Bola to dlhá cesta, hovorí o svojom festivalovom úspechu režisér MÁTYÁS PRIKLER. Film Ďakujem, dobre je obrazom hospodárskej krízy, ktorá zasahuje do intímnych životov. Na festivale v Rotterdame ho premietli v sekcii Bright Future, do našich kín príde vo štvrtok.
Film s rovnakým názvom ste v stredometrážnej verzii ukázali v súťaži študentských filmov na festivale v Cannes. Bol od začiatku súčasťou pripravovaného dlhometrážneho filmu?
„Áno. Ale v roku 2009 som končil školu musel som odovzdať absolventský film. Rozhodol som sa nakrútiť poviedku, ktorú som mal najviac pripravenú. Plán bol taký, že to nakrútim, odovzdám, zabsolvujem školu a odídem domov. Ale zistilo sa, že to funguje i samo osebe. Škola s ním začala pracovať ako so samostatným hotovým filmom a posielala ho na rôzne festivaly. A jedného dňa prišiel email z Cannes, že tam máme prísť, lebo nás vybrali. Dnes si každý myslí, že po úspechu krátkeho filmu sme to rozšírili na dlhú metráž, ale bolo to úplne naopak.“
Keď ste začínali s Marekom Leščákom písať scenár, mali ste už nejakú konkrétnu predstavu o obsadení?
„Väčšinu postáv sme písali pre konkrétnych hercov. Dôkaz je veľmi jednoduchý. Keď si pozriete scenár, postavy v ňom sa volajú Attila, Miroslav, Zuza, Jana... Samozrejme, nie úplne všetky. Napríklad sme vedeli, že chceme do filmu Vladimíra Obšila, ale nevedeli sme, na ktorú úlohu. Tak sme ho navštívili a zistili sme, že sa hodí na brata.“
Vo filme znie slovenčina i maďarčina. Neuvažovali ste o slovensko-maďarskej koprodukcii?
„Uvažovali. Ešte v roku 2010 mi ponúkli spoluprácu z maďarskej spoločnosti Proton Cinema. Je to spoločnosť Viktórie Petrányiovej, ktorá produkuje hlavne filmy Kornéla Mundruczóa. Približne v rovnakom čase ako sa u nás rozbehol Audiovizuálny fond, ten starý maďarský zavreli a začali budovať nový. Akurát, že dva a pol roka sa tam nedokončilo takmer nič, ani my sme v Maďarsku nevedeli získať žiadne financie. Na druhej strane treba povedať, že Kornél a Viktória nám veľmi a nezištne pomáhali."
Ako sa vám podarilo skĺbiť profesionálne záväzky hercov s dlhým nakrúcaním?
„Na to sa musíte opýtať našej produkčnej Kataríny Krnáčovej, ktorá nejakým spôsobom dokázala všetkých hercov dostať v rovnakom čase na jedno miesto. Nerozumiem, ako sa to podarilo, ale podarilo sa to. Najväčšia divočina bolo zorganizovať svadbu. Nakrúcali sme ju koncom júna, keď sa ešte nezačali letné festivaly a už sa skončila sezóna v divadlách. Nakrúcalo sa to od večera do rána. Najali sme dokonca i svadobného fotografa a filmára, ktorí sa tvárili, že sú na naozajstnej svadbe. “
Je film viac fikciou alebo obrazom toho, čo ste zažili?
„Všetky udalosti sme s Marekom Leščákom zažili, videli alebo počuli. Nie je to reálny príbeh dvoch skutočných rodín, sú to pozbierané situácie. Človek pozerá okolo seba, občas zapisuje, občas kradne.“
Nakrúcalo sa na filmovú surovinu alebo na digitálne kamery?
„Nakrúcalo sa na jednoduché digitálne kamery Panasonic. Od úplného začiatku sme vedeli, že to chceme robiť partizánsky, že nebudeme svietiť, gripovať, nosiť káble, že bude malý štáb a tak ďalej. Pustili sme akciu a scény sa nakrúcali v celkoch. Napríklad, keď mala nejaká scéna vo filme päť minút, tak sme ju v kuse presne toľko nakrúcali. Nerobili sme to tak, ako je to bežné v hranom filme, že sa nakrúti akcia, potom reakcia, celok, detail. Takže herci ani nevedeli, že či sú v zábere v celku, alebo mimo obrazu, či v detaile. Vedeli sme, že to musí byť jednoduchá kamera. Takýmto spôsobom sa nedá nakrúcať na profesionálnu digitálnu RED kameru alebo surovinu, lebo na to treba desať škatúľ, asistenta, ostriča a veľa ďalších vecí.“
V slovenských kinách sa bude Ďakujem, dobre distribuovať aj na 35 mm kópiách, na ktorých je k dispozícii už čoraz menej domácich noviniek. Prečo ste sa tak rozhodli?
