Zase raz sfilmovali Dickensove Veľké nádeje. Nemuseli

Film Mikea Newella možno aspoň ušetrí lenivcom čas, ktorý by strávili pri čítaní.

Film Mika Newella možno aspoň ušetrí lenivcom čas, ktorý by strávili pri čítaní.

V románe Charlesa Dickensa z roku 1861 je všetko: trestanci na úteku, bláznivé šľachtičné, podvodníci, čestní kováči, úbohé siroty, dekadentná šľachtická mládež, napätie, dráma, tajomstvo, romanca i happy end. Láka filmárov už od vzniku kinematografie. Najznámejšia verzia, ktorú David Lean nakrútil v roku 1946 ako jeden z raných filmov Aleca Guinnessa, získala dva Oscary a na ďalšie tri ju nominovali.

V nasledujúcich adaptáciách hrali esá ako Michael York, Anthony Hopkins, John Rhys-Davies, Charlotte Rampling, televízny Poirot David Suchet, Gillian Anderson a ďalší. V roku 1998 Alfonso Cuarón preniesol Dickensov príbeh do súčasnosti a obsadil Ethana Hawkea, Gwyneth Paltrow, Hanka Azariu, Anne Bancroft aj Robert De Nira.

Prečo znovu filmovať Dickensa?

Veľké nádeje už nadobudli najrôznejšie podoby a vystriedali sa v nich najlepší herci. Neprestávajú však provokovať. Mike Newell (Štyri svadby a jeden pohreb, Harry Potter a Ohnivá čaša, Princ z Perzie: Piesky času) chcel pôvodne sfilmovať menej známy Dickensov román Dombey and Son. Nenašiel producenta, zato našiel scenáristu – Davida Nichollsa, ktorý pre producentov pripravoval Veľké nádeje. Dali sa dohromady a povedali si, že príbeh očistia od nánosov romantiky aj nostalgie.

No i tak stáli pred rovnakým problémom, ako všetci pred nimi (a ako Newell v Harrym Potterovi a Ohnivej čaši): vtesnať do dvoch hodín filmu rozsiahly román. Nichollsov a Nevellov príbeh, okresaný o mnoho postáv i motívov, sa preto napokon v podstate nelíši od predchádzajúcich. Veľké prekvapenia nečakajú ani v jeho podaní. Je pravda, že tu niet sentimentu a aj romantika je len decentná, ale chýba spoločenská kritika a pygmalionovský motív pohrávania sa s vidieckym chlapcom, vytiahnutým z chudoby a vrhnutým naspäť.

Pretože predloha i viaceré jej filmové podoby patria k všeobecnému kultúrnemu rozhľadu, odpadá i moment prekvapenia – a autori sa naň ani nehrajú. Výsledkom je popisný ilustratívny realizmus bez napätia aj bez veľkých citových vzopätí. Hoci sa nedeje dohromady nič, minutáž neustále ženie rozprávanie dopredu, veci sa vysvetľujú v dialógoch a nie v akciách, a tak nezostáva dostatočný priestor na vykresľovanie osobitých charakterov, vzťahov a motívov.

Citový i osobnostný vývoj postáv – podstata Dickensovho románu – tu nie je harmonický a presvedčivý. Dve hodiny sú naplnené do prasknutia. Na žiadne veľké umenie nie je miesto.

Herci zaujímavejší ako postavy

Napriek zaujímavému obsadeniu tvorcovia nevyvolávajú mimoriadne divácke sympatie k žiadnej z postáv. Malého Pipa hrá Toby Irvine, dospelého jeho starší brat Jeremy, ktorého si pamätáme zo Spielbergovho Vojnového koňa. Staršiu sestru, ktorá sirotu prísne vychováva, stvárnila Sally Hawkins, trestanca Magwitcha Ralph Fiennes, prešibaného právnika Jaggersa Robbie Coltrane. Najzaujímavejšia je dvojica miss Havisham a jej chovankyňa Estella. Tradične démonickú “večnú nevestu” hrá sympatická Helena Bonham Carter.

Chtiac-nechtiac vnáša do viktoriánskeho príbehu čosi z neodolateľnej, no sem nepatriacej poetickej dekadencie Tima Burtona. Mladú Estellu predstavuje Helena Barlow, ktorú sme mohli vidieť v závere série filmov o Harrym Potterovi ako dcéru Hermiony a Rona. Dospelú Estellu – ženu bez srdca, v ktorej sa napokon predsa prebudia city – presne stvárnila Holliday Grainger, pre svoju klasickú krásu často obsadzovaná do adaptácií historických diel (Anna Karenina, Miláčik, Jana Eyrová, Borgiovci).

Nichollsove Veľké nádeje prinášajú Dickensov príbeh tým divákom z novej generácie, ktorým sa nechce čítať. Ani starší a náročnejší z filmu neodídu znechutení, ale možno v nich vyvolá najmä chuť pozrieť si znova niektorú z predchádzajúcich adaptácií. Výber je, našťastie, veľký.