Herečka HENRIETA MIČKOVICOVÁ nepatrí medzi ľudí, ktorí si radi veci plánujú, ani sa veľmi neponára do minulosti. Žije pre dnešok, má rada svoje rodinné hniezdo a od toho sa odvíja aj jej pracovná kariéra. V divadle teraz veľmi nehrá, no príležitostiam sa nebráni. Na televíznych obrazovkách sa objavila v novom seriáli.
Keď zaznie vaše meno, mnohí si vás vybavia v šteklivých filmových scénach, odvážne odhalenú. Za aký typ herečky sa považujete?
Čo mi ponúknu, to zahrám. Samozrejme, pokiaľ ma rola zaujíma. Isté je, že prispaté postavy nemám veľmi rada, lepšie je hrať postavu, ktorá je vnútorne komplikovaná. Pozitívne a kladné charaktery je ťažké hrať tak, aby ste ľuďom po čase neliezli na nervy. A čo sa týka obnažovania pred kamerou, záleží od toho, či to pôsobí esteticky. Iné je to vo filme, iné v televízii, iné v divadle. Existuje veľa argumentov, prečo sa pred kamerou vyzliecť a prečo nie. Nahota je súčasť nášho života, aj hereckej práce a nemusíme sa tváriť, že nie je. Okrem toho, vyzliekacie scény som nakrúcala pred rokmi, keď som bola veľmi, veľmi mladá a v danom momente som dôverovala režisérom, že vedia, čo robia.
Najnovšie hráte v seriáli Búrlivé víno. Čo vám tento typ práce prináša?
Je veľmi obohacujúce hrať napríklad s Emilom Horváthom. S jeho hereckou generáciou som v takejto blízkosti pri práci ešte nebola a považujem to za istý druh školy. Klobúk dolu pred nimi, vládzu ako kone. Perfektne fungujú, nesťažujú sa, cítiť, že majú k herectvu hlboký vzťah a prechovávajú k nemu pokoru.
Stvárňujete v príbehu mrchu, sedí vám to?
Kolegovia sa ma občas pýtajú, či mi ešte predajú v potravinách mlieko. Áno, predajú.
V novom televíznom seriáli Búrlivé víno hrá Henrieta Mičkovicová aj po boku hercov staršej generácie, ktorých si veľmi váži. Na snímke ako neľútostná potvora Ingrid Molnárová s Emilom Horváthom – vinárom Ivanom Dolinským. FOTO: Markíza
Žeby televízne postavy naozaj tak ovplyvňovali život herca?
Môj muž hovorí, že mám jednu vďačnú vlastnosť, že vôbec neriešim, že si ma niekto všíma. Jasné, že seriálové postavy ovplyvňujú verejnú mienku o hercovi, ale s tým sa dá normálne žiť. Seriál sa skončí a potom čo?
Nie je pre vás dôležité, či sa zo scény vytratíte, alebo nie a ako vás ľudia vnímajú?
Všetko je veľmi pominuteľné. Veď sa pozrite, ako postupne odchádzajú herci zo starších generácií a ako málo ľudí si na nich spomenie.
V predchádzajúcich seriáloch, napríklad v Paneláku, ste časom skončili. Neľutujete, že ste odišli z rozbehnutého príbehu?
Odišla som po dvoch rokoch účinkovania. Iste, človek musí zvažovať rozhodnutie a zažila som otázky typu, či som si to dobre rozmyslela a podobne. Chcela som si dať pauzu, veď človek sa môže unaviť.
Účinkovali ste vo viacerých televíznych seriáloch. Keď sa nakrúcanie rozbehne, je to asi dosť veľký kolotoč. Ako to znášate?
Celkom dobre. Môže to byť každý mesiac inak, ale nie je to zase až také šialené. Zosúladiť nás hercov je dosť náročné, pretože musíme vykrývať aj iné svoje záväzky. A popri tom si, samozrejme, každý chce uchrániť zopár voľných dní aj pre seba. V mojom prípade hlavne preto, že mám dieťa a muža a s nimi chcem tráviť čas. Pri rozbiehaní najnovšieho seriálu Búrlivé víno to bolo fakt náročné.
Takže na divadlo pri tom ani nepomýšľate?
