Príbeh amerického prezidenta nakrútil Steven Spielberg so svojím typickým perfekcionizmom. Nehľadá nové cesty, ale neberie ohľad na divákov.
Spolu s drámami Purpurová farba (1985) a Amistad (1997) tvorí Spielbergova novinka pomyselnú trilógiu vykresľujúcu vzťahy medzi bielou a čiernou rasou v Amerike. Amistad rozprával o obchode s otrokmi na sklonku 30. rokov 19. storočia, Purpurová farba o prepojení nedávnej minulosti so súčasnosťou.
Lincoln sa chronologicky radí medzi ne a zobrazuje okolnosti prijatia prelomového dodatku k ústave Spojených štátov, ktorý formálne zakázal otroctvo.
Úvahy o demokracii
Hoci historickú vernosť môžu posúdiť len odborníci, na rozdiel od Schindlerovho zoznamu tento film titulnú postavu neprikrášľuje. Naopak. Šestnásty prezident USA sa v druhom volebnom období nachádza v neľahkej situácii. Keď za veliteľa ozbrojených síl Únie vymenoval Ulyssesa Granta, Sever začal víťaziť, no Lincoln považoval rozpútanie občianskej vojny sčasti za svoje zlyhanie a predovšetkým za národnú katastrofu. Zároveň mu však práve vojna umožnila presadzovať niektoré zámery nedemokratickými spôsobmi.
Snímka aj pomalým, akoby unaveným tempom a smútkom dokresľuje titulnú postavu. Väčšina scén sa odohráva v pološere interiérov. Lincoln je starý, unavený, patetický, teatrálny, často až samoľúby, zanovitý muž, ktorý má dar sebairónie i nadhľadu. Uvažuje o novom usporiadaní krajiny a je presvedčený, že 13. dodatok k ústave treba prijať v kongrese prv, ako sa tam po skončení vojny vrátia južanskí kongresmani.
Spletité bludisko
Film je predovšetkým o získavaní potrebného počtu opozičných hlasov. Zákulisné hry, presviedčanie, lobing i korupciu Spielberg využíva na ilustrovanie najrôznejších názorov na otrokárstvo, rasizmus, demokraciu, ideály rovnosti, základné piliere americkej spoločnosti. Je ich veľmi široké spektrum, často z nášho pohľadu neznámych a nečakaných: bojovníci proti otroctvu môžu zároveň byť presvedčenými rasistami a naopak – otrokári zapálenými vyznávačmi ideí humanizmu.
Nebojuje tu teda jednoznačné Dobro so zjavným Zlom, dokonca nie je možné ani určiť, kto sú víťazi a kto porazení.
Je to spletité bludisko plné mien, straníckych príslušností a postojov, v ktorom sa nezorientovaný a nezainteresovaný divák – nezvyknutý zachovávať po celých 150 minút dokonalú pozornosť – čoskoro stratí.
Film sa síce odohráva počas občianskej vojny, no niet tu bojových scén ako v Zachráňte vojaka Ryana. Je skôr akousi komornou politickou a zároveň psychologickou drámou, ktorej dejiskom nie je len politika, ale i rodinný život v Bielom dome. Nestojí na akcii, ale na monológoch a dialógoch. Konštatuje, nevysvetľuje.
Univerzálny jazyk?
Bežnému neamerickému divákovi zostáva práve preto prístupná najmä psychologická rovina. Jednotlivé charaktery a ich vzťahy sú univerzálne, zrozumiteľné a vďaka hereckým výkonom hlavných postáv fascinujúce. Rovnako ako dokonalá kamera a hudba.
Môcť si to všetko vychutnať je určite pôžitok pre rozum i city. Ale bez obligátneho dramatického oblúka – a najmä bez motivácie amerických divákov – sotva za hranicami Spojených štátov vyvolá eufóriu, ktorá v USA nadobudla podobu dvanástich nominácií na Oscara.
Recenzia / Film
LINCOLN
USA 2012, 150 minút.
Kamera: Janusz Kaminski. Strih: Michael Kahn. Hudba: John Williams.
Hrajú: Daniel Day-Lewis, Sally Field, Joseph Gordon-Levitt, Tommy Lee Jones, John Hawkes, Hal Holbrook, James Spader, Tim Blake Nelson, David Strathairn a ďalší.
Premiéra v SR: dnes
