"Odišli, opustili ma. Kedy som si ja požil? No nič, počkám, posedím..." Záverečný monológ v Čechovovom Višňovom sade viedol pokorne, ale nabitý vnútornou silou. Ako strážca životnej pamäti.
Sad bol dávno vyrúbaný, a on - starý, oddaný komorník Firs - v dome na zbúranie sám, zabudnutý. Je priam symbolické, že túto postavu si na sklonku života zahral na javisku herec Jozef Dóczy (19. november 1929 - 21. január 2013) ako poslednú.
Hral ju s láskou, s nadšením, tak, ako to robil po celý život. Pretavil do nej všetku svoju životnú skúsenosť, bolesť, trápenie aj nádej. Hoci ho už v posledných rokoch neposlúchali nohy, na javisku statočne bojoval.
Bol z generácie hercov, pre ktorých bolo divadlo všetkým. Sám hovorieval - keď vyjdem na dosky, akoby som dostal injekciu do svojich boľavých nôh. Nič necítim. Som zdravý.
S Milanom Kišom vytvorili v 60-tych rokoch komickú dvojicu. FOTO - ARCHÍV DAB
Jedno mesto, jedno divadlo, jedna žena
Keď sme sa pred troma rokmi stretli, oslavoval osemdesiatku a chystal sa na operáciu kolien. Ťažko sa mu chodilo, bez paličky sa nepohol, no nesťažoval sa. Sedeli sme v jeho hereckej šatni v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, kde strávil celý svoj divadelný život.
S radosťou spomínal, ako ho najprv k ochotníckemu divadlu priviedol otec. Po prvý raz sa na divadelnom javisku predstavil ako člen ochotníckeho krúžku tovarišov. Neskôr si ho začali všímať režiséri profesionálnych divadiel. Do svojho súboru si ho zakrátko vzal režisér Andrej Bagar.
Jožko alebo Ďoďo, ako ho familiárne oslovovali, pôvodne vyštudoval za obchodníka. Mama by ho bola najradšej videla v tomto fachu, no divadlo - neisté a fascinujúce - bolo lákavejšie.
Herecké školy nikdy nevychodil, publiku to však bolo srdečne jedno - ľudia ho odjakživa mali radi takého, aký bol.
Bezprostredný, dobrosrdečný, nezameniteľný, oddaný svojim postavám. Bol otcom dvoch synov. S podporou rodiny, ktorú miloval, strávil na doskách v rodnej Nitre neuveriteľných 55 sezón. Vytvoril tu takmer 170 postáv a pre súbor bol do poslednej chvíle najvýznamnejšou oporou.
Bol bezpochyby najvýraznejšou osobnosťou v histórii nitrianskeho divadla. Ako vravieval - svoj život venoval jednému mestu, jednému divadlu, jednej žene.
Milan Kiš bol jeho priateľ aj v súkromí. FOTO - ARCHÍV DAB
Komik a kamera
U divákov sa zapísal predovšetkým ako komik. V jeho herectve sa však striedali komické polohy so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi. Bolo len otázkou času, kedy si ho nájde kamera.
Spolupráca s televíziou bola plodná. Účinkoval v desiatkach filmov, inscenácií, v detských rozprávkach, v zábavných programoch. Diváci si ho pamätajú z populárneho Sváka Ragana, Sebechlebských hudcov či z filmovej verzie Adama Šangalu, tí detskí zase z legendárneho seriálu Detektív Karol.
V divadle i v televízii rád spolupracoval s režisérom Jozefom Bednárikom či Karolom Spišákom. Výborného partnera na javisku i priateľa v živote nachádzal v dnes už nebohom Milanovi Kišovi, dlhoročnom kolegovi, s ktorým v šesťdesiatych rokoch tvorili legendárnu komickú dvojicu.
Diváci nitrianskeho divadla si Dóczyho pamätali v takmer 170 postavách. FOTO - ARCHÍV DAB
Plány do posledného dychu
Za svoje úspechy v hereckej tvorbe bol Jozef Dóczy ocenený titulom zaslúžilý umelec. V roku 1995 dostal Cenu Nitry za celoživotný prínos a v roku 2001 Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo. V divadle mal do poslednej chvíle smelé plány - chcel si napríklad ešte zahrať Gréka Zorbu.
V novembri si ho kolegovia stihli užiť na oslave jubilea riaditeľa nitrianskeho divadla. Koncom decembra ešte účinkoval na obrazovke RTVS naživo v programe Slovensko Advent 2012, kde vyslovil túžbu stáť ďalej na javisku.
Režisér Martin Kákoš preňho chystal peknú úlohu v pripravovanej dramatizácii legendárnej Tisícročnej včely od Petra Jaroša. V tej si už, žiaľ, nezahrá. Náhle ho zradilo zdravie. Ostáva veriť, že majstrovstvo hereckého barda bude stále žiť medzi nami.
