Bola presvedčená, že Jan Palach nebol blázon a sama bola pripravená strieľať na obranu ľudských práv a slobôd. V dramatických časoch študovala na FAMU a teraz o nich nakrútila trojdielny film Horiaci ker, ktorý sa v nedeľu začne vysielať na HBO. O dnešnej občianskej spoločnosti si režisérka AGNIESZKA HOLLAND myslí, že je veľmi pasívna a málo ostražitá, ale pozná teóriu, ktorá ľudstvu predpovedá lepšiu budúcnosť.
Váš film Horiaci ker uzatvára fotografia malého Jana Palacha s rodičmi. Hľadali ste v jeho pohľade odpoveď, prečo sa práve táto malá bytosť o pár rokov tak osudovo vzbúrila?
„Áno, dlho som sa pozerala na tú fotku, a hoci som už ovplyvnená spätným poznaním, myslím si, že v tvári toho chlapčeka sa dá naozaj vidieť čosi čisté, vážne a zároveň staré. Niečo tam v tých očiach je, to je zrejmé. Tajomstvo však napriek tomu zostáva.“
Aké tajomstvo?
„Tajomstvom je, ako sa z obyčajného človeka stáva hrdina. Prečo sa niekto dokáže postaviť a ísť proti prúdu, keď všade naokolo začína prevažovať racionalizmus a konformizmus? Myslím si, že toto je čosi, čo sa nedá vysvetliť ani postihnúť.“
Mnohí by čakali, že Palach bude hrdinom vášho filmu, že budete hovoriť o jeho rozhodnutí upáliť sa. Prečo v ňom napokon takmer vôbec nie je?
„Práve preto to tajomstvo. Uvažovali sme, do akej miery máme právo vstúpiť do jeho psychiky a prišli sme na to, že na to právo nemáme. Nevieme, čo sa udialo v jeho hlave. Vieme však, ako jeho čin zapôsobil na ľudí okolo a ako spoločnosť zareagovala na také vyhranené hrdinstvo.“
Súčasťou propagandy bolo vyhlásiť ho za blázna. Pripúšťali ste túto možnosť aj vy, keď ste sa o ňom rozprávali so spolužiakmi?
„Nám bolo úplne jasné, že bláznom nie je.“
Prečo?
„Bolo pár mesiacov po invázii, boli sme v študentskom štrajku a prežívali sme silnú exaltáciu. Zdalo sa nám úplne normálne, že sa chlapec upálil. V podstate sa nám zdalo nenormálne, že sa nebojovalo a že až na zopár náhodných obetí nepadla kvapka krvi.“
Ako ste si ten boj predstavovali?
„Pochopiteľne, nemala som zbrane, ale keby mi ich niekto do rúk dal, aj by som strieľala. Viete, my sme neboli len divákmi toho procesu, my sme boli jeho súčasťou. Na rozdiel od staršej generácie, ktorá bola skúsenejšia a náchylnejšia rezignovať, my sme podľahli vzrušeniu a mali pocit, že sa niečo musí urobiť, že sa nemôžeme vzdať.“
Palach odkázal, že po ňom prídu ďalšie pochodne. Čo si myslíte teraz po rokoch? Naozaj sa chystali?
„Vtedy sme tomu verili, vedeli sme si predstaviť, že vznikla nejaká konšpiračná skupina, dokonca sa hovorilo o tom, kto je číslo 2. Mala to byť jedna študentka FAMU, aj sme ju poznali. Po rokoch som si však uvedomila, že si to Palach vymyslel, pretože sa domnieval – a správne, že tak jeho čin pritiahne väčšiu pozornosť.“
Prečo si vybral upálenie? To v našom regióne nie je zrovna tradíciou.
„Ale v tom čase to bolo módne, upaľovali sa budhistickí mnísi, aby pohli verejnou mienkou proti vojne vo Vietname, dnes tak zasa protestujú Tibeťania proti čínskej okupácii. Je to taká zbraň bezbranných.“
Mesiac po Palachovi sa upálil Jan Zajíc. Ako zapôsobila jeho smrť, aký mala zmysel?
„To bola ešte tragickejšia smrť, pretože o nej už ľudia nechceli počuť. Z Palacha sa stal národný hrdina, jeho pohreb bol národná udalosť, ale kým zomrel Zajíc, ľudia pochopili, že to nestojí za to.“
Pamätáte si chvíľu, keď ste si uvedomili, že je definitívne po nádejách Pražskej jari?
„Pocitovo – ešte nie intelektuálne – som si to uvedomila už v auguste 1968. Dubček sa vrátil z Moskvy a z ampliónov sme počúvali jeho prejav na Václavskom námestí. Bolo to strašné. Plakal a nevedel sa nadýchnuť. Pochopila som, že sme prehrali, že je koniec. Aj Palach to asi cítil a možno si myslel, že to ešte dokáže zastaviť a zvrátiť, pokiaľ sa ľudia nevzdajú. Napokon však jeho čin zapôsobil opačne. Ľudia sa pýtali: Bojovať za slobodu znamená upáliť sa? Tak to ja nechcem... A ticho sa stiahli.“
Ako teda treba prijať Palachov čin, aký odkaz si treba vyvodiť z jeho obety?
