Punková knižnica Montmartre

Pražská Galéria Montmartre sídli na kultovej adrese v Starom Meste, v rovnomennej kaviarni tu kedysi zabával návštevníkov Jaroslav Hašek, v tichosti nad kávou posedával Franz Kafka, k štamgastom patrila česká predvojnová avantgarda. Donedávna by málokomu napadlo, že toto miesto bude spájané s Knižnicou Václava Havla, dnes je to vyhľadávaný kultúrny priestor, ktorému šéfuje spisovateľ JÁCHYM TOPOL.

Ako prišlo k tomu, že ste sa stali programovým riaditeľom Knižnice Václava Havla?

„Celkom úžasne, Havel ma oslovil, či by som to nechcel robiť. Rád som mu to sľúbil a prvé programy sme ešte vymýšľali spolu uňho na Hrádečku.“

Čo vám prvé napadlo, keď ste prijali ponuku?

„Že teraz, pri zhruba pätnástich akciách za mesiac, musím zabudnúť na svoju literárnu tvorbu.“

Nie je vám to ľúto?

„Samozrejme, občas to na mňa príde. Ale mám svoj liek: začnem si nadávať, drž hubu, Havel sedel päť rokov, Jirous osem, čo tu nariekaš, teraz máš túto povinnosť. Pomáha to, najmä keď tá povinnosť je súčasne aj vyznamenaním. A každý ďalší vydarený program ma utvrdzuje v zmysluplnosti mojej práce.“

Knižnica, založená v roku 2004, má za úlohu dokumentáciu, digitalizáciu a výskum modernej českej histórie s poslaním šíriť Havlove myšlienky a dielo. Je Montmartre akýmsi protipólom „vážnej“ činnosti, ktorá sa deje v centrálnom sídle na Kateřinskej ulici?

„Nie protipólom, ale organickou súčasťou. Celá inštitúcia totiž nie je tou klasickou, zaprášenou akademickou knižnicou, ale priestorom otvoreným ľuďom, bádateľom, študentom. Nechce byť skanzenom undergroundu a Charty 77. Tým, ako čas beží, ako sa veci nášho života posúvajú do histórie, tak už nejde len o osobu Václava Havla, ale vlastne o moderné dejiny. Popri archíve a dokumentačnom centre je teda Galéria Montmartre veľmi neformálnym centrom umenia. Inak, nie náhodou spolu so svojím mladým tímom spolupracovníčok ju nazývame punkovou knižnicou.“

Ako taká punková knižnica vyzerá?

„V menšej miestnosti je stála, veľmi uvoľnená expozícia Havel v kocke, v druhej, kam sa zmestí asi 70 ľudí, a máme vždy plno, robíme výstavy, koncerty, divadlá, čítačky, semináre. Časopis Respekt tam napríklad pripravuje každý týždeň diskusný večer, častými hosťami sú umelci zo Slovenska. Teraz chystáme čítanie kňaza Juraja Dovalu z jeho knihy Som Husákovo dieťa, na marec pripravujeme veľkú spomienkovú akciu na Dominika Tatarku. Navyše, za rohom sídli Slovenský inštitút vedený Agnesom Snopkom, s ktorým máme veľmi prospešnú spoluprácu.“

V minulých dňoch vyvrcholila v Česku predvolebná prezidentská kampaň. Zapojili ste sa do nej?

„Mojou predstavou je, aby sa knižnica nevyjadrovala k politickým udalostiam ani nevydávala rôzne vyhlásenia. Pravda, niektorí spolupracovníci majú opačný názor, že havlovské je vyjadrovať sa k problému. Ja oponujem, že nezastupujeme Václava Havla, nemôžeme zaňho hovoriť. Knižnica nemá ústa. Ale k voľbám sme urobili, my skalní Schwarzenbergovi voliči, besedu, ktorou sme všetkým vyrazili dych, keď sme pozvali Janu Bobošíkovú a Táňu Fischerovú. Bola to tak trochu provokácia a trochu dada, presne v duchu tradície tohto kedysi kabaretného miesta.“

Ako si myslíte, že to vo voľbách dopadne?

„Žijem v takej opatrnej nádeji, že by knieža mohlo zvíťaziť. V priebehu prvého kola som bol úplne šokovaný, málokto z nás si myslel, že postúpi do finále. Mám pocit, že Zeman robil v závere chyby, tie ohovárania a klamstvá, ktoré sa prevalili, možno naštvú aj tých, čo ho chceli voliť. Navyše, k Zemanovi sa na záver pridali veľmi zvláštni ľudia, extrémistická pravica či bývalý prednovembrový vrcholný komunistický funkcionár Miroslav Štěpán. To je, v kombinácii s podporou Klausovej rodiny, bizarné i hrozné. Na druhej strane, ak Zeman vyhrá, nestane sa žiadna katastrofa, akurát budeme päť rokov počúvať vulgarizmy a nezmysly. Kardinál Miloslav Vlk, vplyvná postava v cirkevných kruhoch, povedal: Knieža nie je žiadny anjel, ale Miloš sa kamaráti s čertom.“

Ste úspešným spisovateľom i všestranným novinárom, boli ste šéfredaktorom Revolver Revue, pracovali ste v týždenníku Respekt či v Lidových novinách. Ako vidíte svoju „životnosť“ na tomto, pre vás predsa len nezvyklom poste?

„Prvý rok som bol z toho nervózny, navyše po Havlovej smrti bolo všetko také temné. Ale už som sa upokojil, zvykol som si na chod knižnice, ide nám to a máme z toho radosť. Slúžime tak pre gardu veteránov, chartistov a ďalších, ktorí pred rokom 1989 boli v opozícii, no rovnako aj pre moju generáciu i generáciu dnešných dvadsiatnikov. To je hlavné. Iste, chcem sa vrátiť aj k vlastnej literárnej tvorbe, ale zatiaľ nad tým nešpekulujem. Pre mňa osobne je veľmi zaujímavé, že som sa akoby zastavil a už druhý rok na jednom mieste pozorujem čas, ako plynie a čo s nami robí.“