Kurátor Dušan Buran dal vedľa seba barokové krucifixy, maľby, šperky, plagáty a urobil to dobre.
Toho prvého poznáte z rovnomenného televízneho seriálu. Inak sympatický Dexter skrátka rád vraždí. A vraždí s takou chuťou, že mu to zožerie obrovské publikum, ktoré ťažko označiť za jednoliate či rovno krvilačné.
O prúdoch lepkavej tekutiny by isto vedel rozprávať aj Quentin Tarantino. Veď pre množstvo krvi sa musel vzdať aj slávnostnej premiéry Divokého Djanga, keď bola Amerika ešte príliš otrasená z masovej streľby v škole.
V tejto súvislosti sa patrí pripomenúť aj Hermanna Nitscha. Tiež sa rád vyžíval v krvi. Jeho Mystické divadlo orgií, ktorého súčasťou boli v 60. – 90. rokoch desiatky šialených rituálnych performance, počas ktorých zabíjali zvieratá a ich mäso, vnútornosti a krv sa miešali s prúdom ľudí, zas patrí do kategórie výtvarného umenia.
V Slovenskej národnej galérii síce nenájdete ani jednu z týchto postáv, no o každej z nich je tak trochu reč. Neurobia vám tam pukance a nenechajú vás vyžívať sa v bizarných scénach, no šanca, že odídete bez toho, aby ste sa čo i len raz spýtali – čo to má vlastne všetko znamenať – je veľmi malá. Výstava Krv rozpráva o využití a význame krvi v dejinách (umenia) fascinujúci príbeh plný trefných súvislostí.
Pignoni, Simone. Sv. Praxedis. 1650 – 1700. SNG, Bratislava
Patrik Illo: Misa – krvinka. 2006. Majetok autora
Staré a nové
Dušan Buran, kurátor výstavy, sa mohol zamerať výlučne na takzvané vysoké umenie, ale neurobil to. Zvolil dobrý spôsob prelínania starého a nového, vysokého a nízkeho. Ešte aj svoj úvodný text v katalógu začína popkultúrnym fenoménom filmov Twilight.
Netreba však hovoriť len o filmoch. Popravu Saddáma Husajna si pozriete kedykoľvek na webe, rovnako dolapenie plukovníka Kaddáfího, Usámu bin Ládina a mnohých ďalších. Je to však niečo nové? Dejiny a frazeologické slovníky sú predsa plné krvi.
Postupne to návštevníkom približuje osem sekcií. Idú od „svätej krvi“ – gotických a barokových krucifixov a zobrazenia krvi na náboženské účely cez erbové listiny hlásajúce o „modrej krvi“, krv, s ktorou idú umelci na trh, grafický dizajn, šperky, zmienenú „mediálnu krv“ až po úryvok z Hviezdoslavových Krvavých sonetov. Z formálneho hľadiska sa prehliadka končí epilógom s názvom „Zo srdca“ – ukazujúc rôzne podoby tohto orgánu od baroka až po Srdce nad Hradom Jiřího Davida.
Odkadiaľ kam
Keď však vychádzate, musíte opäť prejsť cez miestnosť, ktorou sa výstava začína. Sú v nej kalichy zo 17. – 18. storočia, inštalácia Vessny Perunovich a maľba bohato, priam gýčovo zdobenej futbalovej (?) tenisky Matúša Lányiho s názvom IHS.
Na prvýkrát môžete okolo nej prejsť a ani si ju nevšimnúť, no na ten druhý sa už pristavíte. A možno sa zrazu s úplne neznámymi ľuďmi ocitnete nad otázkou, koľko krvi sa skrýva za dnešnými ikonami, náboženstvami alebo naopak, koľko viery sa skrýva za materializmom.
Otázka – odkadiaľ kam? – je tu pritom kľúčová a čitateľná v každej z miestností. Nielen z pohľadu vonkajšieho, formálneho zobrazenia a využitia krvi, ale aj z vnútorného, filozofického a etického pohľadu.
Jej príbeh pritom ostáva otvorený – subjektívnym interpretáciám jednotlivých diel i celku, ale aj jej skúmaniu v ďalších oblastiach umenia a ne-umenia ako prízvukuje Dušan Buran.
Priznáva, že „filmová krv“ je jednou z najdôležitejších a aj preto prebiehajú v kine Lumiére sprievodné projekcie. Aj katalóg s textami kurátora, Lucie Gregorovej a Radoslava Ragača detailnejšie opisujúci krv v umení 20. storočia a stredoveku, je však celkom slušným trilerom.
Stredoeurópsky (kremnický?) sochár: Morový krucifix z Kremnice – detail. Po 1709. SNG Bratislava
Neznámy fotograf. 1968 (Procesia s Československou zástavou v Prahe). MV SR – Slovenský národný archív Bratislava
Monogramista T.D. (Dezider Tóth). Ranený obraz I. 1976, Zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny Bratislava
Katarína Oroszová. Kvapka krvi. 2006. Súkromná zbierka
Cyprián Majerník. Milenci na periférii. 1935. SNG, Bratislava