Hrám momentálne iba v jednom predstavení v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Sú to Tri prasiatka na motívy rozprávky Sergeja Michalkova v réžii Róberta Mankoveckého. V živote by som si nebola pomyslela, že ma na niečo také nahovoria. Hrám líšku, celkom sa mi to páči a čakám, ako sa vyvinie situácia (smiech).
Prečo v divadle nehráte viac?
V Bratislave momentálne nie je bohvieaká situácia, čo sa týka agentážnych divadiel. V Prahe či Budapešti herci bežne v divadlách migrujú, u nás sú väčšie finančné obmedzenia, preto sa viac využíva model fungovania v stálom súbore. Žiadosť do divadla som si vlastne nikdy v živote nepodala a nachádzam sa v situácii, ktorú som si určila sama. Odjakživa som v divadlách iba hosťovala a je to pre mňa adrenalín stretnúť na javisku rôznych kolegov z rôznych divadelných kútov a spoločne s nimi vybudovať predstavenie.
Obávate sa, že by ste ako stála členka divadla prepadli stereotypu?
Závisí to od typu hercov a spôsobu tvorby. Zaujímavé veci predsa vznikajú aj v stálom súbore. Samozrejme, nevidím do toho zvnútra, pretože v žiadnom divadle nie som. Ale mám muža, ktorý v ňom intenzívne funguje, takže s divadlom som v intenzívnom kontakte.
Vnímate divadlo ako vážnu vec?
Určite. Dokonca môj neduh, s ktorým bojujem a volá sa nedochvíľnosť, sa počas prípravy divadelného predstavenia neprejavuje! Divadlo vo mne vzbudzuje rešpekt. Mám ho strašne rada. A moja dcéra divadlo doslova miluje, z toho sme doma úplne šokovaní.
S dcérkou Ester. FOTO: archív H.M.
Chodieva na oteckove premiéry?
Nie, to som zrušila. Mala som skúsenosť so svojím starším synom. Keď bol malý, na jednom predstavení raz zahlásil: mami, tá teta tam tak strašne zle číta, prosím, nech už sa to skončí. Takže dcéru vodievam predovšetkým na detské predstavenia. Na tie musíme chodiť stále, hoci aj sedemkrát na ten istý titul. Ja si v hľadisku pokojne aj pospím, Ester je však zakaždým natešená, je to oduševnený divák. Pri nej ma trochu začína mrzieť, ako málo chodievam do divadla kvôli sebe. Snažím sa ísť vždy, keď príde hosťovať nejaký súbor do Bratislavy, ale čo sa deje celkovo v Európe, to akosi nestíham. Máme tu pod nosom Viedeň, kde sa každý rok koná svetoznámy festival, a ešte som si naň nikdy nenašla čas. Ale s mužom sme si už povedali, že v rámci našich dovolenkových ciest musíme začať to divadlo trochu sledovať.
Ako dieťa ste mu holdovali?
Ako dieťa som mala pocit, že umenie je prirodzenou, ale intenzívnejšou súčasťou života, aspoň v mojom okolí to tak určite bolo. Samozrejme, dnes je internet a kopec iných vnemov, to beriem, ale chýba mi viac živej diskusie. Akoby sa to celé nejako vytrácalo. Ale som optimista...
Aká bola vaša ambícia, keď ste vyštudovali herectvo?
Moja ambícia pramenila hlavne z mojej situácie. Už počas štúdia som mala dieťa, takže som to brala, ako to prišlo. Dokonca som mala pochybnosti, či vôbec chcem herectvo robiť, či som sa rozhodla správne.
Ľahko ste sa vyrovnali s materstvom?
Paradoxne sa mi zrazu páčil ten pocit slobody - nič si neplánovať. Nebolo to materstvom, skôr vo mne vtedy prevládol pocit zo spoločenskej klímy. Pred pádom režimu bolo všetko nalinajkované, spoločnosť nás nútila dodržiavať mnohé nezmyselné normy, a zrazu prišla zmena, nikto nevedel, čo bude, a musel si so slobodou nejako poradiť. Priznám sa, zrazu som bola šťastná, že nič nemusím. Samozrejme, mala som dieťa, z čoho mi vyplývali rôzne povinnosti, ale neriešila som, ako budem profesijne fungovať ďalej. Povedala som si, čo bude, to bude. V tom období sa ešte stále nakrúcali filmy, takže som napokon pri dieťati ani netrpela, robila som veci, ktoré ma bavili, a skúšala som, čo prišlo.
