pochopiť váš ideálny divák? Viete to?
Je to jednoduché. Ja sám chodím rád na výstavy. Dobré výstavy sú pre mňa tie, ktoré ma naplnia, na ktoré myslím niekoľko dní a nakoniec mi ostanú v pamäti. To isté by som chcel od svojho ideálneho diváka a to isté si sám kladiem za úlohu, aby som ho vedel presvedčiť, že sa oplatí vidieť moju prácu. Umenie by malo človeku pomáhať napríklad už len tým, že ho pobaví, dodá mu životnú silu, optimizmus - to všetko sa mi občas podarí získať na zaujímavej výstave. Ostane vo mne pocit krásy. Pojem sa krása ako keby vytrácal. Dokonca v určitých spoločnostiach sa stal pohoršujúcim ako nejaký dehonestujúci súd... Najdôležitejšie je, aby človeka umelecký zážitok povzniesol.
Ako vnímate svoje zaradenie do registra postmoderny?
Nie je to moja šálka kávy, prenechám tento výraz teoretikom umenia. Ja som praktik. Môžem však s nimi súhlasiť v tom, že si uvedomujem, čo všetko tu už bolo predo mnou, nič nové nevymyslím a naozaj sa odvolávam na staršie umenie.
Hovoríte o kráse. V čom má spoznať divák krásu vašich obrazov, napríklad vztýčeného prstu alebo päste?
To vám teda neodpoviem! (Smiech.) Pri prste je to jednoduché. Ide o model časti rozbitého rímskeho pamätníka cisára Konštantína... Dôležitá je však energia, ktorá z obrazu ide. Spôsob, akým to človek namaľuje: ak s vervou, tak energia sa zachová a vystrekne na ľudí.
Visia vaše diela aj v zahraničí?
Mám priateľov vo Švajčiarsku a v Nemecku, kde som istý čas pobudol. Zoznámil som sa aj so zberateľmi, ktorí čas od času niečo odo mňa zoberú a potom moje veci visia v súkromných zbierkach.
Keď ste robili na projekte Traja z pekného páru, avizovali ste, že to bude niečo pre zberateľov. Sledoval azda váš projekt konkrétny cieľ vytvoriť zaujímavé zberateľské sústo?
Zberateľ je pre maliara to najdôležitejšie. Je to človek, ktorý je rovnako posadnutý ako ten, ktorý to robí. On je prvý prijímateľ a často určuje hodnotu diela. A vedomie, že váš obraz visí v súkromnej zbierke, je naozaj veľmi príjemné. Pri našom projekte troch autorov jedného obrazu sme však vopred nekalkulovali s ničím, jednoducho nás veľmi bavil.
Povedali ste o sebe, že ste v somárskom strednom veku. Vraj ste už prekvapili a nemožno od vás očakávať veľa. Čo od seba sám očakávate?
Maľovanie ma stále veľmi zaujíma. Vždy v ňom nachádzam niečo nové. Vehementne v ňom budem pokračovať, len chcem upozorniť tých, čo očakávajú zázraky, nebude toho až tak veľa (smiech). V mojom somárskom veku mi už každý pripomenie, že nie som mladý, čerstvý a svieži. Existuje jedna zaujímavá myšlienka čínskych starých majstrov, ktorí hovoria, že je dobré v polke života zmeniť si meno a začať vystupovať pod iným, čím obnovíte pohľad ľudí na to, čo robíte. Asi si ho zmením. (Smiech.)
Autor: Tina Čorná / Foto: Táňa Hojčová