„Neodsudzujem ľudí, čo zradili, ani tých, čo zmĺkli, lebo sa báli, že ich rodina zaplatí vysokú cenu. Film sme nakrútili, aby sme si položili otázku, čo sme ochotní obetovať, aby sme ešte mohli veriť, že sme slušní ľudia. V Česku bolo veľmi málo disidentov, v Poľsku sa napríklad toľko nekolaborovalo a málokto si bol ochotný zobrať z Palacha nejakú lekciu. Mnohí cítili, že by boli v tom zrkadle škaredí.“
Čo bolo najsilnejšie na scenári Štěpána Hulíka?
„Neboli v ňom stereotypy a naopak, bola v ňom postihnutá zložitosť ľudskej voľby. Našiel si linku súdneho procesu Dagmar Burešovej, ktorá obhajovala česť Palachovho mena. Bol to taký absurdný proces, bolo jasné, že ide len o česť, nedal sa vyhrať. Vlastne to pripomína poľskú filozofiu zbytočných skutkov. Keď si to jeho kolegovia z produkcie prečítali, povedali si, vole, vole, to je skvelé a snažili sa to predať Českej televízii. Tam nepochodili, asi že sú mladí, ale našli HBO. Potom napísali mne.“
Prekvapil vás Hulíkov vek?
„Myslela som si, že to písal starý chlap, nejaký môj rovesník. Pozvala som ho aj s kolegami do Varšavy, cestovali nočným vlakom – a keď som im ráno otvorila dvere, vonku som našla stáť deti. V podstate je to však pochopiteľné, bolo treba počkať na takú generáciu filmárov, ktorá v sebe nenesie toxický odpad minulosti a vie sa na vec pozrieť úprimne a čisto.“
Čo si myslíte, v akom stave sú dnes ľudské práva?
„Všade v Európe je ťažko, ekonomickú krízu sprevádza kríza demokracie a dezilúzia. Mysleli sme si, že sloboda príde sama, že o ňu nebude treba nanovo a každodenne bojovať. Občianska spoločnosť je pasívna, politická trieda je zasa skorumpovaná ekonomicky aj duševne. Ľahko sa môže stať, že sa náš vyvoj zvrtne a nastúpime cestu populizmu, nacionalizmu, parafašizmu. Všetko sa rozsype, ak prestaneme veriť, že demokraciu ešte možno prehĺbiť.“
Zakázali by ste komunistickú stranu?
„Zakázala by som ju tak, ako je zakázaný fašizmus, najmä ak sa tá strana hlási k heslám reálneho komunizmu. A nechápem, prečo to slovo nejaká strana vo svojom názve má. Dovolil by si niekto názov Fašistická strana? Oni zrejme počítajú s nostalgiou za časmi, keď sme nemuseli o ničom rozhodovať, lebo niekto iný rozhodoval za nás. Dúfajú, že to im naženie ľudí späť. Ktovie. Keď padol komunizmus, Miloš Forman povedal: Ľudia to možno budú ľutovať, lebo rozdiel medzi komunizmom a kapitalizmom je asi taký, ako medzi zoo a džungľou. V džungli sú zvieratá slobodné, ale musia bojovať o život, o jedlo a hynú. V zoo dostanú od správcu každý deň kus mäsa, ale sú v klietke. Je otázka, na aký život je ľudstvo viac stvorené.“
Hovoríte, že občianska spoločnosť je pasívna. Je aspoň dostatočne ostražitá, aby vedela vycítiť nebezpečenstvo?
„Neviem, uvidíme. Koľkokrát sme si už povedali, že ľudia sú hlúpi alebo unavení a bezmocní. Ale občas prichádzajú okamihy skúšok a neraz sa v nich ukáže, že ľudia sú skvelí. Nebezpečenstvo je však stále prítomné a umelecká elita by si toho mala byť vedomá. Mala by v ľuďoch prebúdzať predstavivosť.“
Je teda ľudský život len nekonečným zápasom dobra a zla?
„Áno. Ten súboj sa odohráva vnútri v človeku a to sa nezmení. V raj na zemi neverím.“
Žiadny optimistickejší koncept nie je?
„Mala som kamaráta, bol to skvelý hematológ, keby pracoval na väčšej univerzite, dostal by Nobelovu cenu. Bol Poliak, žid, celú vojnu sa ukrýval, zároveň pracoval v odboji a mal zvláštny optimizmus. Veril v pokrok ľudstva, len upozorňoval, že je pomalý. Ako dôkaz uvádzal kanibalizmus – kedysi bol štandardom, dnes to nikomu nenapadne. Z toho usudzoval, že o istý čas nikomu nenapadne zabiť človeka. Že zločiny, ktoré sú dnes bežné a vykonávajú sa v mene štátu, vášní alebo peňazí, prosto z našej kultúry vymiznú.“
Tomu by ste verili?
„Urobilo to na mňa dojem, lebo to bol veľmi múdry človek a hovoril to s absolútnou istotou. Možno, že sa to stane až o päťsto rokov, ale možno to bude nevyhnutné. Myslím si, že zlo je imanentné, človek ho v sebe nesie ako vírus, čo sa za istých okolností prebudí a začne vystrájať. Ale možno mal pravdu on.“