So Zuzanou Fialovou a s ich synmi Dávidmi v londýnskom metre. FOTO: archív H.M.
Na desiatom ročníku televíznej ankety OTO 2009. Zľava Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, sprava Zuzana Fialová a Martin Pyco Rausch. FOTO:TASR
Mali ste z čoho žiť?
Nemala som veľké nároky. Jazdila som na starej šunke, na Škode 120, bývali sme na sídlisku. Bola som mladá, vtedy mi nič neprekážalo.
Boli pre vás pracovné ponuky vtedy výzvami?
Šťastie som mala hlavne na televíznych režisérov. Nakrúcali sme väčšinou adaptovanú klasiku a tam sa človek mal vždy o čo oprieť. Mala som dokonca možnosť odísť pracovať do televízie v Holandsku a ľutujem, že som vtedy nenabrala viac odvahy. Hoci mi mnohí vravia, že mám vrtuľu v zadku, moje hniezdo sa mi ťažko opúšťa. Som matersky ladená a tak trochu aj upätá na deti. Samozrejme, po čase sa potom dostavil pocit, že „tak a teraz ja“, lebo mi uchádzajú veci.
Dnes máte dospelého syna. Už sa osamostatnil?
Študuje v Londýne. Síce ma dosť prekvapil, keď sa po troch rokoch štúdia medzinárodných vzťahov dal na prírodné vedy, ale dobre, nech skúša. Veľa cestuje, stále sa hýbe. Orientuje sa na krajiny tretieho sveta.
Nebojíte sa oňho?
Nemôžem sa oňho báť. Na jednej strane je to pre mňa adrenalín, na druhej strane mu ticho závidím. Je slobodný, môže si cestovať. V lete som mala veľké nutkanie ísť za ním do Vietnamu. Milujem cestovanie, najmä s rodinou. Išla by som kamkoľvek, aj na severný pól. Aj so synom som kedysi precestovala časť Európy a krásne to zvládol. Naša prvá cesta tesne po revolúcii viedla autobusmi cez Španielsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Taliansko. Išli sme v partii s kamarátmi študentmi, mal vtedy štyri roky. Bolo to dosť dobrodružné a prvýkrát v živote som navštívila Nice, Cannes, vidiek v Provensalsko či Barcelonu. A popri tom som dokonca aj stratila dieťa a zažila tak dve najhoršie hodiny v živote.
Ako sa to prihodilo?
Veľmi prozaicky. Vliezla som do starožitností a syna som nechala pred obchodom. Očaril ma starožitník, ktorý vyzeral ako Salvador Dalí, a úplne som zabudla na svet vonku. Jednoducho, trochu som sa zdržala a keď som vyšla von, chlapec nikde. Bol to strašný pocit. Ten čas, kým mi ho moji kamaráti, ktorí si ho „požičali“, vrátili, trval celú večnosť. Boli to muky, pocity bezmocnosti, výčitky svedomia... Na to nikdy nezabudnem.
S dlhoročným partnerom, hercom Alexandrom Bártom. FOTO: archív H.M.
Ste zástancom toho, že je lepšie materstvo odložiť na neskôr?
Myslím, že dnes ho dievčatá strašne dlho odkladajú. Ani nevedia, o čo sa pripravujú! (Smiech.)
Ale vy ste si zrejme dieťa neplánovali.
Ani prvé, ani druhé. Z plánovania mám vo všeobecnosti paniku. Prvé materstvo bolo o tom, že som veľa vecí zvládla tak, ako by som to už dnes nedokázala. A v podstate som si to ani neuvedomovala.
A teraz, pri malej dcérke?
Keď sa zatína a vzdoruje, nevládzem oponovať a zásadne riešiť jej výstupy. Keď sa jej opýtam, či sa nemôžeme normálne baviť, blahosklonne povie: Nie. Potom buď zvýšim hlas, alebo úplne vypínam. Ale nakoniec, aj to je prístup. Hoci mi dáva zabrať, dokážem si predstaviť, že by som mohla mať viac detí. Niežeby som bola vyslovene rurálny typ, ale pristihujem sa pri tom, že svoje deti hrozne milujem.
V rámci Letných shakespearovských slávností 2008 v titule Antonius a Kleopatra s Jánom Koleníkom.
Ako líška v rozprávke Tri prasiatka, ktorú uvádza Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave.