„Dovolili sme si ten luxus a vyrobili sme i 35 mm kópie, pretože filmové kluby, kde by sa asi film mal distribuovať, ešte zväčša nie sú digitalizované. I tu v Rotterdame sa premietalo z tridsaťpäťky. Holandsko je na sto percent digitalizované a Slovensko je nakoľko?“
Tri multiplexy a dvanásť viacsálových kín je digitalizovaných na sto percent. Z tých jednosálových, ktoré môžu premietať z DCP nosičov, je digitalizovaná asi štvrtina.
„Takže o tie tri štvrtiny by sme sa obrali. Inak výroba tridsaťpäťky je šialená komplikácia i finančná záťaž. Asi je to náš prvý a zároveň i posledný prípad, ale spravili sme to, aby sa film dostal i do nedigitalizovaných kín.“
Mať premiéru na prestížnom festivale nie je pre slovenského režiséra každodenná záležitosť. Ako to vnímate?
„Teším sa! I keď pol hodiny pred projekciou nás zavolali na technickú kontrolu a na nej nám povedali, že keďže je to tridsaťpäťka, netreba nič kontrolovať – a potom prvé dve minúty dolaďovali obraz a zvuk. Bola to dlhá cesta. Vedeli sme, že chceme film odpremiérovať na nejakom významnejšom festivale. Niektoré ponuky sme preto odmietli. Napokon si nás vybral Rotterdam. Ako to už býva, že všetko zlé sa nakopí, tak tentoraz sa nakopilo i to dobré. Ozvali sa nám z festivalu európskych debutov Premiers Plans vo francúzskom Angers, že nás chcú do súťaže. Dohodli sa s Rotterdamom, že svetovú premiéru budeme mať 24. januára a ešte sme stihli aj Angers. Tento štvrtok ide film do kín na Slovensku. Som zvedavý, ako zareagujú diváci v zahraničí a na Slovensku.“
Vzťahy nefungovali ani pred krízou
Vo filme Ďakujem, dobre vyzerá naša realita bezvýchodisková, tvorcovia ju zachytávajú nezvyčajne verne.
ROTTERDAM. Film Ďakujem, dobre má za sebou svetovú premiéru na festivale v Rotterdame, premietli ho v sekcii Bright Future. Divákov na besede po projekcii zaujalo, ako režisér Mátyás Prikler obsadzoval hercov, pýtali sa na striedanie maďarčiny a slovenčiny aj na prácu kameramana. Hoci je film hraný, vedením hercov a prácou kameramana pôsobí skôr ako dokument.
Je výsostne slovenský, čo sa týka zobrazovanej reality (v pozadí sa objaví tlačová konferencia Roberta Fica a zábavné programy v televízii a pri stole sa podáva vyprážaný syr), ale i všeobecne zrozumiteľný. Dotýka sa nielen súčasnej ekonomickej krízy, ale i krízy vo vzťahoch. Medzi manželmi, ale i súrodencami. Problémy, ktoré súčasná kríza prináša, nie sú pôvodcom narušených vzťahov, tie boli zdeformované už predtým, ale len urýchľujú ich vývoj.
Prikler spolupracoval na scenári s Marekom Leščákom. Spoločne sa im podarilo urobiť film, ktorý je fikciou a súčasne výpoveďou o období, v ktorom žijeme. Napriek niekoľkým odľahčujúcim situáciám je zobrazovaná realita zdanlivo bezvýchodisková a tvorcovia ju zachytávajú niekedy až s nepríjemnou vernosťou.
Napriek tomu, film Ďakujem, dobre prináša i určitú nádej. A je sympatické, že hoci scenár písali dvaja muži, dávajú možnosť nazrieť na život z pohľadu oboch pohlaví. Ich postavy pôsobia realisticky, divák má, najmä v prvej z troch prelínajúcich sa poviedok a v záverečnej svadobnej hostine pocit, že vidí záznam každodennosti.
Situácie, ktoré postavy vo filme musia riešiť, zažil alebo sa s nimi stretol každý z nás.
Miro Ulman
